Stand-up komik Jakub Gulík (26): Neschopný terorista sa spozná hneď po pristátí lietadla

Jakub, rodák z Dubnice, bio-obchodník a cestovateľ, premieňa každý svoj zážitok na originálne vtipný a neopakovateľný príbeh. Známy stand-upista v rozhovore prezradil, aký má vzťah so školou, či sa nebojí nadávať ani pred rodičmi a ako tvorí svoje zábavné vystúpenia.

Na akej škole ste študovali a čím ste sa túžili stať?

Študoval som na Strednej priemyselnej škole v Dubnici nad Váhom, vysokú nemám. Na túto školu som išiel len preto, že bola v tom istom meste, kde aj bývam. Tým pádom to bolo aj praktické. Škola ma nebavila, ale dala mi veľa. Čo sa týka nových ľudí aj učiteľov, ktorých som spoznal, aj zážitkov, ktoré mám. Už od detstva som túžil po niečom takpovediac špeciálnom: byť futbalistom, hokejistom, basketbalistom, neskôr boxerom. Dosť vo mne rezonovalo aj to, že som chcel byť herec. Potom sa to začalo točiť viac a viac okolo humoru. To, čo momentálne robím, bol vždy môj sen.

Kedy ste si povedali, že humor je vaším „druhým ja“?

Vždy som rád bavil ľudí. Neuvedomoval som si, že to je niečo, čo chcem robiť. Len som vedel, že ma to baví, rád som rozosmieval v škole aj doma. Mojou prioritou bolo urobiť radosť druhým ľuďom. Pamätám sa na moment, keď som pracoval v Taliansku 5-6 rokov dozadu. Pozeral som stand-up môjho obľúbeného komika Chrisa Rocka. V jeho vystúpení nastávali okamihy, kedy sa ľudia smiali. Vtedy sa vo mne niečo vzoprelo – viem, že toto dokážem aj ja, toto chcem aj ja robiť.

Ako sa začala vaša stand-up comedy kariéra?

Vzniklo to tak, že som začal robiť videá na YouTube. Začiatok môžeme datovať, keď som išiel skúsiť spraviť stand-up do Čiech s českou formáciou Na stojáka. Dohodol som sa s nimi, ale ešte medzitým mi niekto napísal, že existujú Silné reči Jána Gorduliča.

Skúsil som teda Silné reči, a to bolo moje oficiálne prvé vystúpenie v starom Nu Spirit Clube v Bratislave. Tu som skúsil takzvané „open mike“ , kde si to môže nový človek vyskúšať a má na to 3 minúty. Ja som to skúsil, nevyšlo to, bolo to strašné (smiech). Potom som to skúsil druhýkrát, to bolo o trošilinku lepšie, ale stále hrozné.

Potom som bol v Brne s Čechmi, tam „motyka vystrelila“, zadarilo sa mi. Postupne som sa prebíjal vystúpeniami v Čechách aj na Slovensku. Účinkoval som aj v Česko Slovensko má talent, počas ktorého som si spravil trošku promo, hlavne pre môj YouTube kanál. Od vtedy, a to je rok 2013, sa to vlastne celé rozbehlo.

Spoznávajú vás ľudia na ulici? Poprípade ako reagujú, keď vás vidia mimo pódia a videí?

Áno, spoznávajú. Nie je to ošiaľ ako u Brada Pitta, ale stane sa mi, že ma niekto spozná. Alebo sa niekto na mňa pozerá a hovorí mi: „Ja vás odniekiaľ poznám.“ A ja hovorím: „No však porozmýšľajte, potom mi poviete.“ Raz som to spravil aj policajtovi, ktorý ma zastavil, keď som išiel rýchlo a pozeral si občiansky: „Jakub Gulík, ja vás odniekiaľ poznám.“ „No porozmýšľajte, ja vám zatiaľ nájdem techničák.“ Ako stane sa, zatiaľ je to vždy také príjemné. Keď tak chce niekto fotku, prípadne mi niekto niečo pochváli. Horšie je to, keď ma spozná niekto opitý, chce sa vykecávať  a dáva mi rady do života. Ale dá sa povedať, že to bol vždy pozitívny zážitok.

Vystupujete radšej na pódiu pred divákmi alebo doma pred kamerou?

