Už sú to tri roky odkedy investičná skupina Penta Investments Limited kúpila podiel vo vydavateľstve Petit Press. Táto transakcia spôsobila pravdepodobne najväčšiu redakčnú búrku v dejinách slovenskej žurnalistiky. Veľká časť ľudí podala výpoveď a redakcia SME sa rozštiepila. Výsledkom týchto udalostí bol vznik celkom nového periodika. Na otázky ako tieto udalosti a ich následky hodnotia s trojročným odstupom nám odpovedali Matúš Kostolný (šéfredaktor Denníka N) a Tomáš Prokopčák (zástupca šéfredaktorky denníka SME). Jeden odišiel a druhý zostal.



[tab-heading-wrapper]

[tab-heading id=’kostolny’ title=’Matúš Kostolný’ active=’true’]
[tab-heading id=’prokopcak’ title=’Tomáš Prokopčák’ active=’false’]

[/tab-heading-wrapper]

[tab-content-wrapper]
[tab-content id=’kostolny’ active=’true’]

Nedá sa tváriť, že ten slon v miestnosti nie je

Uvažoval si o vytvorení nového média už v čase, keď sa len šuškalo o vstupe Penty do Petit Pressu?
Nie. Ja som len vedel, že keď tam Penta vstúpi, nechcem tam ostať. Ale čo presne budem robiť, som nevedel. V tom čase bolo pre mňa reálnejšie, že budem robiť barmana, ako to, že rozbehnem nejaký nový projekt.

Čiže ten nápad s novinami prišiel až potom…
Penta vstupovala do vydavateľstva na etapy. To, že majú takýto zámer, sa šuškalo už v lete. Vtedy som tomu nechcel veriť. Vedel som, že to je oveľa komplikovanejšie, ako kúpiť celú firmu, pretože tam bol druhý akcionár, Peter Vajda, ktorý mal 50 percentný podiel a myslel som si, že bez jeho súhlasu sa to neudeje len tak. Vedel som, že má ústnu dohodu s nemeckými akcionármi, aby to nepredali len tak hocikomu. Tým mám na mysli najmä oligarchov a finančné skupiny, ktoré Peter Vajda nepovažoval za ideálnych partnerov. Zdalo sa mi, že to, že majú záujem, neznamená, že sa to aj stane. Aj všetky klebety som odrážal s tým, že to tak nebude.

Ak si však dobre pamätám, niekedy na začiatku septembra Nemci oznámili, že dostali ponuku a chcú to predať. Peter Vajda dostal podľa zmluvy mesiac na to, aby sa rozhodol, či ponuku dorovná, alebo nie. Čiže aj ja som tým pádom dostal mesiac čas na to, aby som to nejako spracoval. Niekedy v priebehu toho mesiaca, najmä keď sa situácia stávala čoraz viac reálnejšou, som, samozrejme, rozmýšľal, čo a ako potom robiť. Ale na tom projekte som skutočne začal pracovať až v momente, keď som odišiel. Faktom je, že som do poslednej chvíle dúfal v to, že sa to podarí zastaviť. Že sa Petrovi Vajdovi podarí nájsť prostriedky na to, aby tú ponuku dorovnal, aj keď si spätne myslím, že toto bolo veľmi málo pravdepodobné. Skrátka som veril, že k tomu nedôjde, a veľmi intenzívne som venoval čas a energiu tomu, aby som tlmil revolučné nálady v redakcii, lebo tie boli, samozrejme, veľké.

Bolo to nevyhnutné riešenie? Nedalo sa počkať na nejakú konkrétnu situáciu, nejaký priamy zásah do činnosti redakcie, a potom konať?
Na to je ľahká odpoveď. Samozrejme, že dalo. Dôkazom toho je, že tam časť ľudí zostala a pokúšajú sa robiť novinárčinu najlepšie, ako vedia. Pre mňa nie. Pre mňa sa nedalo. To nebolo že správne alebo nesprávne rozhodnutie. Bolo to moje vlastné rozhodnutie. Ja som jednoducho pre Pentu robiť nechcel, či už by boli 50-, 45- alebo 40-percentným akcionárom. Nechcel som pre nich robiť, pretože to považujem za zlé a myslím si, že nie všetko sa dá kúpiť za peniaze. Moja lojalita sa nedá kúpiť za peniaze, to som si vtedy otestoval. Bolo pre mňa teda nepredstaviteľné, aby som tam ostal. Mal som čakať, kým urobia prvý lapsus? Nezdalo sa mi, že mám na niečo čakať. Po tom, ako Penta mediálne pristúpila k téme Gorila, teda to, ako reagovala na podľa mňa úplne oprávnenú snahu médií písať o Gorile, ako žalovala, pokúšala sa zastaviť vydanie knihy a ako takmer chceli zobrať počítače z redakcie. Po tom, ako sa týmto rozhodla ísť do otvoreného sporu s médiami, bolo pre mňa nereálne hrať s nimi túto vyčkávaciu hru.

Faktom je, že som do poslednej chvíle dúfal v to, že sa to podarí zastaviť.

