Peter Farárik: Školy nestačí vybaviť modernými technológiami a myslieť si, že sme moderní

Peter Farárik sa sám označuje za učiteľa, ktorý si povedal, že to skúsi inak a svoje predsavzatie dodržuje a napĺňa. Svojou profesiou geografa – metodika ovplyvňuje vyučovanie geografie masovejšie, než by učil iba na jednej škole. Písal populárne blogy z cyklovýletov a dotkol sa aj vážnych káuz, ktoré sa udiali v školstve. Dnes sa venuje svojej stránke lepsiageografia.sk. 


Stále ste jedným z najsledovanejších blogerov na Slovensku? Máte stále ohlasy na blogy?

Nemyslím, že patrím k takto zadefinovanej skupine blogerov. Spoločenský dopad mojich článkov bol najväčší tak tri až štyri roky dozadu, keď som otváral rôzne kauzy týkajúce sa rezortu školstva. V súčasnosti už blog nepíšem na SME, ale na platforme Denníka N a venujem sa úplne iným témam. Pravidelnosť nových článkov je tiež výrazne nižšia, z toho pramení aj fakt, že už dávno nepatrím k tým blogerom, ktorý by mútili stojaté vody slovenskej spoločnosti nejako výraznejšie.

 Dali ste svojimi blogmi niečo „do pohybu“? Prispeli ste k riešeniu nejakých káuz aj vy?

Nejaký plusový bod si pripísať asi môžem. Viaceré informácie, ktoré som uvádzal v článkoch na blogu boli ďalej prevzaté, alebo podrobnejšie spracované médiami, či už novinami, alebo aj televíziami. Článok na blogu učiteľa verejnú mienku nezmení, článok na titulnej strane mienkotvorných novín, alebo reportáž vo večerných televíznych novinách na to však silu má. Žiadny minister alebo funkcionár nevidí rád spojenie svojho mena s niečím, čo by mu mohlo uškodiť. Bohužiaľ, realita je taká, a to vám povedia aj investigatívni novinári zo slovenských médií, že ani medializácia káuz a závažných tém ešte nemusí viesť k ich riešeniu. Slovenská prax je skôr taká, že hladina sa zavlní, aby si už o pár dní takmer nik nespomenul, že na nej boli vlny. Ale áno, niektoré malé veci sa podarilo zmeniť aj vďaka mojim článkom. Mediálne známa bola síce viac menej bezvýznamná, ale pre vtedajšieho ministra Čaploviča i tak nepríjemná tzv. „koňaková kauza“, ktorá bola akýmsi symbolom šafárenia na ministerstve školstva.  Ako na poslednú si spomínam na trochu nepríjemnú záležitosť, keď som v článku upozornil na učiteľa, ktorý verejne obhajoval Hitlera a nemal problém vystatovať sa svojimi xenofóbnymi názormi. Po uverejnení článku na blogu sa toho chytili médiá, na danej škole sa veci dali do pohybu a spomínaný učiteľ tam dnes už neučí. Aj toto je jedným z dôvodom prečo ma nemajú ľudia z istého okrajového spektra našej spoločnosti veľmi v láske. Vraj som udavač. Ak je toto definícia udavača, pokojne sa k nej hlásim.

Učiteľ by mal byť veľké decko, ktoré sa teší s tými malými. foto: archív PF

Učiteľ by mal byť veľké decko, ktoré sa teší s tými malými. foto: archív PF

Mali by učitelia blogovať?

To záleží len na nich. Neexistuje nič, ako povinnosť blogovať. Je jedno, či ste učiteľ, alebo sústružník. Ak máte chuť, píšte, ak nie, radšej to nesiľte, výsledok by mohol byť pre čitateľa nestráviteľný. Ale, samozrejme, je dobré, ak sa medzi učiteľmi nájde viacero osobností, ktoré sa rozhodnú vyjsť s kožou na trh a verejne predkladajú svoju agendu. Na všetkých materských až stredných školách učí na Slovensku okolo 60 tisíc učiteľov. Náš hlas v spoločnosti však, zdá sa, nie je dostatočne silný. Ak vychádzame z predpokladu, že učitelia patria k inteligencii národa, malo by byť o nás počuť mnohonásobne viac. Skôr ako krik, by však mali zaznievať rozumné argumenty. Osobne mám napríklad rád aj blogy, prostredníctvom ktorých učitelia informujú o tom, čo v škole so žiakmi robia. Vždy ma teší čítať o zaujímavých, inovatívnych a tvorivých aktivitách, ktorými učitelia posúvajú vzdelávanie vpred. Je jedno, či sú z pera slovenských, alebo zahraničných učiteľov. Čím viac pozitívnych príkladov šikovných učiteľov, tým lepšia verejná mienka o nich a následne väčší spoločenský tlak na nutné zmeny.

