Nie celkom vábivá rola alkoholika v Hornej Dolnej ho dostala do širokého povedomia verejnosti. Vďaka svojim aktivitám je však hviezdou medzi zabávačmi či divadelníkmi. Dokáže okolo seba rozdávať neuveriteľné množstvo pozitívnej energie, a preto aj tento rozhovor bol skutočným zážitkom. So Šokom sme sa rozprávali tak dobre, že nám bolo ľúto ho prerušovať.



V súčasnosti sa venuješ mnohým aktivitám, prakticky každý večer niekde vystupuješ alebo hráš. Ako to všetko stíhaš?

Autom (smiech). To je taká vec, ktorú keď človek dotankuje a nie je úplný imbecil, tak ho dovezie tam, kam treba. Ale nie, ja som žilinský dochádzač a snažím sa dni, keď som v Bratislave, nejak zhutniť. To znamená, že keď mám standup, mám predtým nejaké stretnutia či iné aktivity. Vždy sa snažím dať všetky povinnosti dokopy počas dní, keď sa tu vyskytujem. Je bežné, že mám aj tri frekvencie za deň, ako sa hovorí v divadle. To je, keď máš trojicu vystúpení, resp. podávaš 3 výkony.

Živí ťa čisto len vystupovanie a hranie?

Nie nie, ja som bol donedávna zamestnaný v bábkovom divadle v Žiline, v ktorom som nedávno podal výpoveď a predtým som bol na materskej dovolenke. Je ale pravda, že tú som použil ako „legislatívnu zbraň“, teda ak bola možnosť, využil som ju. Vďaka tomu som si vytvoril priestor na realizáciu všetkých aktivít okrem divadla. Teraz v divadle nie som, gro mojej roboty je 3T, teda večerné vystupovanie, improvizácia, standupy, eventy, na ktoré chodím robiť standupy (to približne štyrikrát do mesiaca), plus nejaké akcie aj moderujem.

Môžeš teda povedať, že aj keď nežiješ v Bratislave, dokážu ťa tieto aktivity uživiť?

Určite áno.

„Na scéne sú zabávači, ktorí sa radi titulujú ako umelci a ja sa s nimi nechcem spájať.“ Zdroj: Pavel Bielik
„Na scéne sú zabávači, ktorí sa radi titulujú ako umelci a ja sa s nimi nechcem spájať.“ Zdroj: Pavel Bielik

Nikdy si nepremýšľal nad tým, že sa do hlavného mesta kvôli všetkým svojim aktivitám presťahuješ?

Vieš čo, vždy nad tým rozmýšľam vtedy, keď sa ma na to ľudia pýtajú. Ale jednoducho toto riešenie som prijal ako logické vyústenie situácie, ktorú mám – dve deti doma, manželka, syn v škole, dcérka má takmer 2 roky. Ďalej je tu chalupa, ktorá tvorí základ mentálneho resetu. Je na Makove, zo Žiliny je to 40 kilometrov, ale z Bratislavy by to bolo oveľa ďalej. Hodina a trištvrte po diaľnici nie je až taký veľký problém. Takže dochádzam a budem dochádzať, kým to nebude inak.

Obmedzovalo ťa niekedy v niečom toto cestovanie? Musel si napríklad odmietnuť vystúpenia kvôli diaľke?

Tak niekedy áno, ak mám kšeft večer v Bratislave, nemôžem ísť moderovať poobede do Košíc. Ale vždy sa nejako dá nájsť cesta a zoptimalizovať to tak, aby som aj ja robil to, čo ma zaujíma. A nie je to vždy o peniazoch. Okrem toho, aby som predišiel veľkému množstvu ciest, začal som si pýtať veľa peňazí. Nemyslím si, že som dosiahol ten level, aby som si mohol peniaze pýtať za kvalitu, ale vždy to vysvetľujem nejako takto: „Pozrite sa, pre mňa sú v tomto vzťahu peniaze dôležité preto, lebo je to pre mňa jediný argument, ktorý ma presvedčí vytiahnuť päty z domu.“ Takže si vypýtam viac a občas sa stane, že ten kšeft nedostanem. A občas sa stane, že ho dostanem. A to je na prd, lebo je to trochu zaväzujúce, lebo ak mi dajú toľko peňazí, asi čakajú aj profi výkon (smiech).

