56 ľudí v ročníku, z toho osem žien. Jednou z nich bola aj poručíčka bakalárka ALEXANDRA FEROVÁ. Aké je to študovať viac-menej mužský odbor – vojenčinu? A prečo sa neoplatí zo školy vyletieť?



Štúdium na Akadémii ozbrojených síl gen. M. R. Štefánika je časovo, fyzicky aj psychicky veľmi náročné. Nielen preto, že nádejným vojakom sa začína deň o 5:45 rozcvičkou, a potom pokračuje raňajkami, hodinovou poradovou prípravou a školou. Od pondelka do piatka. Ak človek čo i len raz zaváha a nie si je istý, či je to profesia, ktorá ho napĺňa a chce ju naplno vykonávať, nemal by sa na túto školu hlásiť.

Celé štúdium je akoby rozdelené na dve časti – vojenskú a školskú. V tej vojenskej časti majú študenti svojich inštruktorov, ktorí sa starajú o ich vojenský program a vojenskú prípravu (vystupovanie, výcvik…), výkonného poddôstojníka a veliteľa ročníka. Druhá časť je typicky školská. Od ôsmej do trinástej hodiny je vyučovanie, potom hodinová prestávka na obed a po nej opäť škola. Dni sú naozaj nabité. Pri udeľovaní titulu sa tiež ukáže dvojitý charakter školy – bakalárske promócie sú jedna vec, slávnosť udelenia vojenskej hodnosti druhá.

Akadémia ozbrojených síl M. R. Štefánika
Spoločná fotografia celého ročníka po promóciách a udelení vojenských hodností. Zdroj: archív A. Ferovej

Školu sa neoplatí zanedbávať – na skúškach „vyletelo“ niekoľko ľudí. Z pôvodných 56 ostalo 49. Najťažšou je podľa Alexandry, ktorá má za sebou bakalára a na ďalšom stupni štúdia pokračuje externe, matematika a fyzika, no našli sa aj takí, ktorí nezvládli telesnú výchovu. Akadémia ozbrojených síl je v podstate technická škola. Na prvom stupni si uchádzač môže vybrať zo štyroch študijných programov – bezpečnosť a obrana štátu; elektronické systémy; vojenské spojovacie a informačné systémy; zbraňové systémy, zbrane a ich časti. Posledný zo spomenutých študuje aj Alexandra. „Bola som veľmi šťastná, že ma prijali, no takmer vôbec som nevedela, do čoho idem. Hovorím si, zbrane – to znie zaujímavo. A zrazu som tam prišla a zistila, že som strojár,“ smeje sa Saška. Prišla tam z gymnázia, no tam od všetkých čakali, že majú vyštudovanú strojársku školu. Matematiku a fyziku mali v malíčku, technické kreslenie bolo väčším problémom. Keď však človek chce a snaží sa, všetko sa dá.

Baby vs. chalani

Babská časť osadenstva tvorila dobrú partiu. Na internáte bývali po 4 v jednej bunke, po 2 v každej izbe. Keď potrebovali pomoc, spolužiaci im ochotne pomohli (napr. technické kreslenie). To, že nežnejšie pohlavie tvorí značnú menšinu, im ale nezaisťuje takmer žiadne výhody. Aj ženy musia preukázať snahu naučiť sa nové veci.  „Ako žena v chlapskom svete rozhodne nemôžeš čakať, že ti všetci budú pomáhať, musíš preukázať snahu a dokázať, že si vieš poradiť aj sama. Vďaka tomu získaš u kolegov rešpekt a začnú byť ochotní. Napríklad moji spolužiaci na našom odbore sú úžasní chlapi, fakt. Čokoľvek som potrebovala, vždy mi pomohli, nikdy nebol problém. Dám za nich aj ruku do ohňa,“ pochvaľuje Saška.

