Tak ako aj iné predmety, aj nábytok potrebuje počas svojho života starostlivosť. Pod rukami šikovného reštaurátora dokáže starý nábytok opäť ožiť. Na tému reštaurovania sme vyspovedali reštaurátora z Piešťan – Gustáva Niepela.



GUSTÁV NIEPEL (33) vyštudoval na Drevárskej fakulte Technickej univerzity vo Zvolene odbor drevárskeho inžinierstva so zameraním na hudobné nástroje. Pochádza z Piešťan a vo voľnom čase sa venuje športu a hudbe. Svoju lásku k drevu pretavil aj do svojej práce. Ako sa dostal k reštaurovaniu, čo ho na práci baví a či sa považuje za umelca, nám prezradí v tomto rozhovore.

Ako dlho sa venujete reštaurátorstvu a ako ste sa k tomu dostali?

To je taký dlhý príbeh (smiech). Už od malička ma bavilo opravovanie starých vecí. Počas strednej školy som chodieval k majstrovi, ktorý sa venoval opravovaniu nábytku, sôch a rámov. Bavilo ma to. No keď som skončil vysokú drevársku školu, chcel som vyrábať hudobné nástroje. Navštívil som množstvo výrobcov v Čechách, najmä v Prahe a tí mi dali rady. Potom som začal opravovať hudobne nástroje sám doma. Neskôr som sa zamestnal v jednej firme, ktorá sa venovala úplne inej oblasti, kde som sa naučil pracovať s kameňom. Tam som sa spoznal s pánom, ktorý robil oltáre v kostoloch a s ním som tiež chvíľu spolupracoval. Nakoniec som si založil živnosť a začal sa venovať reštaurovaniu najmä nábytku.

Čomu konkrétne sa venujete v reštaurovaní?

Ako som už spomínal, reštaurujem najmä nábytok, ale aj rámy na obrazy či zrkadlá. Venujem sa aj čalúneniu stoličiek.

Aká bola najstaršia vec, ktorú ste reštauroval?

Bolo to súsošie Budhov približne zo 17. storočia.

Čo obnáša proces reštaurovania?

Ako prvé si musím naštudovať dané obdobie, z ktorého pochádza predmet. Ako to vtedy vyrábali, aké postupy a materiály používali. Po prezretí a zhodnotení, v akom stave je predmet, väčšinou najprv odstraňujem napadnutie červotočom alebo ak je to celé zhnité, petrifikujem drevo (pozn. spevňovanie) pomocou rôznych chemikálií. Následne časti, ktoré chýbajú, dotvorím. Pri tom musím brať ohľad na materiály, ktoré boli pôvodne použité. Nakoniec to nanovo zlepím a spravím povrchovú úpravu.

„Musím sa vcítiť do umelca, ktorý ju vyrobil a zachovať jej umelecké hodnotu.“

Pri reštaurovaní je dôležité zachovať autentickosť predmetu a sú potrebné špeciálne materiály. Aké máte skúsenosti so zháňaním materiálu na Slovensku? Je dostupný?

Zo začiatku som mal problémy, ale teraz už mám kontakty, ktoré mi pomáhajú pri zháňaní materiálu. Existujú špecializované obchody určené pre reštaurátorov, jeden sa nachádza v Bratislave, no sú dosť drahé. Keď som potreboval zlato na zlátenie, bol som ho kúpiť vo Viedni.

Našli ste pri reštaurovaní ukrytý „poklad“? Ak áno, aký?

Áno, stalo sa. Pri reštaurovaní zrkadla bola za sklom schovaná obálka. V nej bol starý cenník predajcu a rôzne ústrižky z novín z roku 1927.

Staré zrkadlo v sebe skrývalo poklad. Zdroj: osobný archív Gustáva Niepela

Aké vlastnosti, respektíve zručnosti, sú dôležité alebo by ich mal mať podľa vás reštaurátor?

V prvom rade by ho to malo baviť. Mal by byť manuálne zručný a tak trochu aj umelec. No hlavne by mal mať obrovskú trpezlivosť.

Čo vás najviac baví na vašej robote?

Páči sa mi to ako dokážem starej veci vdýchnuť nový život a z haraburdy spravím krásnu vec. Pri tejto práci sa učím stále niečo nové. Nie je monotónna.

Je podľa vás reštaurovanie umenie a prečo?

Už len samotná vec, ktorú reštaurujem, je umelecké dielo. Musím sa vcítiť do umelca, ktorý ju vyrobil a zachovať jej umelecké hodnotu. Takže áno, je to umenie.

Prácou reštaurátora je vcítiť sa do umelca a ponechať predmetu jeho umeleckú hodnotu. Zdroj: osobný archív Gustáva Niepela

Podľa čoho má človek – laik zhodnotiť či to ešte má cenu dať zreštaurovať alebo nie?

Je to individuálne. Pokiaľ je to starý nábytok, ktorý má hodnotu, určite sa to oplatí dať zreštaurovať. Ale na druhú stranu, zákazník môže mať k veci citový vzťah alebo je preňho spomienka, potom aj v tomto prípade sa to oplatí.

Čo by ste poradili ľuďom. Ako treba chrániť zreštaurovaný nábytok?

Určite by som im odporučil, aby na utieranie prachu nepoužívali obyčajné, ale špeciálne čistiace prostriedky. Úplne postačí navlhčená handrička. Nábytok by nemal byť vo vlhkom prostredí. V neposlednom rade naň nesmú pokladať poldecáky s alkoholom, pretože šelak je rozpustný v alkohole a tým pádom by sa tam vytvorili nepekné kruhy.

„Nehovorím, že v dnešnej dobe sa nevyrába aj kvalitný nábytok, no ten starý ma niečo do seba.“

Žijeme v konzumnej dobe kedy si človek radšej kúpi novu vec ako by mal dať tú starú opraviť. Aký je váš názor na túto tému? Má povolanie reštaurátora v tejto dobe budúcnosť?

Chápem, že pre človeka je jednoduchšie si kúpiť novú vec, chvíľu ju mať, potom ju vyhodiť a kúpiť si znovu novú. Je to hlavne cenovo dostupné. Myslím si však, že tieto výrobky sú veľmi nekvalitné a sú vyrábané presne na ten účel kúpim, pokazí sa to, vyhodím to. A čo sa týka druhej časti otázky,áno, podľa mňa má budúcnosť. Sú ľudia, ktorí si potrpia na kvalitu. Nehovorím, že v dnešnej dobe sa nevyrába aj kvalitný nábytok, no ten starý má niečo do seba. Keď už toľko vydržal, tak je asi kvalitne spravený.

Čomu sa okrem reštaurovania venujete vrámci práce?

Venujem sa oprave elektroniky, oprave hudobných nástrojov – najradšej gitary, keďže aj ja hrám na gitare. Takisto vyrábam aj nový nábytok a vyrábam pracovné prípravky (pozn. manuálne alebo automatizovane ovládané zariadenia na zjednodušenie pracovných úkonov pri montáži celkov). Zhrnul by som to pojmom domáce kutilstvo.