Medzi našimi spisovateľmi je tak trochu priekopníkom. Ako inak označiť autora, ktorého knihu si môžete bez problémov kúpiť aj v anglickom kníhkupectve? O jeho novinke Telá, o písaní, ale aj o iných témach sme sa rozprávali s Petrom Krištúfkom.



Nedávno vyšla vaša kniha Telá. Čo v nej môže čitateľ nájsť?
Asi hlavne môj veľký záujem o telesnosť, telá, telesné tekutiny, tkanivá a podobne (smiech). Téme telesných pocitov a vnímania vlastného tela som sa venoval aj v predchádzajúcich knihách, v tejto je však toho oveľa viac. Vytvoril som si určitý koncept. Zvolil som 5T – mnemotechnickú pomôcku pri prvej pomoci (Teplo, Ticho, Tíšenie bolesti, Tekutiny a Transport). Tak sa nazývajú jednotlivé časti. A príbehy štyroch hlavných postáv sa potom zbiehajú v Antifóne na konci. Celkovo som chcel do svojho písania preniesť niečo z ambientnej a minimalistickej hudby, ktorú mám rád. V nej je predovšetkým dôležitá atmosféra a pocit, melódia je posunutá až do akejsi ďalšej roviny. Ak melódiu berieme ako príbeh, tak v tejto knihe je to čosi podobné.

Ako dlho trvá celý „proces výroby”?
U mňa to vždy závisí od konkrétneho textu. Popri písaní robím aj všeličo iné, keďže moje povolanie je réžia. Napríklad napísať Dom hluchého trvalo aj so zbieraním materiálu šesť rokov. Niekedy je pre mňa ťažké presne datovať začiatok hromadenia materiálu. Jednoducho si ho ukladám do virtuálneho fascikla, jedného dňa ho vytiahnem a keď mám pocit, že je čas to všetko dať dokopy a napísať z toho knihu, tak sa tomu venujem. Keď nad tým uvažujem, napísať Telá trvalo asi rok a pol, pričom ma minulý rok zastavili nečakané udalosti, keď ma navždy opustila moja mama. Kniha mala vyjsť už na konci minulého roku, nakoniec sa tak stalo len nedávno. To jej však prospelo, grafická úprava sa totiž rodila veľmi dlho, a podľa mňa je lepšie, keď nad týmto môže človek viac porozmýšľať.

Keď už sme pri grafickej úprave, kniha má neprehliadnuteľný obal. Ako vznikal?
Najprv som mal pocit, že by to mohlo pripomínať starý anatomický atlas. Vydavateľ s editorom mi však povedali, že by som sa mal v tomto mierniť, pretože v Telách ide predovšetkým o text, navyše pomerne krehký a introvertný, a náročná grafická úprava by mohla skomplikovať čítanie. S grafikom Palom Bálikom sme teda priniesli nápad s obálkou farby pokožky, pod ňou, na polepe, je zamša, na predsádke je krv a vnútri mäso. Okrem obalu som chcel aj vnútri zachovať koncept obrázkov, a to takým spôsobom, ako to bývalo v románoch z prelomu devätnásteho a dvadsiateho storočia.

Fotografia pitvy z knihy Telá
Fotografia pitvy z knihy Telá.

Veľmi zaujímavá je fotografia z pitvy v lese. Aké je jej pozadie?
Túto snímku som dostal od fotografa Alana Hyžu, ktorému sa páčil môj predchádzajúci román Dom hluchého. V tom je hlavnou postavou lekár a aj jeho starý otec mal túto profesiu. Ide o fotografiu približne z dvadsiatych rokov minulého storočia. Chcel som ju tam dať ako zaujímavosť, pretože to posúva pohľad na telesnosť niekam úplne inde. Vidíme na nej skupinku ľudí, čo sa fotia s rozpitvaným telom samovraha, ktorého ktosi našiel v lese. Pán doktor je ten elegán v klobúku, jeho asistent má zakrvácaný biely plášť. Vidno, že vzťah k ľudskému telu a k smrti bol kedysi iný ako dnes. Dnes máme z toho všetkého väčší strach a nechceme vidieť detaily, nieto ešte fotiť sa s mŕtvymi.

Telá vyšli vo vydavateľstve Artforum, predchádzajúce knihy však vznikali inde. Prečo práve tento výber?
Išlo o prirodzený proces. Artforum mám rád a nie je to prvýkrát, čo u nich vydávam. Začalo to ešte pri knihe Atlas zabúdania, ktorá je do istej miery experimentálna a veľmi konceptuálna. Na Slovensku podobná neexistuje. Potreboval som k tomu vydavateľa s istou odvahou a predstavivosťou. Atlas zabúdania tvoria krátke texty od roku 1914 do roku 2014, na každý rok jeden. Hovoria o našej histórii a o veciach, ktoré sme zabudli, ktoré sme chceli alebo museli zabudnúť. Sú aj vtipné, aj vážne, niektoré sú mystifikáciou vychádzajúcou z presných historických faktov. A kým to nebolo zalomené, pre mnohých bolo ťažké predstaviť si ako bude vyzerať finálna verzia. V Arfore som sa však hneď stretol s pochopením, urobili sme úspešný crowdfunding a podarilo sa nám to celé uskutočniť.