Kedy si v sebe objavil talent zabávača?

Bránim sa tomu, aby ma ľudia označovali za umelca. Zabávač je ešte v pohode, lebo je to skoro pejoratívum.

Prečo? Veď rozosmiať človeka je veľké umenie.

S týmto súhlasím, ale na scéne sú zabávači, ktorí sa radi titulujú ako umelci a ja sa s nimi nechcem spájať. Ale pýtaš sa na to, kedy. Ja som niekedy v 14-tich rokoch robil v Žiline ochotnícke divadlo. Aj vtedy fungovali Improligy, súťaže v improvizácii, ktoré u nás majú dlhú tradíciu. Raz som mal tú drzosť vyliezť na javisko a nedopadlo to úplne zle. Vtedy mi to zachutilo a začal som pravidelne vystupovať na Improligách. Dokonca aj tu v Bratislave sa konali medzinárodné a celoslovenské kolá, kde som spoznal všetkých Danov Heribanov, Romanov Pomajbov, Vladov Jančekov a aj ďalších ľudí, ktorí v improvizácii už majú čo-to za sebou. No a tak nejak logicky to vyústilo v to, že keď sme spolu so Stanom Staškom a Lukášom Púchovským na Improlige pravidelne patrili k najlepším, založili sme si našu formáciu 3T. Mladým sa už na ňu kvôli nám nechcelo chodiť. Tak sme spolu začali a už je to 12 rokov.

Počas prípravy na predstavenie 3T. Zdroj: Andrej Horsky/Horsky&Zachar Photographers
Počas prípravy na predstavenie 3T. Zdroj: Andrej Horsky/Horsky&Zachar Photographers

Dnes je tento druh zábavy na ústupe. Čomu to pripisuješ?

Ťažko povedať. Rád by som to na niečo zhodil. Keby som mal z prvej povedať prečo asi, tak zrejme kvôli rýchlej dobe a väčšiemu množstvu informácií dostupných na internete. Ľudia sa už dokážu veľmi rýchlo na niečo špecifikovať. Improligy vznikali ešte v časoch, keď sa mladí hľadali a rozmýšľali, čo by mohli robiť. Improvizácia má ďaleko od herectva, veď povedzme si otvorene, pri herectve je základ v tom, že herec musí vedieť odsunúť svoje ego a prijať ego postavy, interpretovať ho. V improvizácii ide (aspoň pre mňa) o to, že nech sa akokoľvek snažíš zahrať nejaký „šuflík”, charakter… ale to je asi prisilné slovo… skôr nejakú barličku, napríklad šušľanie, tak vždy mentálne dospeješ do toho, že za tú postavičku myslíš. Existuje pojem „nulový bod”, keď sa ti v hlave minú naučené veci a ty ich hľadáš. To je moment, keď je človek nútený ísť sám za seba, so svojimi názormi, s tým, ako je nastavený mentálne, psycho-fyzicky a všelijako inak. Vtedy sa už odhaľuje, aký človek je – dobrý, zlý, usmiaty alebo nešťastný vo vnútri. V tom vidím základný rozdiel medzi improvizáciou a herectvom.

Na druhej strane, musím povedať, že keď sme robili roast show Na facku, prišiel za mnou Milan Lasica a pýtal sa ma: „Vy robíte tú improvizáciu?” Hovorím mu, že áno. Spýtal sa ma, či si to pripravujeme a ja som povedal, že nie. A on na to: „No tak, ale to nie je improvizácia!” Je pravda, že všetky tie veľké dvojice (v našom regióne) ako Voskovec-Werich alebo Lasica-Satinský mali veci koncepčne pripravené, ale isté pasáže z vystúpení boli viac otvorené a ladili ich na publiku, pridávali a fixovali ich. U nás v 3T je to viac “momentálne”. Nehľadáme divadelný oblúk, hľadáme momentálne skratky, odbočky, jednosmerky a podchody.

