Slávka Heželyová z Teach for Slovakia: Ľudia si v osadách vážia, že ich prišiel pozrieť učiteľ

Máte za sebou dva roky učenia na základnej škole. Vždy bolo vaším snom učiť?

Vôbec to nebolo v pláne. Vždy som si bola istá tým, že nechcem byť lekárkou alebo učiteľkou. No počas vysokej školy som robila nejaké doučovania a súkromné hodiny, ale už aj na strednej som pracovala s deťmi a mala som rôzne krúžky. Ani som si neuvedomila ako, ale zrazu som bola v tom, že vlastne učím (smiech).
Účastníci programu TFS však zväčša nepokračujú v učení, ale pokračujú rôznymi kariérnymi smermi. Napríklad je medzi nami žurnalistka, ktorá ďalej píše o témach školstva.

Ako ste sa dozvedeli o TFS? Hneď vás to zaujalo?

Videla som to na internete a hneď som si povedala: „Vau, toto je pre mňa, to je presne to, čo chcem robiť!“ Chcela som sa podieľať na nejakom zmysluplnom projekte, ktorý prispieva k zlepšovaniu života na Slovensku a zároveň som mala pocit, že sa na TFS hodím, lebo som už mala nejaké skúsenosti s deťmi a učením a bolo to niečo, v čom som sa cítila dobre.

Mali ste určitý rešpekt pred touto skúsenosťou?

Samozrejme. Kampaň bola postavená tak, že idete do najťažších podmienok a čakáte najväčšie výzvy, takže som pred tým mala rešpekt. Ale nevedela som si to celkom predstaviť – to sú veci, na ktoré sa nedá pripraviť. Človek si povie, že „áno, idem do toho najťažšieho,“ ale nevie, čo to znamená. Až keď tam je hodený, uvedomí si, že tréningy a príprava sú dobré, ale v tých krízových situáciách má občas pocit, že všetko, čo sa naučil, je mu nanič.

Pracovali ste na základnej škole v Nálepkove, v nádhernom prostredí na Spiši. Vyberá si účastník TFS pôsobisko sám alebo mu je pridelené?

Viac-menej pridelené. Tie kalkulácie sú dosť zložité, pretože do programu sú vybratí nejakí ľudia, a potom sú nejaké školy, ktoré majú rôzne požiadavky na učiteľov. Je to zložitá kombinatorika, napasovať ľudí tak, aby boli čo najviac spokojní. Čiže bolo to pridelené, ale mala som v tom slovo.

V rámci TFS ste v Nálepkove učili dva roky. Ak by sa dalo dlhšie, zostali by ste?

Dlhšie by sa nedalo, keďže nemám pedagogické vzdelanie… Bolo to akurát (smiech).

A nechceli by ste si spraviť pedagogické minimum?

Zvažujem to.

TFS učitelia väčšinou vyučujú tie predmety, ktoré sa týkajú odboru, ktorý vyštudovali. Vo vašom prípade to bola bunková biológia na University of Edinburgh. Učili ste teda v Nálepkove biológiu, respektíve prírodopis?

Učila som prírodovedu, ale predovšetkým angličtinu. Tieto školy majú mnohokrát núdzu o angličtinárov, pretože keď už niekto v tomto regióne vie dobre po anglicky, väčšinou nejde pracovať na základnú školu.

Takže ste zrejme učili aj na prvom, aj na druhom stupni.

Áno, učila som od tretiakov po ôsmakov, takže som videla široký záber vekových skupín, aj ako funguje učenie. U tých menších to bolo učenie hrou. Niektoré veci im idú ťažšie, možno aj pre to zanedbanie z domu, že s nimi rodičia v ranom veku málo pracovali, majú slabú slovenčinu a podobne. Takže na prvom stupni je to učenie hrou a na druhom to ide už ťažšie.

„No, pani učiteľka, tu máce to pero a už na to zabudnime!“

V čom sa líši práca učiteľa TFS od klasického učiteľa?