Je pre vás výber vydavateľstva dôležitý?
Rozhodne áno. História našich vydavateľstiev je zaujímavá v tom, že spočiatku takmer nikto nechcel vydávať pôvodnú slovenskú literatúru. V rokoch 1995-1999 bola naša umelecká beletria kdesi na okraji, vydával ju len Kali Kertész Bagala. Práve on má veľké zásluhy na tom, že sa to celé rozbehlo, pretože vytvoril pocit že moderná slovenská literatúra za niečo stojí a že je dôležité ju čítať a vydávať. Zároveň vymyslel súťaž Poviedka, kde sa celá plejáda spisovateľov (kam patrí aj Daniela Kapitáňová, Monika Kompaníková, Pavol Rankov či Balla) mohla prezentovať. Ak sa vám párkrát podarilo dostať do finále, Bagala vám ponúkol možnosť vydať vlastnú knihu. Následne sa začali rozbiehať aj iné vydavateľstvá, no toto bol základ, keďže sa slovenská literárna scéna musela akoby nanovo definovať. Výber vydavateľstva je mimoriadne dôležitý, aj pre kontext iných autorov, v akom sa ocitnete.

13702540_10154361594363118_1829657234_o

Hovorili ste o Poviedke, súťaži pre začínajúcich autorov. Zaujímate sa o tieto súťaže aj teraz?
Zaujíma ma to. V minulosti som s Dadom Nagyom nakrúcal reláciu o literatúre, takže to sledujem aj z profesionálneho hľadiska.

Čo si myslíte o e-knihách?
Som rád že fungujú a existujú, koniec koncov, aj moje knihy sú dostupné i v elektronickej podobe. Ja sám však e-knihy nečítam, mám rád knihu ako predmet. V tomto som dosť staromilský a dokonca zbieram staré knihy, ktoré by pre iných nemali hodnotu. Mne sa to však po estetickej stránke veľmi páči.

Vaše knihy obsahujú aj malý exkurz do slovenskej histórie, nechýba čo najvernejšie zobrazenie prostredia a deja. Sú toto najväčšie lákadlá pre čitateľa?
Určite áno, ale ja mám zásadu tvoriť predovšetkým sám pre seba a mojou úlohou nie je nalákať čo najväčší počet čitateľov, to by som potom písal niečo iné. No teší ma, že napríklad Dom hluchého do konca tohto roka vyjde už v ôsmom preklade, za sebou má okrem českého a poľského, aj preklad do anglického či arabského jazyka. Pripravuje sa holandčina, bulharčina, amharčina… O našu stredoeurópsku históriu sa evidentne zaujímajú aj ľudia odinakiaľ. Keďže sme ako maličký národ vždy zostávali napospas iným, boli sme podmaňovaní a do istej miery aj znásilňovaní, naše dejiny sú kontroverzné a problematické. A tým aj literárne zaujímavé.

Spomínaný román Dom Hluchého bol, okrem iného, preložený do angličtiny. Akú dôležitosť pripisujete vstupu slovenskej knihy na anglicky hovoriaci trh?
Nechcem znižovať hodnotu ostatných prekladov, ale angličtina a nemčina majú najväčší dosah. Kým však padne rozhodnutie preložiť knihu do angličtiny, dosť dlho to trvá. Význam vidím predovšetkým v tom, že Slovensko a slovenská literatúra dáva o sebe vedieť. Šírime našu kultúru do zahraničia.

Svoje knižky chodíte prezentovať aj na čítačky. Aký význam v nich vidíte?
Písanie kníh je osamelá záležitosť a tak, ako chcú čitatelia vidieť svojho autora, tak chce aj autor vidieť čitateľov. Je to vzájomne inšpiratívne. Nielen u nás, ale aj v zahraničí. Napríklad, keď už vyjde kniha v Británii, autor musí byť aj viditeľný. Vďaka tomu som cestoval aj na rôzne exotické miesta, napríklad som čítal v Pekingu na literárnom veľtrhu.

„Keď už vyjde kniha v Británii, autor musí byť aj viditeľný.“

Venujete sa pred nimi aj „príprave”?
Pokiaľ čítam v angličtine alebo v nemčine, tak sa prirodzene trochu pripravujem. Rozprávať hovorovým jazykom je jednoduché, čítať umelecký text je však o niečom inom. Keď som si necvičil výslovnosť, až tak dobre mi nerozumeli. V prípade nemčiny som dokonca mal človeka, ktorý mi môj text predčítal a ja som sa snažil podľa tohto si to nacvičiť.

V Šepkárovi ste zabrdli do politickej satiry a satiry dnešnej doby. Chýba také niečo v našej spoločnosti?
Určite je toho menej ako kedysi. Keď bola napríklad politická satira populárna (myslím časy keď ju robil Jaro Filip), majstrovstvo bolo v tom, že tvorcovia síce na to išli intelektuálne, ale zároveň aj divácky. Asi preto mohla fungovať na komerčných televíziách. Dnes to už v televízii asi nie je možné, politici si to podľa mňa viac striehnu. V literatúre však satira nie je problém. Samozrejme, na trošku inej úrovni. V novom románe, ktorý chystám, opäť po nej siahnem, pôjde však skôr o satiru na bežných ľudí a moderný svet. V Šepkárovi som chcel ukázať, aká je politika absurdná, hoci sme zatiaľ nič lepšie nevymysleli. Je pre mňa zvláštne, že Šepkár vyšiel prednedávnom v ruskom preklade. A napríklad v Nemecku oň nemali záujem. Vraj to nie je štýl humoru, ktorý by u nich pochopili. Tipoval by som presný opak.

Venujete sa aj réžii, vo vašom životopise by sme mohli nájsť mnoho dokumentárnych filmov. Ako vyzerá dnešná slovenská dokumentárna tvorba?
Myslím že veľmi dobre. Máme veľa kvalitných tvorcov a úspechy na festivaloch. Málo ľudí si uvedomuje, že sme v rámci dokumentárnych ale aj hraných filmov v zahraničí mimoriadne úspešná krajina. Z diváckeho hľadiska to tak, samozrejme, nevyzerá, slovenskí diváci na naše filmy zväčša kašlú. Dokumentov u nás vzniká viac ako hraných filmov, pretože sú prirodzene oveľa lacnejšie. Okrem financií je podľa mňa problémom aj to, že my Slováci sa o vlastnú kultúru zaujímame menej ako ľudia v iných krajinách. Je to trochu bludný kruh, ale už sa z neho pomaličky dostávame von. Bude to však ešte nejaký čas trvať.

„Slovenskí diváci na naše filmy zväčša kašlú.“

V roku 2011 bol v kinách váš film Viditeľný svet, v hlavnej úlohe s Ivanom Trojanom. Ako náročné je vytvoriť v našich podmienkach celovečernú snímku?
Hlavne treba mať veľkú trpezlivosť. Preto píšem aj knihy, proces ich tvorby je relatívne rýchly. Napíšem to a k dokončeniu potrebujem vydavateľa, editora a knižného grafika. Pri filme dostanete nápad a môžete rátať s tým, že tak o šesť rokov bude hotový. Scenár musí byť do detailov prepracovaný a presný. Okrem toho, že ho píšete, vám doňho ešte hovorí dramaturg, producent, koproducent, vedúci výroby, prípadne strihač či kameraman. Následne zháňate peniaze a ak čakáte grant, nemusia vám ho schváliť. Nastane teda posun o pol roka, ak sa to nepodarí, zas o ďalší polrok… Jednoducho potrebujete výdrž, pevnú vôľu a dobrého producenta. Ale stojí to za to, je to pre mňa veľmi napĺňajúce a spája sa s tým veľa emócií. Netreba tiež zabúdať, že film je kolektívna práca. Na to si musíte zvyknúť a uvedomiť si, že sa na ňom podieľa viacero autorov.

Čo vás viedlo k rozhodnutiu začať prispievať svojimi komentármi aj do Denníka N?
Základom spolupráce je, samozrejme, aj záujem zo strany novín. Minulý rok som mal autorskú stranu v SME, kde boli napríklad úryvky z Atlasu zabúdania. Dnes píšem stĺpček pre Denník N. Je pravda, že som sa tomu najprv dosť vyhýbal, keďže som mal pocit, že svoje názory chcem vyjadrovať výlučne cez knihy. Potom som zistil, že ma celkom baví rýchlym spôsobom komentovať aktuálne dianie. Literatúrou a beletriou sa to celkom nedá, toto je oveľa priamočiarejšie, jednoduchšie a silnejšie v konkrétnom okamihu. Nechcem to však s publicistikou preháňať, ako spisovateľ sa musím venovať predovšetkým písaniu poviedok a románov.

Peter Krištúfek (43) je spisovateľ a filmár. Napísal desať prozaických kníh a zbierku poézie, je trojnásobným finalistom literárnej ceny Anasoft Litera a trojnásobným finalistom súťaže Poviedka.
Nakrútil vyše dvadsať autorských dokumentárnych filmov, dva dlhometrážne hrané filmy (Dlhá krátka noc a Viditeľný svet s Ivanom Trojanom v hlavnej úlohe) a celovečerný dokument o slovenskej hudobnej legende Dežovi Ursinym, Momentky. Krištúfkov román Dom hluchého vyšiel vo viacerých prekladoch a zatiaľ je jedinou slovenskou knihou, ktorá je dostupná v komerčnom predaji v anglicky hovoriacich krajinách.