Ako trojčlenné zoskupenie fungujete dosť dlho, nikdy ste si nezačali liezť na nervy?

Ja si myslím, že s Puchom sme boli v istom období spolu častejšie, než s vlastnými ženami. „Ponoriek” bolo, a to hneď niekoľko. To je kúzlo 3Tčka, sme spolu dlho, ale ľudia na nás stále chodia. A kdekoľvek hráme, tam je vypredané. Ale to hovorím ako obhajobu toho, že sa stále nájdu konzumenti, ktorí si radi vyberú improvizáciu. Zatiaľ sme sa ešte nepobili, ale povedali sme si už asi úplne všetko. Aj škaredé. Ale to musí byť. Mesačne hráme 6 predstavení, plus nejaké eventy. Narážame teda na svoje egá či interpretácie reality.

Je to najkratšia cesta k divákovi – že som menej intelektuálne obdarený a šušľavý znamená, že kedykoľvek zo mňa vyjde niečo, čo zaváňa myšlienkou alebo názorom, je to príjemné prekvapenie.

Pri standupe hráš postavu šušľavého jedinca oplývajúceho podivnými životnými názormi. Stalo sa ti niekedy na pódiu, že si na túto rolu zabudol?

Toto sa mi pri standupe nestalo. Ale pri 3T hej, tam keď sa dostanem „do ajfru”, tak sa mi stane, že prestanem šušlať. Na standupe nie, pretože toto je základ celého vystúpenia. Veľa standupov robím cestou zo Žiliny. Okolo Považskej mi začne niečo napadať a do Bratislavy prídem s nejakým názorom. Tým pádom je to pre mňa celkom adrenalín, postaviť sa pred ľudí a počúvať sa (smiech). Šušlanie mi veľmi pomáha, lebo mení pohľad na svet. Tú postavičku mám celkom dobre zažitú, to znamená, že ona zmýšľa inak ako Juraj Šoko Tabaček. Je to najkratšia cesta k divákovi, že som menej intelektuálne obdarený a šušľavý znamená, že kedykoľvek zo mňa vyjde niečo, čo zaváňa myšlienkou alebo názorom, je to príjemné prekvapenie.

Takže môžeš povedať, že príprava jedného standupu ti trvá jednu cestu zo Žiliny do Bratislavy?

Môžem. Veľakrát to tak je.

Tvoje príbehy  sú často späté s prírodou, má to aj nejaký hlbší význam?

Milujem prírodu a toto je aj odkaz na chalupu, ktorú máme na Makove. Príroda je masívna súčasť môjho života, hoci ju v poslednej dobe dosť flákam. Ale mám šesťročného syna, ktorého napríklad začalo baviť bicyklovanie. Takže sa k nej vraciam cez deti, čo je dobre. Mala by žiť v každom, aby sme si uvedomili, že nie sme vlastníkmi sveta.

Na pódiu nikdy nepoužívaš nadávky, to je celkom nezvyklé. Čo si myslíš o vulgarizmoch v standupe?

Ja si myslím, že tam patria. A vážim si standupistov, ktorí ich vedia dobre použiť. Keď je publikum nevypočítateľné, zaznievajú nadávky častejšie, pretože keď zaznie vulgarizmus, opadne stres, odložila sa nejaká zábrana. Pre mňa je to barlička a ak to viem spraviť bez toho, načo to robiť s tým? Tak to mám aj v 3Tčku, je to aj akési moje krédo. Jednoducho, ak robím zábavu, skúšam ju robiť najprv bez toho, aby som bol sexistický, aby som riešil politiku a bez nadávok. Nedávno som čítal článok, že ľudia s kreatívnym povolaním majú sklon k nadávkam. A nevnímam ich ani ako pokles ducha. Len si myslím, že v niektorých standupoch ich je priveľa. Myslím si tiež, že v mnohých je ich tak akurát, myslím si, že ja ich nepoužívam… a už som asi myslel dosť, nie? (smiech)

Vystupoval si na nejakom bizarnom mieste?

