Vojnový fotograf Ján Husár: ISIS ťa zbičujú za to, že fajčíš, ale sami nosia vo vrecku kokaín

Máte mimoriadne pestrý život. Predtým, ako ste sa stali dokumentaristom a vojnovým fotografom, ste napríklad sedem rokov pôsobili v Rade Európskej únie v Bruseli. Ako ste sa tam dostali?

V minulosti som spoluorganizoval najväčšiu IT konferenciu na Slovensku (pozn. red.: medzinárodný kongres ITAPA). Už od mojich detských čias som sa totiž venoval programovaniu a ako som dospieval, postupne som zisťoval, že štátna správa nakupuje všetok softvér od veľkých technologických firiem. Ich produkty boli mnohokrát navzájom nekompatibilné a vznikali zbytočné problémy. Začal som sa preto venovať myšlienke „open source“ a neutralite technológií, na základe čoho ma Úrad vlády ako experta vyslal do Bruselu. Tam som na zasadnutiach Rady EU strávil dohromady šesť alebo osem rokov.

Neskôr ste dokonca študovali na Oxforde.

V Bruseli sme v tom čase pracovali na projekte, ktorý skúmal a porovnával denné, externé a online štúdium. V tom čase som už mal za sebou trojročné online štúdium na Exeteri a vďaka tomuto výskumu sa mi podarilo dostať na Oxforde grant aj na štúdium morskej biológie. Kvôli relatívne krátkej vzdialenosti som si mohol dovoliť cestovať rýchlovlakom do Anglicka.

Prečo práve morská biológia?

Nesmierne ma bavilo nakrúcanie pod vodou a chcel som k praktickým skúsenostiam získať aj teoretické vedomosti. Čím viac totiž o nejakom objekte viem, tým lepšie ho dokážem následne vizuálne zachytiť. To sa mi neskôr potvrdilo aj v novinárčine. Na Oxforde sa dalo prihlásiť na dobrovoľné výskumné expedície, vďaka čomu sa mi podarilo nakrúcať v Juhoafrickej republike žraloky vo voľnej prírode. Filmovať a učiť sa zároveň, to ma na tom štúdiu bavilo najviac.

Vaše zábery sa objavili aj v slávnom National Geographic.

Udialo sa to práve v čase, keď som bol v Juhoafrickej republike. Žraloky sme nakrúcali už niekoľko týždňov, keď prišiel štáb National Geographic len na niekoľko dní. V tom čase už ale kvôli slabej viditeľnosti neboli na filmovanie ideálne podmienky. Keď zistili, že mám kvalitné zábery z tak dlhého časového obdobia, boli nútení odkúpiť ich (smiech).

Ako ste sa dostali od morskej biológie a nakrúcania žralokov až k vojnovej fotografii?

Tá istá produkcia National Geographic, ktorej som predal zábery žralokov, zhodou okolností v tom čase hľadala aj kameramana do Afganistanu – na letisko v Kandaháre. Viac-menej zo zábavy sa ma opýtali,  či by som tam nechcel ísť. Vďaka inému projektu v Afrike som už mal skúsenosti s vojnovými žurnalistami a ich prácou a nesmierne ma lákalo vyskúšať si to na vlastnej koži.

Čo majú spoločné tieto na pohľad úplne rozdielne sféry?

To najväčšie spojenie medzi vojnovou fotografiou a filmovaním divokej prírody je v tom, že to človek nemôže vidieť kdekoľvek, je to určitý druh neznáma. Vojnu môžete sledovať v televízii, divoké zvieratá zase v ZOO, to sa ale s realitou nedá porovnávať. Potrebujem vidieť svet taký, aký je. Spoznať ho vlastnými očami.

Koľko vojnových konfliktov ste doteraz navštívili a aký dlhý čas ste v nich strávili?

Afganistan, neskôr na veľmi krátku dobu Mali a Somálsko, odkiaľ nás ale po dvoch dňoch evakuovali. Skutočné vojnové konflikty som zažil na Ukrajine, kde som bol dva mesiace, potom v Gaze a v Iraku. Tam som strávil za posledné tri roky vyše pätnásť mesiacov.

Od koho prišla počiatočná ponuka pokrývať dianie v severnom Iraku?