Sledujete blogy aj iných učiteľov?

Prvým výrazným slovenským blogerom – učiteľom, ktorého si pamätám je Dávid Králik, ktorého články o tom, čo v škole stvára so svojimi deckami na prvom stupni, boli ako dážď na púšti. Nečudo, že sa aj vďaka nim stal rýchlo známym učiteľom, ktorého dodnes vnímam ako jedného z najlepších u nás. Dnes už blog nepíše, spolu s učiteľom Tiborom Repčekom však spravujú webstránku ini.sk. V poslednom období ma zaujali články Branislava Gröhlinga, ktorý sa na blogu venuje najmä systémovým zmenám v školstve. Výborné články o školstve a vzdelávaní sa objavujú na českom portáli eduin.cz, ktorý odporúčam sledovať pravidelne. Ako učiteľ (metodik) geografie sledujem, samozrejme, množstvo blogov zahraničných kolegov, ktorí ma neprestávajú inšpirovať.

Ktorá kauza v školstve vás najviac nahnevala?

Ťažko je takto spakruky vybrať jednu konkrétnu. Tých káuz bolo a je toľko, až splývajú do jemnej neprehľadnej hmly blbej nálady, ktorá sa nie a nie rozplynúť. O to viac, že sa objavujú a zabúdajú v rýchlom slede bez toho, aby sa niečo významnejšie zmenilo. Čo ma hnevá je preto práve skutočnosť, že sme si na všetky druhy káuz zvykli natoľko, že ich berieme ako súčasť fungovania spoločnosti, bez ktorej to už hádam ani nejde. Najväčšou tragédiou sú reakcie ministerstva školstva, ktoré namiesto toho, aby aktívnu časť učiteľskej obce, ktorá sa snaží poukazovaním na problémy posunúť veci dobrým smerom, ocenilo, očierňuje ju nálepkami večných frflošov a tých, ktorí sa chcú len zviditeľniť. Narážam tým na nedávne reakcie ministerstva na iniciatívu bratislavských učiteľov a ich aktivity.

„Je celkom bežné, že mzdy absolventov odborných škôl prevyšujú tie, ktoré zarábajú vysokoškolsky vzdelaní.“

Podporujete protesty učiteľov? Šli by ste do štrajku?

Samozrejme, ak sú oprávnené. Tie súčasné, ktorých cieľom je najmä zlepšenie finančného ohodnotenia učiteľov, takými dozaista sú. Otázna je efektivita ich foriem. Tie súčasné sú sympatické a mediálne atraktívne, nepredstavujú však dostatočný tlak na to, aby vládu zahnali do kúta a dosiahli svoje ciele. Ak sa situácia učiteľov v dohľadnej dobe nezlepší, nič iné ako ostrý a dlhodobý štrajk neprichádza do úvahy. Na druhej strane však musím povedať, že neverím v úprimnú snahu súčasného vedenia školských odborov o reálne zmeny. Organizácia, na ktorej čele stojí pán Ondek mi nedáva žiadnu nádej na to, aby bola schopná dostatočne zastupovať požiadavky učiteľov. Veď si len spomeňme na jeho reakcie, v ktorých ma spolu s ostatnými aktívnymi učiteľmi označil v roku 2013 za špinavých aktérov, ktorí vytĺkajú politický kapitál. Momentálne nie som učiteľom, ktorý pôsobí na škole a preto je otázka mojej prípadnej účasti na štrajku len hypotetická. Ak by som ešte učiteľom bol, do štrajku by som určite šiel, bol by som však veľmi obozretný, aby z nás učiteľov opäť raz niekto neurobil blbcov.

Čo si myslíte o testovaní PISA a monitoroch?