Ja si nemyslím, že ten problém je tak jednoduchý, že teraz zatelefonuje Haščák do redakcie a nadiktuje, čo sa má robiť a čo nie. To sa nedeje ani teraz. Som o tom presvedčený. Ale to, že Penta ovplyvňuje prácu SME, o tom som presvedčený rovnako. Nie týmto jednoduchým spôsobom. Ale mať ju vôbec na chrbte je podľa mňa náklad, ktorý je veľmi ťažký. Je to boj, s ktorým sa ťažko vyrovnáva. Vedel som, že tento boj nechcem podstúpiť. Nikoho som nenútil so mnou ísť, bolo to moje rozhodnutie, ku ktorému som dospel po niekoľkých prebdených nociach. To, že podobne zmýšľali aj moji kolegovia, bolo pre mňa príjemným prekvapením, aj keď na druhú stranu to až také prekvapenie nebolo, lebo to boli ľudia, s ktorými som pracoval, stretával sa, diskutoval a na mnohé veci máme podobné názory.

Jasné, že som mohol zostať a jasné, že tam zostali ľudia, ktorých si aj naďalej vážim. Viem aj pochopiť, prečo tam zostali. Ja som nechcel a myslím si, že vývoj na mediálnej scéne aj ukázal prečo. Chápem, že tieto dve situácie nie sú úplne identické, ale to, čo sa stalo v Mladej fronte a Lidovkách, je presná ukážka toho, či sa dá, alebo nedá fungovať s majiteľom, ktorý má také záujmy. Ako hovorím, nie je to to isté. V SME je to, samozrejme, iné. Je tam aj druhý akcionár a generálny riaditeľ, ktorý je zárukou kontinuity. Ale v princípe si myslím, že riziko bolo podobné. V Mladej fronte to skúsili, napr. Sabina Slonková. A po pol roku zistila, že to nejde. Nie je na to jedna odpoveď.

Vráťme sa ešte k tomu ovplyvňovaniu. Aký vplyv na fungovanie SME Penta môže mať?
Zdá sa mi, že dosť veľký náklad je už len to, že všetci v tejto republike vedia, že Penta je spoluvlastníkom novín. Aj keď má menšinový podiel, Penta má SME na svojej nástenke ako jednu z trofejí, ktorú ukazuje svetu. A to úplne stačí. Už len to, že musíš každý deň rozmýšľať nad tým, aby si neurobil niečo, čo môže byť vnímané ako služba pre Pentu, má vplyv na fungovanie novín. Ten slon v tej miestnosti je. Nedá sa tváriť, že tam nie je. Ale nemyslím si, že SME slúži Pente.

Hypoteticky, myslíš si, že aj toto mohol byť taký malý zámer Penty? Vedeli, že možnou diskreditáciou môže byť už len to, že ľudia ich budú spochybňovať pre ich zaujatosť voči spoluvlastníkovi?
To sa reálne deje. Z času na čas sa objaví argument typu ,,čo sa ma čo vy pýtate, keď vás spoluvlastní Penta“. Je to jedna z ťažôb, s ktorou musí redakcia každý deň bojovať. Nie je to ľahké. Čo ale v Pente chceli alebo nechceli, ja neviem. Nevidím im do hláv. Viem ale, že nechceli, aby sa redakcia rozpadla, nechceli SME zničiť. Aspoň sa tak tvárili. Na druhej strane ani dnes, po troch rokoch, neviem prísť na normálny, rozumný argument, pre čo iné by SME kupovali, ako pre vplyv alebo nejaký typ ochrany. Veď aj jeden zo spolumajiteľov Penty povedal, že to je ten ,,atómový kufrík“. Tak oni podľa mňa rozmýšľajú. Nemám ani chuť premýšľať nad tým, čo chceli alebo nechceli a či je to teraz tak, ako si to predstavovali. Neviem. Ja len viem, že som nechcel byť toho súčasťou.

Matúš Kostolný. Zdroj: Patrik Sopóci

V dobe, keď je print na ekonomickom zostupe, musel byť projekt nového denníka veľkým rizikom. Neuvažovali ste, že by ste to robili inou formou? Magazínovou ale týždenníkovou?
Jasné, že v momente, keď sme sa tomu začali venovať, sme uvažovali o viacerých možnostiach. Najmä preto, že začiatok bol veľkou príležitosťou a nechceli sme to pokaziť. Môžem sa priznať k tomu, že som neveril, že budeme robiť papierový denník. Po tých rokoch, čo som to robil, poznal všetky čísla, trendy a nástrahy, sa mi to zdalo príliš ťažké. Uvažovali sme aj o verzii ,,len web“ alebo ,,len magazín“. Neskôr sa však v debate čoraz viac objavovali argumenty za denník. Napriek tomu, že to zvonku mohlo vyzerať ako bláznovstvo. Dôležité však bolo, že sme k tomu od prvého momentu pristúpili inak a že naša predstava o denníku nebola štandardná. Vedeli sme, že nebudeme robiť spravodajský denník na tridsiatich stranách, ktoré obsiahnu všetko, čo sa včera stalo. To bola prvá vec. Máme síce dennú periodicitu, ale forma nie je denníková ani náhodou.

