V Hollywoode už Denis Villeneuve patrí k absolútnej špičke. Autorská vízia 50-ročného Kanaďana je spoločným rukopisom jeho filmov a očakávaný Blade Runner 2049 projektom, ktorý patrí do diskusie, aj keď sa kasovým trhákom nikdy nestane.



So zarobenými vyše 30 miliónmi dolárov sa Blade Runner 2049 usádzal počas víkendu na prvej priečke v amerických kinách, no pomerne ďaleko od svojich očakávaní. Produkcia očakáva zisky v rozmedzí 45-55 miliónov v USA, tie však neprídu. A dôvodov je viac.

Popcornového diváka ľahko odradí nekonečných 163 minút, uprednostní jednoduchšiu a kratšiu zábavu. Ani jeho kultový predchodca sa v roku 1982 príliš dlho v kinách neusadil a tvorcovia ho stiahli v priebehu niekoľkých týždňov. Rok totiž patril E.T. Mimozemšťanovi, ktorý sa stal celosvetovým hitom.

Film sa následne viackrát prerábal. Vznikli tri odlišné verzie originálu, posledná dokonca až v roku 2007.

Ani dnes preto skalní nemajú v príbehu jasno. Ten je vo vzťahu k ďalším verziám skôr mätúci. Vznikol kultový film, ktorý komerčný úspech nikdy nezažil. Aj novinka s dodatkom v názve “2049” pôsobí v upútavkách vizuálne strhujúco, no prázdno. Marketing uprednostnil obal pred obsahom. Jeden z vizuálne najpôsobivejších audiovizuálnych počinov, aké si divák vôbec pamätá, sa tak stal kasovou katastrofou.

Čo sme čakali?

Nebuďme pokryteckí – ani Blade Runner spred 25 rokov nebol “funny movie”, pri ktorom si divák veselo chrúme pukance, srká kolu a nenápadne sa rukou približuje k dievčine.

Bol však nenápadnou sci-fi s inteligentným scenárom, vzácnou futuristickou víziou a obrazmi, ktoré dosiahli kultový status. A sequel, ktorý Villeneuve zrežíroval, je snáď najlepší nástupca, v akého sme mohli dúfať. Je autorsky originálny, ako všetky autorove snímky.

Veď jeho minuloročný Prvý kontakt (2016) získal osem oscarových nominácií vrátane kategórie pre režiséra. Hollywood objavil jeho nesporný talent len pár rokov dozadu. Talent, ktorý dokáže prilákať do kina masy a na plátne premietať inteligentný a invenčný film každý rok. Čiastočný komerčný neúspech Kanaďanovi neuškodí. Jeho rukopis je pre americkú produkciu príliš vzácny.

Villeneuve do svojich snímkov montuje prvky, ktoré bavia publikum a rozdelia odbornú verejnosť, keď skutočné umenie prelína s komerciou, keď naturálne pôsobiaci príbeh ozvláštňuje mystériou. Navyše v jednotlivých sekvenciách už využíva postupy, ktoré ho definujú ako tvorcu a sú značkou jeho tvorby.

Denis Villeneuve na nakrúcani filmu Prvý kontakt s Amy Adams. Zdroj: Jan Thijs/Paramount Pictures

Momenty plné násilia, tlaku a napätia

Ak bol Alfred Hitchcock majstrom hororu, Villeneuve si tú nálepku vo vzťahu k napätiu zaslúži tiež. Už v ranej tvorbe pracoval s inovatívnymi prvkami, ako tenzie eskalovať a prekvapiť diváka.

Villeneueve často prekvapuje nesmiernou dávkou násilia v momente, keď to divák neočakáva. V Polytechnike (2009) sa nič netušiace postavy stávajú obeťami streľby. Žiadna hudba, len zmätok a nemohúcnosť postavy, ktorú sledujeme. Ticho je nepríjemné, dráždi a dostáva do úzkych.

Keď sa hlavná hrdinka dostáva s policajnou eskortou k hraniciam s Mexikom vo filme Sicario: Nájomný zabijak (20015), počiatočný nápor na diváka vytvára už samotný príchod, a to za pomoci kamier, ktoré sa neustále obzerajú do bočných uličiek a na nervóznu tvár našej hrdinky. Výnimkou nie sú ani Unesené (2013). Divák je v úzkych poväčšine príbehu. Spolu s hlavnými hrdinami prichádza k situáciám, v ktorých násilie pretrváva a zapríčiňuje ho práve otec nezvestnej dcéry Keller Dover. V žiali je ochotný posúvať vlastné morálne zásady, uväzní postihnutého chlapca v opustenej budove. Fyzicky i psychicky ho trýzni, pretože je presvedčený o jeho vine. Je to správne?