Priznám sa, na testovania tohto typu nemám jednoznačne vytvorený názor. Na jednej strane poskytujú potrebnú spätnú väzbu o tom, ako na tom vo vzdelávaní v porovnaní so zahraničím, alebo inými školami stojíme, na strane druhej existuje ich oprávnená kritika, ktorá poukazuje na značné obmedzenia výsledkov takéhoto testovania. Tak si vyberte. Osobne vidím viac pozitív, ale som si vedomý aj toho, že porovnávanie žiackych výsledkov medzi školami v slovenskom prostredí, môže viesť k neobjektívnemu hodnoteniu kvality vzdelávania na jednotlivých školách. Viete, iné je dosahovať výborné výkony so žiakmi na výberových mestských školách a iné na školách, na ktorých učitelia pracujú prevažne so žiakmi z marginalizovaných rómskych komunít. Dôležité je si aj uvedomiť, že výchovné aspekty, rozvoj osobnosti žiakov, zmenu ich názorov a mieru ich aktívneho prístupu k životu žiadne štandardné testovanie neodmeria.

Ako by ste zhodnotili prácu súčasného ministra školstva Draxlera?

Zamýšľam sa, či je možno vôbec niečo hodnotiť. Pánovi ministrovi nechcem krivdiť a je možné, že som v záplave každodenných povinností nepostrehol nejaký z jeho významných prínosov, ale vychádza mi to tak, že zatiaľ nespĺňa kritéria toho, aby som ho vôbec mohol klasifikovať. Nemá dostatočný počet známok na uzavretie vysvedčenia. Ak by som povedal, že som od neho čakal viac, tiež by nešlo o správnu formuláciu.  Pri slovenských ministroch školstva sme si časom odvykli mať akékoľvek očakávania, skôr len tŕpneme, čím ešte prekvapia. Tých príjemných prekvapení bolo v súvislosti so súčasným ministrom tak nemerateľné množstvo, až sa trochu čudujem, ako sa mu to vôbec podarilo. Možné je však všetko, dokonca aj to, že na neho ešte budeme nostalgicky spomínam. Nie je vylúčené, že po voľbách ovládne rezort školstva opäť SNS. Spomienky na Mikolaja a pohľad na súčasné „odborné“ kádre tejto strany vzbudzujú vážne obavy.


Čo si myslíte o pretláčaní odborných škôl do popredia záujmu detí a potláčaní gymnázií? Nie je lepšie, keď si každý žiak vyberie strednú školu a nediktuje mu to ministerstvo školstva?

Ďalšia otázka s nejednoznačnou odpoveďou. Degradácia odborného školstva v posledných desaťročiach bola vážnou chybou, ktorá sa premietla do straty záujmu o štúdiu na tomto type škôl, čo má za následok nedostatočnú kvalitu odborných pracovníkov, po ktorých volajú zamestnanecké zbory aj ktokoľvek, kto kedy hľadal kvalitného remeselníka. Osobne nepociťujem nejaké násilné pretláčanie odborných škôl na úkor gymnázií. Faktom je, že kým sa počet gymnázií na Slovensku dramaticky zvyšoval, počet stredných odborných škôl klesal. Výber školy ostáva aj dnes na samotnom žiakovi, alebo jeho rodičoch. Jediným obmedzujúcim faktorom môže byť dosiahnutý prospech zo základnej školy. Problém nevidím ani tak v tom, že sa žiakom so slabším prospechom neumožní študovať na gymnáziách, ako skôr v tom, že sú stredné odborné školy spoločnosťou vnímané ako skladisko menej schopných. Prečo by to tak malo byť? Je snáď kvalitný remeselník pre spoločnosť menej potrebný a hodnotný, ako absolvent gymnázia alebo vysokej školy? Cieľom našej spoločnosti by malo byť dosiahnutie stavu, v ktorom budú stredné odborné školy natoľko kvalitné, aby boli plnohodnotnou konkurenciou gymnázií v kvalite poskytovaného vzdelávania. Napokon, čo sa týka platového ohodnotenia, je celkom bežné, že mzdy absolventov odborných škôl prevyšujú tie, ktoré zarábajú vysokoškolsky vzdelaní.