Úlohou TFS je taktiež naučiť žiakov to, čo majú vedieť, ale okrem toho je to aj práca naviac. Učiteľ TFS má iný mindset, iné nastavenie mysle na to, že je tam pre deti a pre to, čo deti potrebujú. Je to veľa hodín práce s deťmi navyše, veľa hodín počas krúžkov, rôzne výlety, čo je v podstate nezaplatený čas. Ďalej sú to návštevy rodín, vymýšľanie všelijakých projektov a veľa takýchto prác, na ktoré možno klasický učiteľ nemá toľko času, keďže má svoju rodinu a funguje v tom systéme dlhé roky. Učiteľ TFS prináša do toho prostredia novú energiu, je nastavený tak, že prišiel podávať stopercentný výkon. Sú to dlhé hodiny s deťmi, dlhé hodiny plánovania. Ponúka niečo naviac. Ale zároveň musím dodať, že sa nesnažíme nahradiť klasických učiteľov; sme len akoby spestrením v školskej klíme, prinášame novú energiu, nové pohľady na vec. Naši kolegovia zo zborovní sú už možno na niektoré veci zvyknutí, že je to tak a inak sa to proste nedá. My zrazu prídeme a snažíme sa hľadať tie veci, čo sa dajú. Ozvláštňujeme to a prinášame deťom nové možnosti, nové pohľady, novú inšpiráciu do učenia.

Čo konkrétne ste mali pod palcom?

Založila som tanečný krúžok, ktorý mi pomáhal aj motivovať deti k učeniu. Deti mali rôzne vystúpenia, boli sme aj mimo Nálepkova, vystupovali sme aj na otváracom ceremoniáli TFS v Bratislave. Z toho mali deti veľký zážitok. Cez tanec sa dá s deťmi naozaj veľa dosiahnuť. Vždy to poteší, keď ich človek učí, že „musíš na sebe pracovať, aby si niečo dokázal, musíš trénovať,“ a potom to počuje z ich úst, ako si to osvojili, keď to starší žiak hovorí mladším. Je to veľmi dobrý pocit, keď človek vidí, ako sa deti učia, ako to nasávajú a niečo si z toho berú. Dokonca jeden chlapec, ktorý tancoval hip-hop, je v programe Divých makov. Tento program podporuje talentované rómske deti. Z toho mám naozaj dobrý pocit, lebo keď som tam prišla, tak sa hip-hop na škole vôbec netancoval. No a ja som založila krúžok a chlapci tancovali hip-hop, oni to volali, že tancujú robotov. Tento chlapec je v Divých makoch a tam sa mu ďalej venujú mentori, ďalej na sebe pracuje. Cítim pocit kontinuity, že to, čo som tam začala tou maličkou vecou, že som založila tanečný krúžok, pokračuje ďalej. Krúžok vedie skvelá asistentka Renátka Horváthová.

Spomínali ste návštevy rodín. Ako to funguje?

Začalo sa to tak náhodne, ešte v úplných začiatkoch. Prvé dva-tri mesiace na škole boli asi najťažším obdobím. Práca na škole bola zdrvujúca. Človek mal pocit, že „ja sem prídem a budem mať tie deti rád, ony sa budú tešiť a budú mi to opätovať,“ ale tak to vôbec nie je, to je taký idealizmus začínajúceho učiteľa. Nefunguje to tak okamžite. Najprv človek musí spoznať prostredie. Ja som to tiež nechápala, lebo som si nachystala skvelú hodinu, a tie decká nič. Roztrhajú mi papiere, začnú vyvádzať. A ja som si tak dala záležať, toľko času som nad tým strávila. Nechápala som, prečo to nefunguje.

Prelom prišiel, keď som si povedala, že by som sa mala ísť pozrieť k nim domov. Prvá návšteva osady bola taká spontánna. S kolegom sme tam išli a nevedeli sme, čo sa stane, či máme čakať prijatie. Prišli sme tam. Vždy je tam kopa detí a tešia sa, usmievajú a už zďaleka kričia „pani učiteľka, pani učiteľka!“ Celé je to také srdečné. Cez tie deti si človek potom nájde cestu aj k rodičom. Keď rodičia vidia, že sa ich deti tešia z prítomnosti učiteľa v osade, zrazu je celá tá situácia pozitívna. Ľudia si vážia, že ich prišiel pozrieť učiteľ. To už žiaden normálny učiteľ nerobí (smiech). Takto sme sa dostali k tomu, že sme ich z času na čas prišli navštíviť. Snažila som sa osloviť čo najviac rodičov mojich žiakov a vždy si nájsť milé slovo, ako to dieťa pochváliť. Trochu zistiť, ako žijú, dať rodičom priestor vyrozprávať sa.

„V krízových situáciách má človek občas pocit, že všetko, čo sa naučil, mu je nanič.“

Raz sa mi stala taká vec, že som jedného chlapca chcela pred jeho rodičmi pochváliť, aj keď veľmi nebolo za čo, lebo to bol nezbedník (smiech). Hovorila som o tom, že je to šikovný chlapec a sme radi, že ho máme v triede. Na ďalší deň za mnou prišiel a so sklopenými očami mi podal moje pero, ktoré mi pár dní dozadu zobral, a vrátil mi ho so slovami „no, pani učiteľka, tu máce to pero a už na to zabudnime!“ a odišiel (smiech). Bolo to také milé, že ktovie, čo sa odohráva v hlave toho chlapca, keď ja ho chválim pred rodičmi a on vie, že mi ukradol pero. Neskôr som mu aj povedala, že si vážim jeho reakciu, lebo nie je ľahké pripustiť si chybu a zachovať sa správne. To je tiež vec, čo sa my, TFS učitelia, snažíme robiť: veľa sa rozprávať s deťmi o správaní, ale nie tým spôsobom, že toto rob a toto nerob, lebo v škole je často celá výchova zúžená len na dodržiavanie školského poriadku. My sa snažíme s deťmi rozoberať mikromomenty, pochváliť dieťa nielen slovami „ty si taký dobrý,“ alebo „tebe ide super matematika,“ ale konkrétne pomenovať jeho zručnosti: „Toto sa ti síce na začiatku zdalo byť ťažké, ale sústredil si sa, nebehal si po triede. Sedel si tu, pozeral si sa na to, rozmýšľal si o tom a teraz ti to vyšlo. Zvládol si to, lebo si sa na to sústredil.“ Budovať v nich uvedomenie, čo sú tie dobré veci. Učiť ich slová ako vytrvalosť a pozorná práca.

V osade ste boli s kolegom. To znamená, že ste na škole boli viacerí?

Fungujeme tak, že na škole sú buď jeden, alebo dvaja učitelia TFS. My sme teda boli dvaja. Aj pri bývaní sa snažíme, aby nás bolo čo najviac z TFS spolu. Istý čas sme bývali v dome šiesti TFS učitelia, čiže to bola už taká komunitka. Keď sme prišli zo školy, hovorili sme si veci, čo nás v ten deň nahnevali a čo bolo, naopak, dobré. Tak sme sa navzájom povzbudzovali a cítili sme, že sme v tom spolu.

Čo bol pre vás najkrajší zážitok z tohto obdobia?

Pekných zážitkov bolo veľa, nad najkrajším musím porozmýšľať… Teraz mi napadlo, že deti mi občas len tak napísali list, to bolo vždy milé. Mali sme aj jednu piatačku, také typické dievča, ktoré nemalo veľký záujem o nič, len presedelo hodiny. Postupom času som si ju nejako získala, začali ju baviť hodiny a začala byť veľmi snaživá. Ona mi písala také listy, kde okrem takých viet, že „máme vás radi, pani učiteľka,“ dávala aj angličtinu a chcela sa tak pochváliť. Učila sa slovíčka aj mimo toho, čo sme preberali na hodinách. Tak pekne mi písala, že ona verí tomu, čo ich učím, a že chce v živote niečo dosiahnuť. Písala o tom, ako sa učí angličtinu a ako ju to baví a ako vidí, že je pre ňu dôležité, aby sa učila. Bolo veľmi pekné, že to dieťa si tak internalizovalo to, čo ste tam vy priniesli. Mnohokrát máte pocit, že „šaškujete“ pred tými deťmi a rozmýšľate, či si z toho vôbec niečo zoberú. V takýchto chvíľach, keď vyjadria svoje myšlienky, vidíte, že áno.

A čo bolo, naopak, najnepríjemnejšie?

Aj toho bolo veľa (smiech). Ťažké chvíle sú, keď človek stojí v triede a vidí tam úplný rozklad, nevie deti zaujať a ony sa tam prejavujú všemožnými negatívnymi spôsobmi. Navzájom si robia zle, je tam vidieť akumulovanú zlobu, ktorú si nosia aj z domu. Nasávajú to, a potom to v škole ventilujú. Je to pocit beznádeje. Človek tam stojí a tak veľmi by chcel pre ne niečo urobiť, ale v tej chvíli naozaj nevie, čo. Ani dobre pripravená hodina nepomôže, ani láskavé slová v tom momente nezaberajú. Vidíme možné trajektórie tých detí, vidíme, kde budú asi tak o 5-10 rokov, a predstavujeme si tie najnegatívnejšie scenáre.
Potom človek príde domov a rozmýšľa o tom. Rozprávame sa s mentormi, aj navzájom s ostatnými účastníkmi a hľadáme nové nápady, nové riešenia, ako pohnúť s tými ťažkými triedami, ako tie deti podporiť. Nakoniec nájdeme spôsoby, ako s tým pohnúť. No ten pocit beznádeje je najhorší.

No nakoniec ste si k nim našli cestu…

Do istej miery je to ako z amerických filmov. Aj keď si človek nakoniec vydobyje rešpekt a decká mu začnú dôverovať, v prvotnej fáze vám dobro oplácajú ešte väčším zlom. Spravíte pre ne niečo dobré a ony sa zachovajú ešte hnusnejšie. Máte chuť s tým seknúť a odísť, zlomiť nad nimi palicu, že sa to s nimi proste nedá. Deti vás tak skúšajú: „Vydrží to ešte? Ale my jej ukážeme, akí sme zlí.“ Vy im poviete: „Viem, že ste dobrí,“ a ony vám odpovedajú: „Nie, my sme tí najhorší!“ No keď deti vidia, že učiteľ nepoľavuje a stále im dáva to dobro, po tej ťažkej fáze sa vytvoria vzťahy. Vedie to aj k zlepšeniu akademického výkonu žiakov, i keď to nie je také slniečkarske, ako by sme chceli. Tie deti to majú naozaj veľmi ťažké a čaká ich dlhá cesta, keďže sú už v 13-14 rokoch vo svojich vedomostiach a zručnostiach ďaleko pozadu za svojimi rovesníkmi.

Čo by ste odporučili nádejným účastníkom TFS, ľuďom, ktorí to zvažujú?

Povedala by som im, že je to super, je to jedinečná skúsenosť. Chcela by som ich povzbudiť, nech sa do programu prihlásia, lebo si myslím, že je potrebné, aby si mladí šikovní ľudia s ambíciami zažili zúfalé podmienky niektorých škôl. Aby videli, v čom tie deti žijú a ako sa k nim v škole pristupuje. A aby neutešenú situáciu v školstve ďalej riešili. Tie deti to potrebujú.

SLÁVKA HEŽELYOVÁ (24) absolvovala medzinárodný IB program na Gymnáziu Jura Hronca v Bratislave a študovala bunkovú biológiu na University of Edinburgh. Vedu opustila, aby sa venovala téme vzdelávania. Po univerzitnom štúdiu nastúpila do Teach for Slovakia, kde učila na základnej škole v Nálepkove. Momentálne učí pre organizáciu Edulienka.