Teraz určite radšej pred divákmi, ale ešte dva roky dozadu to bolo tak pol na pol – raz prevažuje jedno, raz druhé. Nevedel som si vybrať, čo ma napĺňa viac a čo ma viac baví. Jednoznačne, behom dvoch rokov, sa to zmenilo tak, že som si začal stand-up užívať. Je to dosť vidieť aj na videách a príspevkoch, ktoré sú skôr občasné. Stand-up sa mi stal vášňou. To ma baví viac ako sa len natočiť na kameru.

Opíšte vašu prípravu pred vystúpením.

Záleží na tom, či idem skúšať nový materiál na stand-up alebo idem na vystúpenie s overeným materiálom.

Pokiaľ to nie je overený materiál, tak je to viac stresujúce. Príprava je taká,  že si napíšem „scenár“ – moje nápady, vtipy. Dávam to dokopy, snažím sa prepájať, vypointovať na začiatku a na konci. Tým, ako to napíšem, si to aj opakujem. Tak sa to naučím, a čím viac to robím, tým sa mi to ľahšie zapamätáva.  Ako to mám v hlave, tak to prehadzujem, skladám, aby to čo najlepšie fungovalo na pódiu. Pred vystúpením je, samozrejme, aj stres. Keď prídem na pódium, zisťujem, ktoré veci fungujú a ktoré by som mal zmeniť.

Čo sa týka prípravy pred vystúpením, keď ideme niekam na turné a idem tam s overenými materiálmi, nie je až taká namáhavá. V hlave si prejdem, ako to chcem povedať, aby som si to pripomenul a nemal náhodou okno.

Koho najradšej zabávate?

Najradšej zabávam svojich známych, kamarátov, blízkych. To mi vždy spraví radosť. Samozrejme, že ma veľmi napĺňa, keď na vystúpení bavím ľudí. Ale vždy je pre mňa viac, keď pobavím človeka, ktorého poznám a mám ho rád.

 „…, keby to bol terorista, ktorý zaspal. On, chudák, celý let sa chce odpáliť, lietadlo pristane, a on zistí, že to premeškal.“

Máte aj vy niekedy chuť zasmiať sa na tom, čo poviete?

Ani nie na tom, čo poviem, skôr na tom, keď mi niečo napadne. Nedávno ma pobavilo, keď som si pripravoval nové veci. Pred nejakým časom som bol som na dovolenke a chcel som vymyslieť niečo na ľudí, ktorí tlieskajú v lietadle. Potom na ľudí, ktorí akonáhle sa lietadlo dotkne zeme, hneď vystrelia zo sedadla a idú po svoju príručnú batožinu. Vtedy som rozmýšľal, prečo to robia, však tak či tak budú čakať. Potom mi napadla myšlienka, že by som to pochopil jedine vtedy, keby to bol terorista, ktorý zaspal. Predstavil som si to, a to ma veľmi pobavilo. On chudák, celý let sa chce odpáliť, lietadlo pristane, a on zistí, že to premeškal.

Neprekáža vám medializácia?

V mojom prípade mi to až tak nevadí. Tá medializácia nie je až taká extrémna. Držím si svoje súkromie. Neplánujem, že by bola moja tvár všade, tomu sa chcem aj trocha vyhnúť. V tomto smere, ako to zažívam teraz, mi to vôbec neprekáža.

Aký máte názor na Temné kecy?

Dá sa povedať, že je to zdravá konkurencia, ktorá je potrebná  v stand-up. Chalanov odtiaľ poznám, s niektorými som občas v kontakte, s niektorými som kedysi vystupoval. Niekto si myslí, že je tam nejaká vojna alebo tak, ale to vôbec nie je pravda.

Ako vychádzate s kolegami?

Veľmi dobre. My ako zoskupenie Silných rečí máme hlboký priateľský vzťah. Nie sme len kolegovia, ale niekedy dokonca ako rodina. Veľmi si rozumieme. Samozrejme, sú tam ľudia, s ktorými si sadnem viac. Osobne mám veľmi dobré vzťahy so všetkými, mám tam pár takých, na ktorých sa zakaždým teším a vždy zažijeme veľa srandy.

Vedeli by ste niečo prezradiť na niektorého z nich?

Kolega Teo First alebo aj Joe Trendy, tým, že pozná veľa ľudí z hip-hopu, rapových umelcov, tak mi vie všeličo o nich povedať. Dúfam, že ho teraz neznenávidia (smiech). Vieme o tom pokecať, mne je hip-hop veľmi blízky, takže vieme aj hodiny preberať „pikošky“.