Akadémia ozbrojených síl M. R. Štefánika
Saška (tretia sprava) je jednou z ôsmich žien v ročníku. Zdroj: archív A. Ferovej

Padli dievčatá do oka aj vyučujúcim? „Je to veľmi individuálne. Niektorí sú takí, že nás berú úplne rovnako, a niektorí na to s úsmevom prihliadnu. Povedzme si otvorene – vždy to inak vyzerá, keď je v triede 18 chalanov a 2 baby. Ženské zbrane dokážu naozaj veľa. Ale zas na druhej strane to je možno tým, že my baby sme svedomitejšie, viac sme sa snažili. Neflákali sme svoje študijné povinnosti ako niektorí naši kolegovia. Boli aj takí chalani, čo sa v polovici hodiny opýtali: Akú to máme vlastne hodinu?“ so smiechom spomína naša respondentka.

„Ako žena v chlapskom svete rozhodne nemôžeš čakať, že ti všetci budú pomáhať, musíš preukázať snahu a dokázať, že si vieš poradiť aj sama.”

Na telesnej tiež boli nejaké rozdiely – dievčatá mali ľahšie limity a iné disciplíny. Je to stavané na fyzické predispozície ženy. Napríklad keď chalani robili kliky, baby brušáky, pri 12-minútovke mali baby zabehnúť menej, atď. To sa týkalo školských vecí. Pri vojenskom programe je to ale tak, že si vojak. Nie žena alebo muž. Si dievča? No čo, musíš „makať“ tak ako chlap. Pri pochode 30 km prešli spomínané kilometre dievčatá spolu s chlapcami, batožinu mali tiež rovnakú. Tam sa to nerozlišuje – aj čo sa týka vzhľadu: „Si vojak. Nesmieme mať dlhé nechty, výrazné líčenie na výcvikoch – vôbec by sme sa nemali líčiť, no niektorí velitelia dovolia napríklad maskaru. Náušnice nesmú prevísať cez uši, gumička na vlasy musí zodpovedať farbe vlasov… Základom je, že v poli nesmie byť rozoznateľná žena od chlapa.“

Čo tomu predchádza

Spýtali sme sa aj na priebeh prijímacích skúšok. Najskôr uchádzač absolvuje zdravotnú prehliadku, ktorá musí potvrdiť jeho 100%-ný zdravotný stav. Potom nasledujú psychotesty a fyzické testy. Zabezpečuje to Personálny úrad ozbrojených síl v Liptovskom Mikuláši. Psychotesty sa skladajú z viacerých častí, napríklad z osobnostných, emočných a IQ testov. Na to, aby človek mohol študovať na Akadémii ozbrojených síl, musí mať IQ nad 110. Na margo psychotestov Saška poznamenala: „Jeden z testov je 300-otázkový a sú tam absurdné otázky typu Rád chodím po lese, keď je búrka? Odpovedáš áno/nie. Po čase sa otázky začnú opakovať, ale sú inak položené. Stále musíš odpovedať rovnako, musíš mať k tým veciam rovnaký postoj. Vyhodnocujú z toho čosi ako percento, ktoré si klamal. Keď to prekročíš, si kvázi nestabilná osobnosť.“ Potom mali rozhovor so psychológom, ktorý testy vyhodnotil a čo-to dodal. Saške napríklad poradil, že si u chlapov musí vydobyť rešpekt, musí byť viac autoritatívna. Po týchto testoch sa dostalo na rad fyzické preskúšanie – 12-minútový beh, brušáky, dievčatá ešte skok z miesta do diaľky a chalani zhyby. Na záver bolo treba prejsť ešte vedomostnými testami. Manažéri boli preskúšaní z matematiky a angličtiny, ostatné technické odbory aj z fyziky a informatici z informatiky. Z viac ako tisíc prihlásených sa do vedomostných testov dostalo len približne 200 ľudí. Prijatých malo byť 60, no nastúpilo ich len 56. Postupne však zvyšujú kapacity – minulý rok prijali 80 študentov a budúci rok by sa to číslo malo vyšplhať až na 100.