Od istého Američana, ktorý bol novinárom-dokumentaristom a dostal sa od fotoaparátu až k boju s rebelmi proti Kaddáfímu v Líbyi. Neskôr pôsobil v Sýrii, kde sme sa spoznali a v súčasnosti trénuje v boji proti ISIS kresťanské jednotky v severnom Iraku. Tento tréning prebiehal priamo na hranici s Islamským štátom, museli to teda robiť tajne. Keďže nemal nikoho na zaznamenávanie celého procesu a dôveroval mi, dostal som od neho v roku 2014 priamu ponuku.

„Mám pocit, že na Blízkom východe je viac priestoru pre akýkoľvek typ extrémizmu.“

Irak, Sýria, ISIS – viacerí si predstavia terorizmus, nepredstaviteľnú krutosť a vraždenie. Čo v skutočnosti táto organizácia podľa vás predstavuje?

Úzke vedenie ISIS, ktoré zahŕňa možno pár desiatok ľudí, presne vie, čo robí. Nie je to o tom, že sa skupinka fanatikov jednoducho zbláznila. Napĺňajú dopredu stanovené plány. Ani bežní bojovníci Islamského štátu nie sú v drvivej väčšine nejakí blázni. Bojujú prevažne z ekonomických dôvodov.

Ľudia sa domnievajú, že ide iba o šialencov, ktorých jediným motívom je samovražedný útok a že nie sú príliš inteligentní. Je to pravda?

Môžeme to vidieť už na ich propagandistických videách, ktoré sú výborne zostrihané. To nedokáže urobiť len tak hocikto. Nebol by som prekvapený, keby vznikali aj externe, mimo Islamského štátu.

Ide o vôbec najnebezpečnejšiu teroristickú organizáciu?

Určite áno. Al-Kádia aj Taliban vždy speli ku kalifátu, mali to vo svojej politickej vízii, ale nevedeli to prakticky zrealizovať. Islamský štát sa primárne zrejme sústredil na vznik kalifátu, pričom prítomní museli byť aj experti, ktorí to pomôžu zrealizovať.

Na niektorých miestach je už aj politickým hráčom, spravuje svoje územie, má určité sociálne a ekonomické normy, vlastnú menu, školy aj súdy. Ako je možné, že v strede Blízkeho východu vznikne tak silná organizácia?

Mám pocit, že na Blízkom východe je viac priestoru pre akýkoľvek typ extrémizmu. Aj počas Arabskej jari chceli niektoré krajiny výraznejšie demokratické zmeny, z čoho vznikol konflikt v Sýrii. A vtedy prezident Bašár al-Asad vraždil vlastných civilistov, aby protesty potlačil. Preto ľudia, ktorí sprvu volili al-Asada, mohli zmeniť názor a v prípade, že nechceli ani demokraciu, vybrali si tretiu možnosť.

„Ak ISlS stratí Mosul, príde o 50 % svojich síl.“

ISIS sa vraj líši taktikou boja, resp. spôsobom dobývania území, kde väčšinu útokov tvoria samovražední atentátnici s autami naloženými výbušninami. Je to tiež jedna z príčin úspechu?

Nie je to len samovražednými atentátnikmi. Keby ľudí, ktorí bojujú na druhej strane chytili, sú schopní ich priviazať o džíp a vláčiť po meste alebo im siahnuť na rodiny. Zažil som aj situácie, kedy boli v opustených mestách zahodené vesty a zbrane, pretože nikto nechcel byť asociovaný s armádou, ktorá proti nim bojuje. Podobný prípad sme mohli vidieť v Mosule, kde tamojšia armáda pri ústupe ponechala všetky moderné americké zbrane teroristom, ktorí sa ich zmocnili. Po páde Saddáma Husajna sa robili čistky a zmizli aj ľudia z vysokých pozícií, takže síce existovali kasárne aj vojaci, ale chýbalo im velenie. Napríklad v Kurdistane vojaci nedostali deväť mesiacov zaplatené, a tak demoralizovaná armáda, navyše bez vedenia, nemá veľa motívov denne riskovať životy. Krajiny skrátka po tých vojnách ostali v chaose a krachu.

Ponechali najmodernejšie americké zbrane Islamskému štátu?