„Nestačí školy vybaviť modernými technológiami a myslieť si, že sme moderní. Keď nalejete benzín do koňa, nepobeží rýchlejšie.“

 Kam podľa vás školstvo v súčasnosti smeruje a kam by malo smerovať?

Ak sa pýtate na smerovanie školstva ako takého, zažíva celosvetovú krízu spôsobenú prudkými zmenami v spoločnosti, na ktoré nestíha adekvátne reagovať. Z časti je to pre konzervatívny systém akým je školstvo prirodzené. Vzdelávacie systémy niektorých štátov sveta reagujú rýchlejšie, iné pomalšie a ďalšie vôbec. Slovenské školstvo je v takom stave chaosu, že na hlbšie zamyslenie sa nad budúcnosťou školského vzdelávania u nás, ešte ani neprišiel čas. Nestačí školy vybaviť modernými technológiami a myslieť si, že sme moderní. Keď nalejete benzín do koňa, nepobeží rýchlejšie. Chýba tu systematická práca s učiteľmi vo forme ich prípravy na žiakov 21. storočia. Tento stav sa následne pretavuje vo forme znižovania autority učiteľov zo strany žiakov a spoločnosti. Ak sa nemení spôsob, akým sa učí, nestačí, keď kriedu a tabuľu nahradí interaktívna tabuľa a tablet. Musím však povedať, že aj na Slovensku nájdete množstvo inovatívnych učiteľov, ktorí pochopili, že kľúčovými kompetenciami pre budúcnosť nie je memorovanie faktov, ale skôr ich kritické spracovávanie. Cieľom školy by malo byť pomôcť mladým ľudom stať sa rozvážnymi a zodpovednými občanmi, ktorí chápu, že vzdelávanie je celoživotný proces, ktorý im prináša úžitok. Oproti dobe, keď som chodil na základnú školu ja sám, sa aj v našom školstve udiali pozitívne zmeny, na ktoré by sme aj v záplave blbej nálady nemali zabúdať. Mali by však byť oveľa rýchlejšie.

Čo podľa vás najviac zaťažuje učiteľov? Slabá disciplína žiakov, vysoký počet hodín, administratíva?

To je silne individuálne. Administratívu som ako záťaž nikdy nepociťoval, pravdepodobne aj preto, že som nebol triednym učiteľom. Niektorých učiteľov zaťažuje všetko, už samotná nutnosť vstúpiť do triedy je záťaž, iní zas pracujú bez toho, aby po nich v zborovniach ostávala atmosféra nechuti nad nespravodlivosťou sveta. Z časti platí, že ako si to človek spraví, tak to aj má. Vysoký počet hodín záťažou nebýva, stáva sa, že je to presne naopak. Krátenie úväzkov v spojitosti s okresávaním časovej dotácie jednotlivých predmetov ohrozuje plný úväzok viacerým slovenským učiteľom. Z vami vymenovaného sa mi ako najzávažnejší faktor záťaže medzi učiteľmi javí byť práve disciplína žiakov. Kto nezažil zničenú hodinu niekoľkými žiakmi, ktorí sa rozhodli, že vami dlho pripravované aktivity nie sú natoľko zaujímavými, aby im venovali svoju pozornosť, ten nevie, čo je to beznádej. Problémy s disciplínou žiakov sú však integrálnou súčasťou učiteľského povolania a tváriť sa, že sú novinkou zo súčasnosti by asi nebolo namieste. Samozrejme, disciplína žiakov sa mení nielen medzi školami a jednotlivými triedami, ale dokonca aj v rámci jednej a tej istej triedy v priebehu času. Ako učiteľ nikdy neviete, do akej triedy vstupujete. Je to živý organizmus, s ktorým sa buď naučíte pracovať, alebo si môžete predpísať lieky na nervy.

Mali ste problém s disciplínou žiakov?