Od detstva vojačkou?

Vraj nie. Alexandra vždy chcela prácu, ktorá by bola niečím zvláštna a zaujímavá – sedieť v banke by ju nenapĺňalo. Do Liptovského Mikuláša sa išla pozrieť, keď bol na Akadémii Deň otvorených dverí: „Vtedy som si povedala, že wow, tu by som chcela študovať. Podala som si prihlášku, postupne som prešla všetkými testami a prijali ma. Najskôr som tomu sama nemohla uveriť. A potom boli aj také reči od rodičov, že A naozaj tam chceš ísť? Bude to makačka, nie je to zrovna pre babu, premysli si to…, takže bolo veľké odhováranie. Je to fakt makačka, ale neľutujem to.“

Akadémia ozbrojených síl M. R. Štefánika
“Prvý deň sa to človeku páči, ale každý deň v maskáčoch a dlhých rukávoch, keď je na slnku 40 C, to už nie je bohviečo,” komentuje Saška uniformu.” Zdroj: archív A. Ferovej

Všetko sa to začína 9-týždňovým základným vojenským výcvikom (teraz už len 7) v Martine. Je to primárny výcvik, kde ľudí naučia pochodovať, strieľať zo samopalu, vojenské vystupovanie, taktiku, vojenskú topografiu… Základné veci, ktoré by mal vedieť každý vojak. Absolvovali aj výcvik na Lešti (pozn. red.: Centrum výcviku Lešť, vojenský obvod v okrese Zvolen), prežitie v teréne atď. Semester sa začal v októbri, predchádzal mu teda výcvik v auguste a septembri – počas najhorúcejších dní. „Hneď sme dostali uniformy. Prvý deň sa to človeku páči, ohromná zábava, ale každý deň v maskáčoch a dlhých rukávoch, keď je na slnku 40 stupňov, to už nie je bohviečo,“ spomína Saška. Na kanady si tiež museli zvyknúť, prvé dva týždne sa niesli v znamení opuchnutých nôh, natiahnutých šliach a otlakov. Ak čakáte, že je to na výcviku ako vo filmoch, nie ste ďaleko od pravdy: „Panuje tam typický vojenský režim. Dosť sa tam kričí, na to si človek musí zvyknúť. A na všetko sa musíš pýtať – čo môžeš, kedy môžeš. Máš skrátka zmenežovaný celodenný program. “ 9 týždňov základného výcviku vyvrcholilo vojenskou prísahou. Slávnostne prisahám, že budem verný Slovenskej republike…

 

Akadémia ozbrojených síl M. R. Štefánika
Alexandra s prezidentom SR Andrejom Kiskom. Zdroj: archív A. Ferovej

[alert type=“warning“ main_text=“Typický deň študenta-vojaka“ second_text=“

  • 5:45 – 6:10 → rozcvička
  • 6:10 – 6:30 → sprcha, príprava do školy
  • 6:30 – 7:00 → raňajky
  • 7:00 – 8:00 → pochodovanie
  • 8:00 – 13:00 → vyučovanie
  • 13:00 – 14:00 → obed, prestávka
  • 14:00 – 15:30 → vyučovanie

“ show_close=“false“]

Motiváciou sú aj peniaze

Aj vy ste možno počuli, že byť vojakom sa oplatí. Už počas štúdia na Akadémii dostávajú minimálnu mzdu, polovicu platového stupňa vojaka. Neplatia za ubytovanie – bývajú na internáte, neplatia za stravu – platia im to Ozbrojené sily. Všetko to znie veľmi super, až kým človeka nedajbože nevyhodia zo školy. Vtedy musí všetky tieto náklady vrátiť štátu. Vychádza to približne na 550 € mesačne, 3 500 € za jeden semester. „Mali sme ľudí, ktorých vyhodili v 3. ročníku, a platili 14,5 tisíc alebo aj viac. Všetko za tie tri roky,“ dozvedáme sa od Sašky, ktorá sa popasovala aj s ťažšími predmetmi a nenechala sa vyhodiť. Podľa jej slov je to naozaj náročné, každý semester mali skúšky z 8 predmetov. (A popri tom vojenský program!)

“Všetci sme mali dovolenku na Vianoce, a potom celý august. Inak sme boli buď na výcviku, alebo v škole.”

Tí, čo vytrvali, sú na tom naozaj dobre. V porovnaní s inými školami majú hneď zaistenú prácu, platovo sú na tom veľmi dobre, sú štátnymi zamestnancami, teda majú určité výhody. O dovolenke sa dozvedáme, že študenti ju majú všetci naraz: „Akonáhle nastúpiš do ozbrojených síl, si zamestnanec. Je to také zvláštne – si aj študent, kadet, teda už aj zamestnanec. No dovolenku máme všetci naraz, klasicky 42 dní, ako majú nárok vojaci. 30 pracovných dní a 12 cez víkendy. Všetci sme mali dovolenku na Vianoce, a potom celý august. Inak sme boli buď na výcviku, alebo v škole.“ Takže vojaci na AOS v podstate 11 mesiacov makajú. Aj v júli, keď sme my na dovolenkách; oni vtedy väčšinou behajú na výcviku po Lešti.

Akadémia ozbrojených síl M. R. Štefánika
Zdroj: archív A. Ferovej

Zážitky z terénu

Disciplína a presnosť. Keď meškáš, niekedy robíš aj kliky. Za každú minútu nejakých 10 klikov. „Zvykneš si chodiť tak presne, že je to neskutočné.“ So Saškou sme sa zhodli na tom, že chalani sa tam naučili aj byť samostatní a zodpovední (napr. vedia si prišiť gombík). Na to bola povinná základná vojenská služba dobrá. Ale nie všetko je len o disciplíne, veď počúvanie Saškiných zážitkov z výcvikov som si naozaj užívala. Raz za dva týždne mali celý deň vojenský program. Bola to napríklad orientácia v teréne, teda pochod – vytýčili im body v okolí Liptovského Mikuláša alebo ich zaviezli na nejaké miesto, kde sa mali zorientovať a vrátiť späť. Niekedy to bolo aj 32 kilometrov a viac. „Raz sme mali plánovanú trasu približne 28 km od školy, v noci sme tam prespali a na druhý deň sme pochodovali späť. A nesieš si všetko so sebou – ruksak, stravu… Veľakrát sa nám stalo, že sme zablúdili. Väčšina z nás je dnes vo funkcii veliteľa čaty, takže sme sa museli naučiť veliť, rozhodovať. Takže aj na tých výcvikoch bol vždy jeden z nás veliteľom čaty, ktorý všetko zabezpečoval, organizoval. Aj mne sa viackrát stalo, že sme sa stratili. Mali sme napríklad vysielačky, ktoré mali dosah 2 km, ale zablúdili sme v lese a nechytali sme signál. Tak aj inštruktori boli vystrašení, lebo sa s nami nemohli spojiť. Spolužiačke sa raz stalo, že skupinku zaviedla niekam preč a nadbehli si približne 11 km. Chúďatko, mala potom čo počúvať, 3 roky si z nej robili srandu,“ veselo spomína Saška. Nepochybne sú to zážitky, ktoré skupinu scelia a dajú pocítiť akési puto spolupatričnosti. Ako aj keď prežili premočení dva dni v lese počas búrky, pretože ich pred dažďom neuchránil ani prístrešok z plachty.

Vojenčina nie je jednoduchá. Nie je to ani povolanie, kde si človek odrobí 8 hodín a má voľno. Je to spôsob života. Vďaka Saške sme mohli nahliadnuť do sveta mladého vojaka a predstaviť si, čo všetko to zahŕňa.