Hugh Jackman ako Keller Dover vo filme Unesené. Zdroj: Wilson Webb/Alcon Entertainment

,,Ak sa pozrieme na mladú agentku FBI, vidíme, ako idealisticky vstupuje do boja proti zločinu. Postupne sa jej idey a predstavy rozpadnú, pretože pracuje s ľuďmi, ktorí chcú dosiahnuť svoj cieľ bez ohľadu na morálne princípy,” opisuje postavu režisér. Hlavná ženská postava v Sicario, agentka FBI, vstupovala do policajného zásahu v boji proti drogovému kartelu s dobrým úmyslom, idealisticky, no časom nachádza nepriechodnú hranicu medzi amorálnosťou a spravodlivosťou. Čelí tlaku vlastných hodnôt. Je zmätená, nesúperí len s drogovým kartelom, ale aj s vlastnou osobnosťou a nevyspytateľnými kolegami.

Na základe predošlých skúseností už divák naozaj násilie podvedomo očakáva aj v Prvom kontakte, kde naša planéta prichádza do styku s mimozemskou civilizáciou. Film prvoplánovo prirovnávajú k Dňu nezávislosti, kde sa Will Smith naháňa v supermoderných stíhačkách s ufónmi, v skutočnosti však dochádza viac k paradoxnému násiliu medzi ľuďmi samotnými, než pri styku s neznámou civilizáciou. Prvý kontakt bol nesmierne originálnym sci-fi spracovaním, náročný lingvisticky a inovatívny spôsobom, ako možno vnímať filmovú symboliku a časový priestor. Sámotný Villeneuve hovorí: ,,Na konci dňa sa sami seba pýtame, ako pristúpiť k objektu, ktorý nepoznáme a prichádza k nám. Aký je náš vzťah k neznámemu? Chcel som využiť ten strach a preniesť ho na plátno.”

Aj Sicario je na prvý pohľad všedný akčný krimi trhiller uprostred vojny medzi drogovými kartelmi a skorumpovaných policajtmi. Avšak psychológiou a mystériou, ktorou režisér ozvláštnil postavy, z tradičnej béčkovej prestrelky robí nesmierne zložitý, no pútavý a rafinovaný film, ktorý napätie buduje bezprecedentným spôsobom.

Emily Blunt pred klapkou ako agentka FBI vo filme Sicario. Zdroj: Richard Foreman Jr/Lionsgate

Prečo jeho filmy tak fungujú?

Villeneuve neprichádza s odpoveďami, len kladie nepríjemné otázky. Nepoužíva ani striktné zábery či lineárny naratív. Ako sám hovorí – naznačiť, neukázať. Divák je ten, kto súdi a fantazíruje.

Postavy, ktoré sú ťažiskom príbehu, často sníma zozadu v nepríjemných uhloch alebo zo vzdialenejších miest. Chce pustiť uzdu nášmu vnímaniu postáv. Tomu, ako ich chceme vidieť alebo to predpokladáme. Zároveň postavy neopúšťa, naopak, drží sa v ich blízkosti, a to v situáciách, keď prežívajú ťažké, zlomové okamihy. Ako keď Keller Dover stráca hlavu pre nezvestnú dcéru alebo sa Adam, univerzitný profesor histórie, stáva otrokom vlastných démonov v Nepriateľovi (2013).

Zaujímavo pracuje aj s feminizmom. Ženy sú nositeľkami silnejších, dominantných čŕt aj napriek sociálnej izolácii a destabilizácie vlastného života. S úvodnými zábermi – pomaly otvárajú a odkrývajú priestor, vzbudzujú zvedavosť a menia sa významy obrazov. S komunikačnou bariérou – postavy nedokážu plnohodnotne komunikovať kvôli jazykovým, psychickým či sociálnym bariéram. S vizuálom, ktorý je v novom Blade Runnerovi dotiahnutý aj vďaka kameramanovi Rogerovi Deakinsovi na úroveň jedného z najlepšie nakrútených a zafarbených filmov vôbec.

Taký je Denis Villeneuve. A preto sa vám jeho filmy dostanú pod kožu.