Klamal by som, ak by som odpovedal záporne. Niekedy bol problém len ojedinelý a nevyžadoval žiadne dramatické riešenia, inokedy išlo do tuhého o niečo viac. Ťažké časy zažívajú najmä začínajúci učitelia, časom sa človek predsa len trochu naučí, ako reagovať aj v takýchto situáciách. A niekedy nepomôžu ani skúsenosti. Po začatí práce na tvorbe webstránky Lepšia geografia som si povedal, že prijmem výzvu na učenie pár hodín do týždňa na osemročnom gymnáziu, ktoré sa pýšilo označením „pre nadaných rómskych žiakov“. Veľmi rýchlo som pochopil, že učenie na tejto škole nebude prijemným spestrením práce z domu a vďačným kontaktom so školskou praxou, ale skôr neustálym zápasom o samotný zmysel vyučovacích hodín. Preto obdivujem všetkých učiteľov, ktorí pracujú v takýchto podmienkach. Ja som to vzdal po prvom mesiaci. Nedávalo mi zmysel cestovať kvôli pár hodinám do školy, kde som sa necítil dobre. Túto krátku epizódu považujem dodnes za pedagogické zlyhanie. Jednoducho som v tom čase, keď sa nám s priateľkou narodila dcérka, nemal chuť venovať príliš veľa síl a energie inde. Čiže áno, nedostatočná disciplína na školách, ktoré ju systematicky neriešia a prehliadajú jej dôsledky, môže byť pre učiteľov zničujúcou.

“ A či by som išiel učiť znova? Áno, prečo nie. V živote som urobil aj väčšie chyby.“

Aké vyučovacie metódy ste využívali na vyučovaní?

Priznám sa, že v podstate relatívne klasické s tým, že vždy keď sa dalo, využil som niečo menej tradičné. Zvýšený dôraz som napríklad kládol na rozvoj schopnosti žiakov formulovať vlastné myšlienky, alebo predkladať produkty vlastnej aktivity vo forme rôznych projektov. Žiaci sa tak menili na novinárov, fotoeditorov, kartografov, alebo majiteľov cestovných kancelárií. Pekné spomienky mám na videokonferenciu s pracovníkom organizácie Človek v ohrození z Kene cez Skype, alebo na rozprávanie cykloturistov, ktorých som pre školské potreby zneužil deň po tom, ako u mňa prespávali cez Couchsurfing. Či to však celé dávalo zmysel, by som asi radšej prenechal na vyjadrenia samotných žiakov.

Ako sa odlišuje výučba geografie u nás a v zahraničí? Ktorý systém by nám mohol byť inšpiráciou? 

Spôsob, čo a ako sa na slovenských školách v rámci geografie vyučuje, vychádza z hlbokej minulosti. Zachovávanie nášho dôrazu na regionálnu geografiu sveta, pri ktorej sa majú žiaci v jednotlivých ročníkoch oboznámiť so všetkými svetadielmi, ich oblasťami a štátmi, je typické pre prakticky všetky postsocialistické štáty Európy. V západnej a severnej Európe sa už posunuli ďalej a po kurikulárnych reformách sa predmet geografia učí cez témy. Zjednodušene povedané, žiaci sa v daných krajinách neučia základné informácie o štátoch sveta, ale svet spoznávajú cez vybrané prípadové štúdie – problematiku migrácie cez súčasnú utečeneckú vlnu, alebo migráciu z Mexika do USA, negatívny vplyv poľnohospodárstva na životné prostredie cez prípad pestovania palmy olejnej v Indonézii, populačnú explóziu cez demografické zmeny Nigérie a pod. V nemeckých učebniciach geografie nájdete Slovensko ako prípad krajiny závislej na automobilovom priemysle. Žiaci sa skrz tému zamýšľajú nad výhodami a nevýhodami tohto typu zahraničných investícií, vplyvu na hospodárstvo štátu a pod. Nemalo by nás preto prekvapiť, ak absolventi takto orientovaného školstva nevysypú názvy hlavných miest na počkanie. Neznalosť množstva faktov je však vyvažovaná lepšou schopnosťou pracovať s informáciami, kriticky myslieť a chápať svet v súvislostiach. Tak si vyberte, ktorý systém sa vám pozdáva viac. V súčasnosti prebiehajú snahy o reformu geografického vzdelávania aj na Slovensku. Kto by mal záujem, môže sa o nich dozvedieť z článku na blogu.

 Čo vás motivovalo stať sa učiteľom? Urobili by ste to znova?

