Novinár David Púchovský vypátral deti, ktoré nemohol nájsť ani Interpol. Nám prezradil, ako to dokázal

S prvým prípadom unesených detí sa David stretol ešte ako redaktor Nového Času. Od čitateľa dostal tip na článok z amerického média, kde písali o Slovenke, ktorá sa nachádzala už rok a pol na neznámom mieste s dvoma deťmi a bol na ňu vydaný zatykač. Išlo o Slovenku Máriu Pfeifer.Mala dve maloleté deti, a to každé s iným Američanom. Vtedy sa David rozhodol venovať investigatívnej žurnalistike a aj vďaka jeho tipom sa podarilo vypátrať Máriu a vyriešiť prípad.

Úspešné vyriešenie prípadu Máriu Pfeifer ho inšpirovalo k tomu, aby sa začal zaoberať aj inými prípadmi unesených detí. Okrem Márie Pfiefer sa mu podarilo rozlúsknuť ďalšie dva prípady.

Slovák Gajdár

Ako prvý prípad sa rozhodol vyriešiť rodinu Gajdárovcov, nakoľko boli obaja rodičia Slováci. „V čase, kedy som sa týmto prípadom začal zaoberať, boli deti unesené už tri roky,“ povedal Púchovský. Pri pátraní po deťoch sa musel vysporiadať s viacerými kritickými momentmi. Nemal dostatok informácií o živote Gajdára a nepomohlo ani stretnutie s matkou detí. Ani tá nevedela, kde sa jej manžel môže nachádzať a čo robí. „Ďalším problémom boli ľudia, ktorí si neželali, aby som ho našiel a podporovali ho. Gajdár bol v počítačoch veľmi zdatný a vedel sa dobre skrývať,“  vysvetľuje David. Musel hľadať „ihlu v kope sena“ a veriť, že sa raz Gajdár dopustí nejakej chyby. Až po niekoľkých mesiacoch získal novú stopu.

„Prvým úspechom pri tomto prípade bolo nájdenie stránky, ktorú Gajdár predával. Cez ňu sa mi podarilo dopracovať až na panamskú inzertnú stránku, na ktorej predával svoje auto,“ ozrejmil Púchovský. Gajdár vystupoval na stránkach vždy pod falošnou identitou. Jednou z mála chýb, ktorých sa dopustil, bolo odfotografovanie predávaného auta so svojím odrazom. Napriek tomu, že ho tam nebolo vidno zreteľne do tváre, bolo jasné, že ide o belocha. Odraz v aute však na vycestovanie do cudziny nestačil. Rozhodol sa teda prezrieť si miestne školy a fotky žiakov, nakoľko vedel, že ak tam Gajdár s deťmi skutočne žije, musia navštevovať nejakú z tamojších škôl. „Až keď som na fotkách uvidel unesené deti, tak som vedel, že sa Gajdár skutočne nachádza v Paname. Vycestovať do takejto krajiny však nie je také jednoduché ako ísť do Maďarska. Radšej som poprosil naše orgány o pomoc a zaslanie správy do Panamy, že sa Gajdár nachádza v jednom meste,“ vysvetľuje Púchovský. Odpoveď z Panamy síce potvrdzovala, že sa tam také miesto nachádza, avšak zároveň požadovali oficiálnu správu so žiadosťou o pomoc. To by znamenalo zapojenie slovenských súdov a zvýšenie šance, že by sa Gajdár dozvedel, že po ňom niekto po troch rokoch stále pátra a mohol by z krajiny ujsť.

„Opatrne som prechádzal okolo nich aj so skrytou kamerou a natočil ich, pričom som sa čo najviac snažil vyhnúť priamemu kontaktu.“

„Jediné riešenie bolo vycestovať do Panamy s mojím kamarátom a fotografom, sledovať Gajdára s deťmi a v deň, kedy slovenské úrady doručia oficiálnu žiadosť do Panamy, tak im my odovzdáme zdokumentovaný nafotografovaný materiál,“ spomína Púchovský. V Paname platia vlastné zákony a systém nefunguje úplne tak, ako by asi mal. Ich prvé dni v danom meste spočívali vo fotografovaní miestnych ľudí a zisťovaní, kde by mohol Gajdár bývať, avšak neúspešne. „Rozhodol som sa teda nakoniec spojiť s kamarátkou zo Slovenska. Cez softvér mi zmenila slovenské číslo na panamské, z ktorého som potom priamo kontaktoval Gajdára cez SMS ohľadom jedného jeho inzerátu. Podarilo sa mi dohodnúť si s ním stretnutie v parku. Kamarát čakal v aute na ulici, kde sme predpokladali, že býva,“ hovorí David. V deň stretnutia Gajdár konečne odišiel z domu aj s deťmi a podarilo sa mu ich nafotiť. „Keď Gajdár prišiel do parku, tak som nemohol dovoliť, aby ma uvidel. Opatrne som prechádzal okolo nich aj so skrytou kamerou a natočil ich. Čo najviac som sa snažil vyhnúť priamemu kontaktu,“ opisuje situáciu David. Oficiálna žiadosť zo Slovenska do Panamy však stále neprichádzala, a tak tieto materiály nemohli odovzdať úradom. V tie dni, počas ktorých čakali, obiehali miestne televízie, aby získali ich podporu. Podarilo sa im dohodnúť s najväčšou televíziou, že v deň, kedy Gajdára zadržia, im poskytnú všetky potrebné materiály.

V Paname boli celkovo dva týždne, kým dorazili na úrad potrebné papiere a polícia ho mohla zatknúť.  „Hneď ako som sa dozvedel, že sú doručené všetky papiere, začal som obiehať inštitúcie, kedy ho konečne zatknú. Bál som sa, že by sa o tom Gajdár mohol dozvedieť a na poslednú chvíľku ujsť. Dozvedel som sa, že Interpol už čaká pred jeho domom a sú pripravení kedykoľvek ho zatknúť. Budova súdu bola paradoxne hneď oproti Gajdárovmu domu. Hneď som nasadol s kamarátom do auta a čakali sme, čo sa bude diať,“  hovorí ďalej Púchovský. Akonáhle vyšiel Gajdár s deťmi z domu, z proti stojaceho auta vyskočili muži z polície a Gajdára hneď na mieste zatkli.

„Deti si neuvedomovali, že boli unesené.“

A ako na to reagovali deti? „Ťažko to znášala Dominika, ktorá mala vtedy sedem rokov. Plakala a objímala otca. Jej brat sa držal a znášal túto situáciu lepšie, hoci na ňom bolo vidno, že je tiež šokovaný. Zásah polície však nebol nejaký akčný. Gajdára obkľúčili a on nekládol žiaden odpor,“ odpovedá na otázku Púchovský. Hneď, ako deti uvideli matku, spoznali ju a potešili sa jej. Neuvedomovali si, že boli unesené. Otec im vždy hovoril, že ich matka je chorá na hlavu, a preto s ňou nemôžu byť.

Kamerunčan Abdel

Druhý prípad sa týkal Kamerunčana Abdela, ktorý už druhýkrát uniesol slovenskej matke syna Heshama. Dôvodom únosu bol fakt, že sa s ním chcela manželka rozísť. Abdel s rozvodom síce súhlasil, ale zároveň chcel syna do svojej opatery. Informácie o tom, kde by sa mohol Abdel nachádzať, hľadal Púchovský na internete. „Oproti Gajdárovi bol Abdel na sociálnych sieťach veľmi aktívny. Dokonca sa otvorene vysmieval matke, že prišla o syna. Nebol problém zistiť, v ktorom meste sa nachádza,“ ozrejmuje Puchovský, ako sa mu podarilo nájsť Kamerunčana. Napriek tomu, že vedel, v ktorom meste hľadať, samotné pátranie bolo viac-menej o šťastí.

Do terénu sa vybral s kamarátom, ktorý prekladal do maďarčiny. Spoločnosť im robili aj dvaja fyzicky zdatní chlapi, ktorých najala rodina a v prípade potreby by zasiahli. Napriek tomu, že mal indície, kde by sa mohol Abdel so synom nachádzať, nepodarilo sa im ich nájsť. „Večer som išiel po ulici a bol som úplne zúfalý, že sme neuspeli. Vtom sa sčista-jasna zjavil Abdel predo mnou na bicykli aj s malým Heshamom. Neváhal som a rozbehol som sa za ním,“ opisuje Púchovský šťastnú a prekvapivú situáciu. Nakoľko bol však Abdel na bicykli, podarilo sa mu stratiť sa, hoci si utekajúceho Púchovského ani nevšimol. „V ten večer mi šťastie pomohlo niekoľkokrát. O niekoľko ulíc ďalej sa Abdel zase objavil a na hlavnej ceste bolo zhodou okolností policajné auto. S kamarátom sa nám ho podarilo zastaviť a vysvetlili sme policajtom celú situáciu. O niekoľko minút polícia vyhlásila pátranie. Keď sa Abdel znovu objavil na bicykli, rozbehli sa za ním a chytili ho,“ opisuje šťastný koniec David, pričom dodáva, že išlo o scénu ako z filmu.

Počas každého pátrania musel Púchovský spolupracovať s úradmi, aby bolo možné priniesť deti naspäť na Slovensko. Okrem toho pracoval hlavne sám. Vo svoj prospech berie aj skutočnosť, že celé pátranie po unesených deťoch bolo utajené a nebolo medializované. Stretával sa s ľuďmi z ministerstva spravodlivosti, zahraničných vecí, sociálnych vecí a taktiež s Interpolom. Na otázku, ako vníma skutočnosť, že sa mu podarilo nájsť niekoľko rokov unesené deti, ktoré sa nepodarilo vypátrať ani profesionálnym pátracím zložkám, odpovedá: „Ja som sa o tom s nimi otvorene bavil, keď som sa s nimi začal stretávať ohľadom Gajdárovcov. Nezvestných ľudí je strašne veľa, stovky prípadov ročne, a nemôžu sa venovať niekoľko mesiacov len jednému prípadu. Všetko to musí byť rýchle. Buď to ide, alebo nie.“

„Až keď som večer išiel po ulici a bol som úplne zúfalý, že sme neuspeli, sa sčista-jasna zjavil Abdel predo mnou na bicykli aj s malým Heshamom.“

V pátraní po nezvestných deťoch zatiaľ David Púchovský pokračovať neplánuje. Je veľmi rád, že sa mu podarilo úspešne vyriešiť tie, ktorým sa venoval. „Počas toho, ako som sa nimi zaoberal, som nemal čas na nič – na známych, kamarátov, rodinu. Nemal som čas ani na seba alebo čo i len čítať knižku. Bola to robota od rána do večera v redakcii. Potom doma klikať na rôzne internetové stránky a hľadať nejaké možnosti a stopy,“ vysvetľuje David, ako fungoval jeho život popri pátraniach. „Ak budem niekedy v tomto pokračovať, tak jedine vtedy, že by to bolo moje zamestnanie. A bolo by aj patrične ohodnotené,“ dodáva na záver. Zaujímavosťou je fakt, že počas celého pátrania nemusel použiť žiadne nelegálne prostriedky na zisťovanie informácií, ani hackovanie. Používal najmä počítač s internetom a voľne dostupné programy (napr. ohľadom zmeny telefónneho čísla). Podľa jeho slov sa do takejto pátracej akcie môže pustiť ktokoľvek. Dôležité je byť cieľavedomý, vytrvalý a posadnutý. Nesmie sa vzdávať a musí mať aj nejaké analytické a počítačové znalosti. S finančnou podporou zo štátu a z médií však rátať nemá.

Pokiaľ by ste mali záujem dozvedieť sa detailnejšie informácie o tom, ako pátral po deťoch alebo zistiť dôvod, prečo sa takmer dostal do väzenia v Paname, tak si o tom môžete prečítať v knihe Unesené. Na stránke www.unesene.sk informuje o ďalších dôležitých materiáloch.

DAVID PÚCHOVSKÝ vyštudoval žurnalistiku na Univerzite Komenského v Bratislave. Po skončení magisterského stupňa štúdia nastúpil do redakcie Nového Času, kde sa venoval domácim i zahraničným témam. V roku 2015 na vlastnú žiadosť odišiel z redakcie a začal pracovať mimo médií.