Z praktickej skúsenosti väčšina Iračanov, s ktorými sme pracovali, nevedela strieľať ani zo základnej zbrane. Nedokázali plnohodnotne ovládať ani AK-47, ktorá je, čo sa týka ovládania, jedna z najjednoduchších útočných pušiek, takže pri sofistikovanejších zbraniach ako guľomety alebo zameriavacie rakety boli bezbranní. A keby vás našli s americkou zbraňou, viete, čo by nasledovalo.

Ide im naozaj v prvom rade o zavedenie radikálneho islamského práva Šaríja na čo najväčšom možnom území?

Je zaujímavé, že na právo Šaríja majú dvojitý meter. Oni sú schopní zbičovať ľudí za to, že fajčia, a pritom sami disponujú kokaínom. Je možné, že to tak má z propagandistických dôvodov vyzerať, ale v Islamskom štáte sú ľudia, ktorí sú od týchto vecí oslobodení. Podobné je to aj s menou (Islamský štát používa vlastnú menu zlatý dinár, pozn. red.), bojovníci ISIS majú pri sebe aj americké doláre, či inú menu. Ani velenie nie je tak sfanatizované a ideologicky jednotné ako bežní bojovníci.

Čo je potom ich skutočným cieľom?

Asi zapríčiniť toľko strachu, aby mali priestor vytvoriť vlastný štát.

Ako sa zmenila ich dnešná veľkosť a sila v porovnaní s obdobím, keď údajne vládli miliónom ľudí a spravovali rozsiahle územia?

Dnes armáda dobýva Mosul, ktorý ak ISlS stratí, príde možno o 50 % svojich síl. Ale priestor medzi Mosulom a Rakkou, ktorý je tiež jednou z ich bášt, je hlavne púšť, takže vyčistiť ho úplne môže trvať ešte niekoľko rokov. Vojna americkej armády a Talibanu začala v roku 2001 a trvá dodnes. Je to nekonečný proces.

A čo civilisti? Ako vnímajú tento konflikt?

Vyznie to zvláštne, ale už to poznajú. Aj za čias Saddáma Husajna boli čistky a genocída. Takmer každý tam má známeho, ktorý tieto veci zažil. Ale zároveň je to ich domov.

V Sýrii sa odohral nečakaný chemický útok, ktorý si vyžiadal asi 100 obetí, medzi nimi aj množstvo detí. Medzinárodné spoločenstvo sa zhoduje, že za útokom stojí vládny režim Bašára Asada. Prečo by útočil na vlastné obyvateľstvo, najmä v dobe úspešnej ofenzívy vládnych jednotiek proti rebelom aj ISIS?

Asad na vlastné obyvateľstvo útočí už niekoľko rokov a v minulosti už chemické zbrane použil. Ak je niekto na druhej strane, nech je akákoľvek iná, ako Asadova, stáva sa potenciálnym cieľom. To sa týka aj civilistov. V Sýrii aj v Iraku boli chemické zbrane dlhodobo. Útočil nimi predsa aj Saddám Husajn proti Kurdom v roku 1989. Uznávam, že načasovanie útoku je zvláštne, ale nejaké konšpirácie by som za tým nevidel.

Nemáte teda pochybnosti o tom, že útočili Asadove sily.

Zisťoval som si informácie z dôveryhodných zdrojov. Od novinárov, ktorí boli priamo na mieste a pracujú pre zahraničné médiá. Jediný, kto mohol letecky zaútočiť, je Asad. Lietadlá totiž nemajú rebeli ani ISIS.

Bol to podľa vás cielený útok proti civilnému obyvateľstvu, alebo skôr išlo o závažnú chybu, ktorú si Asadov režim nemôže dovoliť priznať?

Je zložité odhadnúť do akej miery je sýrska armáda kontrolovaná Asadom. On je samozrejme vrchným veliteľom vládnych síl, v skutočnosti však mohlo ísť o nešťastnú náhodu a zodpovednosť za útok nesú povedzme nižšie postavení armádni velitelia.

„Chcem vidieť veci na vlastné oči, nestačia mi výpovede druhých.“

Donald Trump nečakane a veľmi pohotovo zareagoval útokom na sýrsku leteckú základňu z ktorej údajne lietadlá zodpovedné za chemický útok štartovali. Väčšina štátov zásah privítala, hoci nemal mandát OSN. Veľmi striktne ho odsúdili len Rusko a Irán, teda Asadovi spojenci v regióne. Vieme napríklad, že Barack Obama za svoje volebné obdobie v Sýrii nepodnikol žiadny oficiálny vojenský zásah proti Asadovmu režimu.

Dalo sa očakávať, že zahraničná politika USA bude militantnejšia, keďže je v úrade republikán, ale aj tak je útok prekvapivý. Spojené štáty by mandát na zásah od bezpečnostnej rady OSN aj tak nedostali, pretože ho opakovane blokuje Rusko a v minulosti aj Čína. Pred útokom však sýrsku vládu varovali a vopred o ňom informovali aj Rusov. Nemyslím si, že išlo o priamy akt vojny, skôr by sme to mohli považovať za varovanie.

Všetky tieto neutíchajúce konflikty na Blízkom východe zvyšujú nedôveru nás Európanov voči Islamu. Prečo je dnes ľudí tak náročné presvedčiť, že nie každý moslim je hrozbou?

Aj kresťanstvo sa v minulosti podieľalo na zverstvách, ale nie je to tak na očiach. Keby na Blízkom východe nakrúcali filmy o zločinoch kresťanov, tiež by sme tam neboli vítaní. Je to vykonštruovaná vec, ktorú ľudia vnímajú ako fakt.

Takže ľudí podľa vás netreba viniť z tohto fenoménu?

Viniť ich musíme z toho, že sa nepýtajú a nehľadajú odpovede. Vnímam to ako prirodzenú vec, že sa obávate niečoho, čo dobre nepoznáte.

Bol to aj váš dôvod vstúpiť do tohto nebezpečného kolotoča?

Áno, prevážila zvedavosť. Chcem vidieť veci na vlastné oči, nestačia mi výpovede druhých. Potrebujem sa rozprávať s ľuďmi, zistiť, ako žijú a ako to tam celé naozaj prebieha.

Zo zásady nefotíte priamy boj a mŕtvoly. Prečo? Nie je smrť neoddeliteľnou súčasťou vojny?

Fotiť vojakov, ako po sebe strieľajú, je jednoduché. Jediné, čo potrebujete, je dostať sa na miesto, v ktorom sa to odohráva. Vytvoriť však nejakú prácu na základe príbehov ľudí, ktorí odtiaľ utekajú, je ďaleko náročnejšie. Na dnešnej spoločnosti mi veľmi vadí jej bipolarizácia. Všetko musí byť veľmi rýchlo a jednoducho vysvetlené a ukázané. Zobrazovanie mŕtvych ľudí pre mňa nemá takú výpovednú hodnotu. Radšej sa pomocou príbehov snažím ľuďom sprostredkovávať informácie, ako daná manipulácia a nenávisť vznikla a kde sa nachádzajú príčiny toho zla.

A čo príjmy na financovanie týchto pracovných ciest?

Sú veľmi vysoké, predovšetkým pri práci v teréne. Ale mám nejaké súkromné zdroje a predovšetkým predávam materiál veľkým produkciám. Avšak o kariérnom raste alebo finančnej investícii do svojho života nemôže byť reč, do budúcna ťa to nezaistí. Niekedy investujete peniaze do vecí, s ktorými sa nič nestane a je to stratové.

Takže si nemôžete byť istí, že všetko, čo odfotíte alebo nakrútite, predáte.

Určite nie, to riziko je vysoké. Musíte to jednoducho robiť tak, aby to bolo pre produkcie zaujímavé. Za ten čas už však ľudia, s ktorými pracujem, vedia, čo odo mňa môžu očakávať.

Plánujete návrat do niektorých z vojnových zón?

Novinárov a reportérov je na týchto miestach čoraz viac, stúpa kvalita materiálu a klesá jeho cena. Ak človek nerobí na dlhodobom projekte, neoplatí sa to. Rád by som sa vrátil do Južného Sudánu. Mám to v hlave, odkedy som ho navštívil na pár dní. Južný Sudán sa po občianskej vojne oddelil od Sudánu a je najmladšou uznanou krajinou na svete. Cítim potrebu spoznať ten konflikt.

Autori:  Branislav Oprala, Pavel Bielik