Moja cesta k učiteľstvu nebola nijako systematická. Po strednej škole som sa rozhodol pre štúdium geografie a ekológie bez toho, aby som si nejako hlbšie uvedomoval, že ide o učiteľský smer, po skončení ktorého môžem ísť učiť. Jednoducho ma to bavilo, tak som to študoval. Počas štúdia som príliš nepremýšľal o profesii, ktorú budem po škole vykonávať. Cez dobrovoľnícke aktivity pre rôzne environmentálne zamerané občianske združenia, som svoju budúcnosť spájal skôr s týmto smerom. To, že ma baví tvorba vzdelávacích aktivít a že by možno nebolo úplne od veci ani ísť učiť, som zistil prakticky až ku koncu štúdia. Téme environmentálnej výchovy som sa napokon venoval aj vo svojej diplomovej práci. S geografiou som nechcel mať nič spoločné, mám ju rád nie vďaka, ale napriek vysokej škole. A či by som išiel učiť znova? Áno, prečo nie. V živote som urobil aj väčšie chyby.

Geografia v praxi. foto: archív PF

Geografia v praxi. foto: archív PF

Vnímali ste svoju prácu ako poslanie, pre ktoré by ste aj niečo obetovali alebo normálne zamestnanie, za ktoré chcete dostať mzdu?

Učiteľ je normálny človek, ktorý chodí do práce, za ktorú chce mať prirodzene zaplatené. Nik normálny by nechodil denne celé roky do zamestnania len preto, že si myslí, že robí službu svetu. Žiadny dobrý pocit, ani úsmev na tvárach žiakov vám nezaplatí účty. Preto je táto otázka trochu nezmyselná. Tak ako automechanik neopravuje autá len z lásky k nim, ani učiteľ neučí len preto, že mu na žiakoch záleží. Nevidím dôvod, pre ktorý by mali učitelia, lekári alebo zdravotné sestry vnímať svoju prácu ako poslanie viac, ako zástupcovia ktorýchkoľvek iných profesií.

V súčasnosti pôsobíte ako učiteľ na voľnej nohe. Aké má možnosti takýto učiteľ? V čom je rozdiel medzi vami a učiteľom zamestnaným v nejakej škole?

Učiteľ na voľnej nohe znie dobre, ale nezodpovedá to celkom pravde. Nie je to tak, že učím na viacerých školách podľa toho, kde práve treba učiteľa. Preto by som sa skôr označil za metodika, resp. toho, kto vytvára metodické materiály pre učiteľov geografie v celej šírke toho, čo si je pod tým možno predstaviť. Ako tvorca a správca metodického portálu Lepšia geografia (www.lepsiageografia.sk) mám v porovnaní s klasickým učiteľom možnosť ovplyvňovať kvalitu výučby geografie na množstve slovenských škôl súčasne. Cez učiteľov, ktorí využívajú materiály z tejto webstránky, pracujú s mojimi materiálmi stovky až tisíce žiakov na Slovensku. Týmto spôsobom dokážem urobiť väčšiu zmenu toho, ako sa učí geografia na slovenských školách, ako keby som učil len na jednej škole a na nič iné už nemal čas. Rozdielom medzi mnou a učiteľmi na školách je aj to, že ako živnostník nemám žiadny stabilný príjem. Všetko, čo zarobím záleží len na šikovnosti, šťastí a dôvere škôl v môj produkt. V porovnaní s miestom učiteľa na škole ide preto o neraz stresujúci život s neistou budúcnosťou.

Keby ste mali možnosť niečo zmeniť na kvalite pedagogických fakúlt na Slovensku, čo by to bolo?

V prvom rade by som im doprial študentov, pre ktorých nie sú tieto fakulty len druhou voľbou, alebo rozhodnutím z čistej núdze. Ťažko však na pedagogické smery prilákať najlepších stredoškolákov s vidinou náročnej práce s mizerným finančným ohodnotením. Bezodkladné je aj zvýšenie dôrazu na pedagogickú prax študentov priamo na školách už počas ich štúdia. Nie je normálne, aby mal absolvent, ktorý je podľa zákona spôsobilý na prácu v škole, za sebou len 10 až 20 hodín výučby priamo so žiakmi. Študenti by mali dostať možnosť pracovať na školách ako asistenti učiteľa. Odstránil by sa tým nielen akútny nedostatok asistentov v našom školskom systéme, ale zároveň sa zvýšila aj odborná spôsobilosť a pripravenosť študentov na výkon učiteľského povolania. Neuškodilo by ani zníženie dôrazu na neraz zbytočné faktografické memorovanie obsahu samotných vzdelávacích predmetov a ušetrený čas presunúť na zmysluplné workshopy venujúce sa pedagogike a didaktike. Dodnes si pamätám, ako nám na výške prednášali o alternatívnych vzdelávacích systémoch a metódach tak nudne, až som si myslel, že nás tým chcú k niečomu vyprovokovať. Ťažko vás naučí zakladať oheň človek, ktorý ho videl len na fotke krbu.