Áno, sranda bola napríklad na Šarišskom hrade. Ja som bol v kostýme, moderoval som a oni odo mňa zrazu chceli standup. Po chvíli som sa zbadal ako v stredovekom úbore rozprávam divákom standup o oltcite.

Raz sme tiež robili event na lodi a počas našich vystúpení sa spustil raut. Kým sme sa my na pódiu menili, tak ľudí ubúdalo. A kým vyšiel rad na mňa, už v hľadisku nikto neostal. Takže som si zašiel zo Žiliny do Bratislavy na večeru.

V poslednom čase si viac na očiach vďaka Hornej Dolnej. Nebojíš sa, že ľudia si ťa vďaka tomu zaškatuľkujú?

Pre mňa bola vždy dôležitá najmä klubová scéna. Ale je príjemné hrať “tretieho ožratého sprava”, hráme vonku, s výborným tímom ľudí a so skvelými hercami, od ktorých sa môžem učiť. A či sa bojím zaškatuľkovania? Nebojím.

Keby prišla ponuka hrať v ďalšom sitkome, vzal by si ju?

Nevylučujem to.

„Ak robím zábavu, skúšam ju robiť najprv bez toho, aby som bol sexistický, aby som riešil politiku a bez nadávok.“ Zdroj: Andrej Horsky/Horsky&Zachar Photographers
„Ak robím zábavu, skúšam ju robiť najprv bez toho, aby som bol sexistický, aby som riešil politiku a bez nadávok.“ Zdroj: Andrej Horsky/Horsky&Zachar Photographers

Kývol by si aj na vážnu rolu?

Určite, veľmi rád. Otázka je, či by som bol dosť zaujímavý na to, aby som takú rolu hral. Ja sám som v Banskej Bystrici svojho času študoval herectvo. Nedokončil som ho, lebo som prestal chodiť na prednášky a oni si to po čase všimli (smiech). Vážna rola by ma teda potešila.

Nelákala ťa skôr VŠMU? Nebol aj toto dôvod prečo si sa rozhodol na škole skončiť?

Myslím, že v čase, keď som študoval ja, z herectva v Banskej Bystrici vyšlo mnoho talentovaných ľudí. Mám však pocit, a to bez akejkoľvek snahy komukoľvek ublížiť, že z bratislavskej VŠMU vychádzali komplexnejší ľudia, ktorí toho o herectve a práci na javisku vedeli o čosi viac. A myslím, že doteraz to funguje tak, že Bratislava kŕmi Bratislavu a okolie a Bystrica je skôr liahňou hercov pre komerčné divadlá. Som presvedčený o tom, že človek na škole by si mal v prvom rade vytvoriť nejaký “tvúrčí tím”, vyselektovať si istú skupinu ľudí, s ktorými sa pozná a s ktorými vie vytvoriť komplexné dielo od začiatku do konca.

Človek by si mal vyskúšať všetky atribúty srandy, vrátane tohto rozhlasového.

V rozhlasovej relácii Od veci_FM si jeden z glosátorov a zabávačov. To nie je úplne štandardné, ísť z telky do rádia…

Za tým je Maroš Hečko, šéf FMka. Raz oslovil Ludwiga Bagina so slovami “Poďme sem doniesť srandu”. Ludwig teda navrhol mňa, Stana Staška a Tomáša Hudáka, aby sme do toho šli. Keď sme to vymýšľali, zistili sme, že sme zvyknutí na publikum, a preto je každé nahrávanie verejné v budove Slovenského rozhlasu.