Aké je to vystupovať v role opačného pohlavia?

Baví ma to. Nerobím to často, mal som to len na pár videách. Je to pre mňa takpovediac úlet. Dám si parochňu, zmením hlas a správam sa ako žena. Začnem rozprávať ženské veci. Čo som postrehol, tak ženy sa buď urazia, alebo to pochopia.

Dokážete si spraviť srandu z každého a zo všetkého?

Áno, akurát si robím srandu aj sám zo seba, čo si myslím, že je dôležité. Aj keď niekedy je to ťažké. Myslím si, že každý komik má hranice niekde inde, a možnože nie sú ani nejaké konkrétne, skôr ide o to, ako to človek podá. Vo svojich vystúpeniach rozprávam aj o ľuďoch, ktorí sú nevidiaci, na vozíčku alebo sú homosexuáli. Keď si to človek vypočuje, nemôže sa uraziť, lebo to nemyslím tak, ako to môže vyznieť hneď na prvú. Ale človek si vždy môže nájsť niečo negatívne.

 Čo na to hovoria vaši rodičia, blízki? Chodia na vystúpenia, poprípade sledujú videá?

Viem, že aj otec, aj mama si občas nejaké video pozrú. Na vystúpenia chodia, keď sa prídeme ukázať do Dubnice alebo do Trenčína. Mamu, keď prišla prvýkrát na stand-up, som  upozornil, že sa bude nadávať, a hovorím jej: „Mami, dnes sme práve také zoskupenie, že ja a ešte jeden kolega budeme „najdôkladnejší.“ Moji rodičia boli vždy benevolentní, nikdy neboli nejakí puritáni. No a mojej mame sa to veľmi páčilo. Aj keď som nadával a rozprával na rodinu, ona povedala, že som bol super!

„Kubo, pamätaj si, najväčšia katastrofa na svete je pracovať s koko*mi.“

Kto je váš vzor?

Čo sa týka napríklad stand-up, sú to určite Dave Chappelle, Chris Rock, svojím spôsobom aj Kevin Hart – moji obľúbení komici. Životný vzor nemám, pretože som v živote nikoho takého nestretol, u koho by som si povedal, že presne takto by som chcel žiť aj ja. Ďalšia vec je tá, že aj keď je niekto, kto mi je sympatický svojím správaním, životom, tak ja ho nepoznám natoľko, aby bol mojím vzorom. Vždy sa nájde temná stránka.

Váš obľúbený výrok?

Jeden taký obľúbený výrok, ktorý viem občas aj spomenúť na vystúpení, je výrok môjho otca. Keď sme obaja robili v Taliansku, v zápale, keď sme pracovali so všelijakými ľuďmi, mi povedal: „Kubo, pamätaj si, najväčšia katastrofa na svete je pracovať s koko*mi.“

Čo vás vie úprimne rozosmiať?

Komici, keď ma fakt niečo prekvapí, čo som nečakal.  Životné situácie, deti. Dosť často s nimi prichádzam do styku, lebo moji známi majú deti. Aj tým, že pracujem v bio obchode, sa často stretávam s deckami. Ich reakcie, správanie, ale aj obyčajné, všedné situácie, ktoré ma vedia zrazu rozosmiať. Ja sa rád smejem.

Často spomínate Dubnicu nad Váhom. Ste hrdý, že odtiaľ pochádzate?

Sú aj veci, pre ktoré nie som hrdý, že odtiaľ pochádzam. Dubnica je moja srdcovka, pretože tu žijem dlhé roky, aj keď som bol nejaký čas v zahraničí. Myslím, že Dubnica má potenciál, aj kvôli ľuďom, ktorí tú žijú, ktorí tu vyrástli, dosť šikovných ľudí odtiaľto vzišlo, napr. čo sa týka športovcov.

Čo prvé vám napadne pri otázke: čo máte radi?

Smiech a zábavu. Veľakrát som sa dostal do konfliktov, hádal som sa ľuďmi, viem byť impulzívny. Ale vždy sa to snažím obrátiť na srandu, pretože mám rád, keď sú ľudia v pohode a keď sa vedia normálne, úprimne porozprávať a zabaviť sa.