Čo si myslíte o jednom z opatrení sociálneho balíčka strany SMER, postaviť 2000 bytov pre začínajúcich učiteľov s nájmom zadarmo?

Ak sa všetky predchádzajúce vlády svojou nečinnosťou snažili vytvoriť z učiteľov sociálne prípady, podarí sa to až tej, ktorá podľa všetkého vzíde z volieb v roku 2016. Aký odkaz týmto plánom k učiteľom smeruje? Nech sa na to pozerám z akejkoľvek strany, vychádza mi, že odkaz je nasledovný: učitelia, ste socky a preto vám postavíme byty zadarmo. Toto neznie dobre ani ako predvolebný sľub. Pre SMER je však uprednostňovanie rozdávania ohlodaných kostí na úkor systematických riešení, už dlhodobo typické. Učitelia nepotrebujú byty zadarmo, ani ochranu pred fantómovým nebezpečím spoza hraníc. Učitelia potrebujú mzdu, aby si za ňu mohli dovoliť vlastné bývanie sami.

„Trieda je živý organizmus, s ktorým sa buď naučíte pracovať, alebo si môžete predpísať lieky na nervy.“

Stretávate sa ešte s názormi, že učitelia majú veľa voľných dní, o 14tej hodine sú už doma z práce a za toto by chceli vyšší plat?

Áno, samozrejme, je to súčasť prakticky každej debaty o snahách učiteľov za lepšie finančné ohodnotenie. Treba povedať, že je na tom kus pravdy. V porovnaní s inými profesiami majú učitelia skutočne výrazne dlhšiu dovolenku. Rovnako platí, že pracujú prevažne doobeda a nepoznajú teda poobedné, nočné alebo víkendové smeny. Oni si to však nevymysleli. Pracujú vtedy, keď sú žiaci v škole, bol by nezmysel, aby v školách ostávali aj počas prázdnin. Nehovoriac o tom, že časť práce si berú so sebou domou, na rozdiel od množstva profesií, kde platí padla a práca je von z hlavy. Pri debatách tohto typu otvorene priznávam výhodu dlhšej dovolenky u učiteľov. Ak ju im niekto závidí, môže si podať žiadosť o pracovný pomer hneď v najbližšej škole.   

 Aké vlastnosti by mal mať dobrý učiteľ? Je možné si ich osvojiť aj počas toho, že už pracuje ako učiteľ?

Ťažko povedať, psychológovia už určite vytvorili ideálny profil uchádzača o učiteľské povolanie, ja ho však nepoznám. Každý sme iný, preto sú rozdiely medzi učiteľmi a rozdiely medzi žiakmi. Určite by mal mať učiteľ vzťah k deťom a mladým ľuďom, bez neho by v škole trpel on aj jeho žiaci. Na to, aby nevyhorel je fajn, aby bol tvorivý a nikdy sa neuspokojil so zabehanými cestičkami. Na to, aby nezošalel zas musí byt trpezlivý, tolerantný a mať zmysel pre humor. Nemal by sa báť robiť chyby, no zároveň by tie vážne nemusel robiť často. Malo by mu záležať na výsledkoch a pokrokoch žiakov a nemal by sa už ráno tešiť na poobedie. Jednoducho by mal byť veľké decko, ktoré sa teší spolu s tými malými. Časť zo spomenutého si je možné počas učiteľovania osvojiť, časť musí byť daná asi do vienka. Nik však nie je dokonalý a ideálny učiteľ neexistuje. Jeden žiak vás miluje, druhý vás vôbec nemusí.

Získali ste aj nejaké kredity počas vašej praxe? Boli pre vás dôležité?