Byť v rozhlase je skvelá vec. Po knihe je to druhá vec, ktorá dokáže neuveriteľne podporiť tvoju predstavivosť. Ak si po knihe pozrieš film, môžeš ostať sklamaný – kniha je väčšinou oveľa lepšia. V rádiu zasa ľudia tvoje konanie počujú, no nevidia. To naše konanie zasa nie je ktovieako veľké – sedíme na stoličkách. A to, že to robíme už tretí rok a nezrušili nás, beriem ako dôkaz, že to funguje. A navyše je veľká pocta, keď o sebe môžem povedať, že robím v rozhlase. Človek by si mal vyskúšať všetky atribúty srandy, vrátane tohto rozhlasového. Inak, často používam slovo sranda, ale to je preto, že sa mi veľmi páči, hoci niektorí ho berú ako čosi vulgárne.

V dvojhodinovom programe hráte s kolegom Stanom Staškom rôzne scénky, koľko percent z toho je improvizácia a koľko je dopredu prichystaných?

Nie je možné chystať si ich dopredu. Uvediem príklad: Ak sa Tomášovi podarí, pošle mail, v ktorom popíše, že v úvode preberieme to, že vonku prší. Druhý vstup bude toto – a dá tam link na video, v ktorom si chlapec vo Fínsku vyberá dážďovku z nosa. A to je všetko, čo k tomu dostaneme. A hodinu pred vysielaním nám povie “Chcel by som od vás takú a takú scénku.” A keď sa ho spýtame, kto z nás dvoch má hrať ktorú postavu, len povie “Uvidíme”. Občas vieme 10 minút dopredu, že ja budem pacient a Stano psychológ. Ale nemáme čas na prípravu. Takže dokopy nemáme vopred pripravené nič.

S kolegami - Tomášom Hudákom, Ludwigom Baginom a Stanom Staškom pri nahrávaní relácie Od veci. Zdroj: Stano Klačanský
S kolegami – Tomášom Hudákom, Ludwigom Baginom a Stanom Staškom pri nahrávaní relácie Od veci. Zdroj: Stano Klačanský

Od veci sa dostalo aj na obrazovky RTVS. Ide o formát, ktorý z rozhlasovej predlohy vychádza, no v mnohých veciach odlišný. Si ty sám spokojný s tým, ako vyzerá finálny televízny produkt?

Som a som poctený tým, že ľudia, ktorí to animujú, sú natoľko dobrí, že dokážu nahratým veciam pridať prostredníctvom animácií “druhý plán”. Ďalšie diely sú v televízii a k scénkam, ktoré dotáčame, už máme scenár. Vieme, čo musíme a k tomu si môžme čosi svoje pridať. Ľudí napokon nezaujíma, či je to improvizácia alebo vopred pripravená vec – chcú sa skrátka zabávať. Ja som s aktuálnou podobou spokojný, robí mi radosť aj keď viem, že čísla sledovanosti nie sú závratné.

Váš program vysiela Rádio_FM, ktoré je súčasťou verejnoprávnej RTVS. Ako sa pozeráš na zvyšovanie koncesionárskych poplatkov?

Neprekáža mi, ak mi niekto povie, že mám platiť 5 eur mesačne za fungovanie inštitúcie, ktorá bude objektívna v spravodajstve a ktorá podporuje slovenskú tvorbu. Chcel by som však, aby mali ľudia na výber. Určite sa nájde mnoho ľudí, čo tento poplatok platí, no RTVS nesleduje a nepočúva.

 

JURAJ ŠOKO TABAČEK je zabávač a herec. Medzi mnohé jeho aktivity patrí vystupovanie v zoskupení 3T – Tri tvorivé tvory, “roastovanie” v šou Na facku, hranie večne alkoholom opojenej postavy v seriáli Horná Dolná či zabávanie divákov v rámci stand-upov.