Mladý, úspešný a predsa len niečím iný. Reč je o mladíkovi z Považia, ktorý sa živí svojou vášňou – profesionálnym hraním hier. Rozhovor o jeho životnom štýle, ťažkých začiatkoch, ale aj o budúcnosti.



Tvoje skutočné meno je Erik. Mnohých by zaujímalo, ako vlastne vznikla tvoja prezývka „hakkiJunior“. Znamená niečo?

Je to pocta. Odmalička som sledoval F1 a vždy mi bol sympatický Fín Häkkinen. Skrátil som jeho meno, nakoniec dal Junior (otec používal Senior) a “legendárny” nick bol na svete.

Spomínaš si na svoje začiatky? Ako si sa k tomu vlastne dostal?

Všetko sa to začalo v roku 2006, keď otec domov doniesol Trackmaniu. Je to jedna z prvých závodných hier, ktorá sa dala hrať online zadarmo. Som veľmi súťaživý typ a bavilo ma porovnávať sa s ostatnými hráčmi zo sveta. Netrvalo dlho, kým som sa dostal do tempa hry a na prvý turnaj.

Čo na to rodina a priatelia? Ako reagovali, keď si im povedal, že sa chceš stať profesionálnym hráčom?

Ja som im toto nikdy nepovedal, pretože som to ani nikdy neplánoval. Iba som našiel záľubu v niečom popri škole, čomu som sa rád venoval. Kebyže mi v roku 2006 povieš, kde budem o 10 rokov, tak sa schuti zasmejem. A rodičom to nikdy neprekážalo, pretože videli, že to nie je bezcieľne sedenie doma za PC.

A čo škola? Dá sa to zosumarizovať s hraním hier?

Mnohokrát som sa musel rozhodovať medzi dôležitým testom zo slovenčiny alebo turnajom v zahraničí, čo prinášalo obety hlavne v škole. Učitelia nechceli pochopiť, že žiak sa venuje aj niečomu inému ako ich predmetu.

O to viac som si vážil učiteľov, ktorí sa snažili nájsť kompromis, napríklad s dopísaním testu, na ktorom som nebol kvôli turnaju. Aj keď väčšina učiteľov to brala ako flákanie, nikdy som neuprednostnil školu pred dôležitým turnajom. Neviem, či som náhodou kvôli tomu neskončil raz aj v riaditeľni.

hakkiJunior ©danvojtech.cz
Zdroj: danvojtech.cz

Ako vyzerá tvoj typický deň?

Záleží na rozvrhu, ale nič extra. Buď sa hrám (trénujem), alebo som vonku.

A čo tvoj tréning? Ako prebieha a koľko hodín mu priemerne venuješ?

Všetko záleží na okolnostiach. Sú turnaje, kde presedím za počítačom 5-6 hodín denne. V závodných hrách nejde ani tak o čas, ako o sústredenie. Čiže ak viem, že síce mám teraz 5 hodín voľného času, ale nebudem sa sústrediť pri tréningu na 100%, tak idem radšej von, lebo to nemá význam.

Mal si už niekedy chuť prestať hrať a začať sa venovať niečomu inému?

Ver mi, že veľakrát.

Stíhaš  svoj osobný život popri hraní a aký dopad má hranie hier na ľudí v tvojom okolí?

Neviem, ako musím na verejnosť pôsobiť, ale fakt nesedím iba doma za počítačom. Ono to zas až tak časovo náročné nie je, hlavne čo sa týka mojej hry. Čiže si osobný život stíham žiť.

Vieš mi povedať, ako prebieha taký turnaj? A ako dlho trvá?

Keď ideme na nejaký turnaj do zahraničia, tak väčšinou je to tak na 4-5 dní. Z toho 2-3 dni turnaj a zvyšok cesta. Prvé dni hráme vyraďovačku, aby do ďalšieho dňa zostali 4-6 hráči. Druhý deň sa hrá malé a veľké finále na stage. Potom afterka a ide sa zas domov.

©danvojtech.cz
Zdroj: danvojtech.cz

Ako vidíš budúcnosť e-športov na SK/CZ hernej scéne?

Pozitívne. Máme tu veľa ľudí a organizácií, ktoré sa starajú o to, aby to tu napredovalo. Skoro všetkých z nich si pamätám ešte z rokov 2007-2008, keď som s tým ja ešte len začínal na profesionálnej úrovni. Boli to poväčšine hráči, ktorí mali vtedy najlepšie herné roky.

Vieme, že ťa sponzoruje RED BULL. Vieš nám prezradiť, prečo si ťa vybral?

Videli vo mne typ e-športovca, ktorý zapadá do ich konceptu.

Ako dlho trvala tvoja najdlhšia hra?

To ti neviem presne povedať, ale približne tak 2,5 hodiny.

©Jan Kasl
Zdroj: Jan Kasl

Čo potrebuje jedinec k tomu, aby sa stal profesionálnym hráčom?

Sponzorov. Okrem nich odhodlanie, vytrvalosť a cieľavedomosť.

Čo by si odkázal budúcim hráčom, ktorí by chceli byť ako ty?

Že to nie je také jednoduché, ako to na prvý pohľad vyzerá.

Ako vnímaš progaming na Slovensku? Je ťažké presadiť sa a hrať na svetovej úrovni?

Áno aj nie. Veľmi veľa záleží na tom, čo to je za hru, v ktorej sa chceš presadiť. Keď to je hra, ktorá je teraz na výslní, tak podľa mňa zohnať si sponzorov a organizáciu nie je až taký veľký problém. Samozrejme, hráči u nás chcú všetko zadarmo a hneď, ale bez výsledkov o ktoré by sa mohli pred sponzormi oprieť.

Priznávam, že u nás sú oveľa horšie podmienky ako vo svete, ale skôr by som povedal, že najväčší problém našich hráčov je presadiť sa už len na domácej scéne. Nikto nezaplatí vstupné na turnaj, nikto do toho neinvestuje ani euro, ale každý by chcel mať z toho peniaze, aby nemusel chodiť do práce. Neinvestujú do seba rozvíjania a zlepšovania a potom sa čudujú, že sa nedostanú ani na vrchol našej scény.