Takzvané kredity môžu učitelia získať po absolvovaní rôznych akreditovaných školení, na ktoré sa prihlásia. Táto forma zberateľstva ma nikdy nezaujímala a preto som v danej disciplíne nevynikal. Za celé pôsobenie v školstve som získal 10 kreditov potom, čo ma kolegovia presvedčili, aby som sa prihlásil na overenie kompetencií z kancelárskeho balíčka MS Office. Aby prišla komisia do školy, potrebovali, aby nás bolo viacej. Dodnes na to s úsmevom spomínam. Odvtedy som sa všetkému podobnému zďaleka vyhýbal. Všetko, čo potrebujem vedieť sa učím sám doma bez toho, aby som za to očakával odmenu v podobe kreditov.

Jeden z cyklovýletov. foto: archív PF

Jeden z cyklovýletov. foto: archív PF

Aj keď už neučíte, ste stále veľmi aktívny. Spolupodieľali ste sa na pracovných zošitoch na geografiu, príručkách globálneho vzdelávania, prispievate do časopisu Dobrá škola, prednášate, blogujete, zostavujete metodické materiály. Nechýba vám však učenie?

Niekedy áno, inokedy zas nie. Odkedy som prestal učiť neprešlo ešte tak veľa času, aby som už začal pociťovať, že ma to ťahá späť. Najmä nie v situácii, keď som stále len v procese rozbiehania svojho vlastného projektu Lepšia geografia, ktorý si vyžaduje takmer všetok môj čas a sústredenie. Prácu v škole a zároveň aj prácu na tvorbe svojho projektu by som pri malej dcérke istotne nestíhal. V budúcnosti by som sa však do školy rád vrátil. Momentálne by mi asi najviac vyhovoval skrátený úväzok, povedzme dva dni strávené v škole a zvyšok pracovného týždňa doma nad Lepšou geografiou. Človek však nikdy nevie, ak by ma oslovila škola, z ktorej filozofie a práce s deťmi by som bol nadšený, možno by som zmenil názor a oddal sa tomu aj naplno.

Na stránke lepsiageografia.sk pracujete iba vy sám?

Nateraz je všetko len na mne. Snívam však, že po dosiahnutí istej dospelosti sa aj Lepšia geografia rozrastie a bude výsledkom práce viacerým aktívnych a tvorivých učiteľov.

Neuvažujete nad tým, že by ste pokračovali na doktorandskom štúdiu a učili budúcich absolventov geografie?

Áno, byť pri príprave budúcich učiteľov na vysokej škole by bola výzva, ktorej by bolo len ťažko odolať. Zároveň by išlo o prácu, pri ktorej by som sa venoval tomu, čo ma napĺňa a čomu sa profesionálne venujem aj v súčasnosti. Muselo by však ísť o didaktiku geografie, čo je na Slovensku vcelku okrajová záležitosť.

Stále cestujete? Aké krajiny ste navštívili? Neuvažujete nad tým, že by ste vydali knižne nejaký cestopis?

Nie som nijaký veľký cestovateľ. Polovica mojich známych má toho za sebou viac. Možno sa zdám byť náruživým cestovateľom len skrz cestovateľské články, ktoré boli na blogu celkom úspešné. Nikdy som nebol mimo Európy a v podstate túto potrebu ani nemám. Vystačím si z blízkymi krajinami a razím myšlienku toho, že objavovať sa dá aj za vlastným chotárom. Asi najpamätnejším bol pre mňa cyklovýlet Pobaltím, na ktorý som sa vydal celkom sám. Dnes by som to už asi nedal. Odkedy mám dcérku a pracujem z domu, zmenil som sa na pecivála. Chcem veriť tomu, že sa to už v blízkej budúcnosti zmení. Čo sa týka vydávania cestopisov, nikdy som nad tým neuvažoval. Podobné ambície prenechám rád iným.

 

Peter Farárik (33) je absolventom FPV UKF v Nitre v aprobácii geografia a ekológia. Mnoho o ňom napovie veta „Učiteľ geografie, ktorý si povedal, že to skúsi inak“, ktorú uvádza na stránke lepsiageografia.sk. Je aktívnym blogerom, už neučí, ale v profesii zostal. Žije vo Zvolene.

Lucia Brezovská
Sleduj nás na Facebooku

Related Príspevky

Diskusia o tomto post