Čiže sme k tomu nechceli pristúpiť tak, že denník ako taký je kľúčový produkt, od ktorého sa všetko odvíja. Tak to majú všetky redakcie, ktoré pôvodne vychádzajú z papierového obsahu, ktorý potom prerábajú na webový. My sme to otočili. Vedeli sme, že chceme robiť web ako najdôležitejšiu a dominantnú vec, ale čím viac sme o tom uvažovali, tým viac sa nám zdalo, že to prepojenie je organické. Navyše sme mali skúsenosť s tým, že jediná možnosť, ako robiť udržateľný biznismodel, je mať dostatočný počet digitálnych predplatiteľov. Vedeli sme, že úspešné texty, teda také, ktoré presvedčia čitateľa, aby za obsah platil, nie sú tie krátke spravodajské alebo bežné generické, ale práve tie, ktoré sú výnimočné svojou kvalitou, hĺbkou, témou. A zdalo sa mi ideálne, aby sme takéto noviny aj robili. Nie noviny poskladané z malých, krátkych správ, ale noviny, v ktorých budú iba autentické a originálne témy a najmä témy originálne spracované.

Obsah je dôležitý, a tomu všetko podriaďujeme.

Potom sme zrazu zistili, že ani finančne to nie je také dramatické. Od začiatku sme vedeli, že sa nerozprávame o náklade 100 000 kusov, ale o pár tisícoch, ktorých tlač už nie je taká položka, ktorá by to úplne blokovala. Zdalo sa nám, že ak existuje nejaká, hoc aj malá skupina, ktorá to chce mať na papieri, tak prečo nie, keď to vieme urobiť relatívne ľahko. Celá tá štruktúra a organizácia práce sa výrazne odlišuje od všetkých redakcií, ktoré poznáme. Tomu papieru venujeme veľmi prísne strážený čas a energiu, aby to bolo dobré a kvalitné, ale chceme, aby bol dominantný obsah, a nie to, či to vychádza na papieri alebo na webe.

Obsah je dôležitý, a tomu všetko podriaďujeme. Chceme, aby obsah rozhodoval, či to bude publikované ráno, večer, v krátkej či rozšírenej podobe, s fotkami, s videom alebo v printe. Obsah teda u nás rozhoduje o tom, ako sa ďalej bude pracovať s textom. Preto sa zrazu zdalo, že ten denník je reálny. To, že je denníkom iba v periodicite, ale formou sa viac podobá magazínu, sme urobili zámerne, pretože som presvedčený, že stále viac ľudí prestane považovať papierové noviny za zdroj informácií. A bude to rýchle. Pretože čítať včerajšie výsledky hokeja v printe sa mi zdá včerajšie.

Je konkurencia medzi vami a SMEčkom v niečo špecifická z hľadiska toho, že ide o vašich bývalých kolegov a kamarátov?
Slovensko je malé. Kvalitných novín je tu strašne málo, tá konkurencia je veľmi úzka. Jasné, že sledujem, čo robia v SME. Po prvé mám k nemu citový vzťah, to sa nedá odpárať. A po druhé tam robia ľudia, s ktorými som pracoval dlho, a považujem ich dodnes za dobrých novinárov a kamarátov. Ale z mojej strany to nie je, že by som teraz s napätím čakal, s čím príde SME, a podľa toho sa zariadil. Predsa len robíme trochu iné veci ako oni. Aj v dobrom, aj v zlom zmysle. Máme oveľa užší výsek toho, čo sa pokúšame pokryť a spracovať, pretože máme menej ľudí, menej kapacít, menej peňazí a nemáme výhodu veľkého vydavateľstva.

Na druhej strane si myslím, že v niektorých témach vieme ponúknuť niečo iné ako SME. Keby som sa tváril, že tam nie je niečo viac ako len bežný konkurenčný boj, tak je to blbosť. To prepojenie tam stále je. Prepojenie v zmysle ľudí, ktorí tam stále sú a boli naši kolegovia, ale aj emočné, čo sa týka samotnej značky. Zaznamenal som, že sa pokúšajú robiť to inak, ako to robili predtým, čo je dobré. Neviem, čo bude ďalej, ale doteraz som mal tak veľa roboty s tým, aby sme prežili, že som vlastne nemal čas sledovať, či sa im darí alebo nedarí, či niečo urobili dobre alebo zle. Som rád, že s tým bojujú.
[/tab-content]

[tab-content-wrapper]
[tab-content id=’prokopcak’ active=’true’]

SME to malo vtedy oveľa ťažšie ako Nko

Pamätáš si, nad čím si premýšľal v momente, keď už bolo definitívne jasné, že Penta vstupuje do Petit Pressu?
Ťažko povedať, predsa len sú to už tri roky. Ono sa to udialo tak. Dlho sa o mnohých veciach špekulovalo. Napokon redakcia robila rôzne aktivity, aby sa pokúsila vstup Penty do Petit Pressu zastaviť. