Ľudmila Kolesárová z Dobrého anjela: Kto sa naučí myslieť na smrť, naučí sa lepšie žiť

Na Slovensku je určite nespočetne rodín, ktoré potrebujú pomoc vašej organizácie. Ako často a v akom počte vám chodia žiadosti a prosby o pomoc?

Áno, tých rodín sú tisíce. Trom tisícom pomáhame pravidelne mesačne počas obdobia boja s chorobou aj my. Žiadosti k nám chodia takmer každý deň.

Ako berú z vášho pohľadu pomoc od organizácie deti a ako dospelí? Uvedomujú si to?

Je to rôzne. Niektoré deti ani nevedia, že im pomáhame, ostáva to u ich rodičov. Niektoré vedia, kreslia nám obrázky anjelov a píšu listy. Všetci sú však vďační.

Všimli ste si u rodín, ktorým pomáhate, nejaké špecifické alebo odlišné správanie či odlišný životný štýl, ako majú napríklad ostatné rodiny? Ako sa z vášho pohľadu rodina s ťažko chorým členom stavia k tejto situácii?

Určite sa tieto rodiny správajú inak. To je jasne viditeľné. Úplne prehodnotili priority. Zrazu sa veci kedysi podstatné stávajú nepodstatnými a naopak. Jediné, na čom záleží, je zdravie. Napríklad značkové topánky už nič neznamenajú. Zároveň začínajú inak vnímať medziľudské vzťahy. Až v kríze sa ukáže, kto je skutočný priateľ či opora. A rodina má v takýchto situáciách obrovský význam. Najhoršie je, keď sa v náročnom období rodina rozpadne alebo nepomôže.

Na základe akých faktorov vyberáte rodiny, ktorým pomôžete?

Rodiny nevyberáme my, ale vyberá ich 1550 spolupracujúcich lekárov a sociálnych sestier v nemocniciach. Oni presne poznajú diagnózu a najlepšie vedia, ako vplýva na ich finančnú situáciu. Pomáhame rodinám s nezaopatrenými deťmi, v ktorých má niekto rakovinu, alebo má dieťa inú ťažkú diagnózu ako svalovú dystrofiu, cystickú fibrózu, detskú mozgovú obrnu a iné, a samozrejme rodinám s finančnými problémami – čo majú takmer vždy.

Ako si uvedomujú vážnosť svojich chorôb samotné deti?

Je to rôzne. Najhoršie sú na tom podľa mňa tínedžeri. Keď má sedemnásťročný chalan ležať rok v nemocnici, možno čaká na amputáciu a jeho rovesníci zatiaľ obháňajú dievčatá alebo chodia hrávať futbal – je to preňho veľmi ťažké. Zároveň je obdivuhodné, ako dokážu takí mladí ľudia nájsť aj na dne silu. Práve nám o tom vyjde kniha, ktorá sa volá Nevzdať sa.

Kontrolujete nejako finančné príspevky, ktoré každý mesiac posielate rodinám? Či sa naozaj využijú na to, na čo boli určené?

Pomáhame trom tisícom rodín, ktoré už vybrali lekári. Je isté, že v týchto rodinách je choroba a finančný problém. Ďalšia kontrola z kapacitných dôvodov už nie je možná, ale ani to nie je podstatné. Chceme im len uľahčiť situáciu počas tohto náročného obdobia a je jasné, že tieto prostriedky im ju uľahčia. Väčšinou sú použité na dopravu a neustále cestovanie do nemocníc, na doplatky za doplnkovú liečbu či na základné veci ako je chlieb, elektrina, ovocie. Každý polrok, ako aj v úvode, musí rodina poslať vyplnenú podrobnú žiadosť, kde okrem potvrdenia lekárom je aj potvrdenie o návšteve školy, invalidnom dôchodku, finančných príjmoch a výdavkoch, aktuálnom stave liečby a iné potrebné dokumenty.

Práca s ľuďmi s rakovinou je určite veľmi psychicky náročná. Necítite sa občas vyhorená? Je to podľa vás práca na celý život?

Naša práca je rovnako krásna, ako náročná. Stretávame veľa dobrých ľudí, ktorí chcú pomôcť, a to nielen finančne. Organizujú rôzne tábory, darujú autá. To všetko vykompenzuje to náročné. Na druhej strane to nie je práca v teréne a nie sme každý deň konfrontovaní s realitou, ako napríklad lekári. Vyhorená sa necítim, mám presný režim oddychu a relaxu, hlavne v horách.

„Smrti ako takej sa nebojím. Oveľa horšie vnímam spôsoby umierania.“

Ako vnímate smrť?

Smrť je najistejšia vec na svete. Úzko patrí k životu. Kto sa naučí myslieť na smrť, naučí sa lepšie žiť. Sme tu len krátko, mali by sme sa snažiť, aby sme žili celý čas pekne naplno. Smrti ako takej sa nebojím. Oveľa horšie vnímam spôsoby umierania.

Čo vás dokáže v rámci oblasti, v ktorej pracujete, najviac naštvať?

Najviac ma naštve, ak úrady fungujú absurdne. Neraz to závisí len priamo od pracovníka, jeho neochoty alebo tlakov, ktoré sú na neho vyvíjané zhora.  Na jednom úrade sa dá vybaviť všetko, na inom zase skoro nič. Napríklad zamietnuté žiadosti o príspevok na dopravu pre onkologického pacienta a mnohé iné. A strašne ma hnevajú muži, ktorí opúšťajú rodinu s postihnutým dieťaťom a ešte sa snažia neplatiť výživné.

„Študenti majú málo reálnej praxe.“

Aké sú podľa vás najväčšie diery v našom zdravotnom systéme, čím myslíme nielen zdravotné poistenie, ale aj lekársku starostlivosť?

Myslím, že už na začiatku, na vysokých školách, sa ukazuje mnohé. Študenti majú málo reálnej praxe, teda do nemocníc sa dostanú, ale za celé tie roky majú málo možností naučiť sa niečo od skúsených lekárov. Potom idú na erasmus a sú prekvapení, koľko sa dá konzultovať a aká je tam ochota deliť sa o vedomosti. To sa prenáša aj do praxe, tam to funguje podobne. Okrem toho je vo výdavkoch v zdravotníctve strašný chaos. Na jednej strane na veľa základných vecí peniaze nie sú, na druhej strane sa niekedy veľmi plytvá a aj kradne.

Čo by dokázalo vzpružiť slovenské zdravotníctvo okrem peňazí?

Odstrihnúť od zdravotníctva chobotnicu. Udržať na Slovensku mladých a šikovných ľudí.

Ako vnímate organizáciu Dobrý anjel vy? Ako ju vidíte z pohľadu marketingovej manažérky?

Vnímam ju ako dokonale premyslený a efektívne fungujúci systém. Ja som naskočila už do rozbehnutého vlaku. Ale ako to bolo výborne vymyslené! Zapojenie lekárov, pravidelná pomoc, adresnosť zasielania príspevkov. Veľmi sa mi páči aj idea „more je z kvapiek,“ teda že nechceme od ľudí veľa peňazí, ale chceme veľa ľudí, hoc aj s malým príspevkom. A najdôležitejšie je, že dokážeme systémovo riešiť jeden celospoločenský problém.

Vnímate nejaký posun alebo pokrok vpred v organizácii počas vášho pôsobenia v nej?

Organizácia každým rokom rastie, čo do počtu darcov aj počtu vyzbieraných prostriedkov. Začali sme využívať viaceré inovatívne spôsoby prispievania, ako napríklad zaokrúhľovanie v Martinuse či vernostné body OMV. Vydávame už druhú knihu, a tak sa snažíme spoločnosť edukovať, búrať bariéry a spájať svet chorých a zdravých.

Mnoho ľudí charitatívnym organizáciám nedôveruje, ako sa dá celkovo zlepšiť ich renomé?

Viete, hovorí sa: „Kto che, hľadá spôsoby, kto nechce, hľadá dôvody.“ A tak to aj je. Niekedy ostávam v šoku, že ľudia si nenaštudujú elementárne informácie o tom, ako nejaká organizácia funguje, ale namiesto toho šíria bludy. Na druhej strane sú vždy ľudia, ktorí chcú, veria a záleží im na tom, aby veci fungovali a aby si ľudia navzájom pomáhali.

Stretli ste sa aj s negatívnymi reakciami na činnosť organizácie Dobrý anjel? Či už zo strany dobrých anjelov alebo zo strany príjemcov pomoci?

Zo strany príjemcov pomoci nikdy. Dokonca aj keď žiadosť zamietneme, keď napríklad v rodine nie je choré dieťa a podobne, tak sa ľudia nehnevajú, chápu to. Ale ešte aj tým sa snažíme poradiť, na koho sa môžu obrátiť. Zo strany verejnosti? Dnes sa má právo vyjadriť každý. Aj taký, čo sa nevie poriadne ani podpísať, tobôž si niečo naštudovať. A tomu sú primerané niektoré vyjadrenia. Je ich málo a často nás obhája v takejto situácii samotní darcovia, za čo im veľmi pekne ďakujeme.

Skúste v skratke opísať, s akým najsilnejším a pre vás najemotívnejším príbehom alebo prosbou ste sa stretli.

Toto je vždy najťažšia otázka. Ale najviac ma šokujú situácie, keď je v rodine chorý jeden člen a ochorie ešte aj niekto druhý. A teraz, keď sa blíži zima, je to vždy smutné. Viacero rodín ma sotva na drevo. A ako môže byť jedno dieťa s nádorom na mozgu v izbe, kde je pätnásť stupňov a ešte mu mama číta pri sviečkach?  Našťastie takéto najťažšie veci vychytávame a pomáhame ešte aj inou formou, ako napríklad individuálnymi darcami s väčším príspevkom alebo z prezidentského platu.

Za svojich osem rokov pôsobenia v tejto organizácii ste určite zažili veľa smutných a dojímavých okamihov, no určite sa medzi nimi našli aj nejaké vtipné alebo úsmevné zážitky. Ktorý vám najviac utkvel v pamäti?

Pekných je najviac. Vtipných pomenej, ale nájdu sa. Raz k nám prišla taká pani v kožuchu a s kufríkom. Hovorila, že chce pomáhať a potom zdvihla ten kufrík zo slovami: “ Doniesla som aj peniaze“. Skoro sme odpadli. Keďže nikdy neprijímame kvôli transparentnosti hotovosť, vysvetlili sme jej, že to takto nepôjde a kolega s ňou hneď išiel do banky. Všetky peniaze sme potom z nášho účtu prerozdelili medzi rodiny chorých, tak ako to robíme vždy.

Kam by sa mohla organizácia ešte posunúť? Dala by sa nejako vylepšiť z vášho pohľadu? Poprípade plánujete v nej nejaké zmeny?

Vylepšiť sa dá vždy všetko. Mám veľa nápadov. Ale kapacitne už nestíhame. Keďže držíme náklady na minime, nerozširujeme kolektív a myslím, že nás to aj trochu brzdí. Týmto by sme sa mohli viac zaoberať. Okrem toho by som chcela, aby sme prijali do systému ďalšiu skupinu pacientov, ale bohužiaľ ju nevieme nájsť. Tak aby sme ju dokázali presne zadefinovať, presne kontrolovať a aby to nebola výrazne veľká skupina. Nie je to jednoduché. Musíme sa poradiť s ďalšími lekármi, špecialistami a snáď sa nám to podarí. Veľmi by som ešte chcela, aby ľudia pochopili, že ak sú súčasťou charity, o niečo sa podelia, ale mnohé môžu aj získať.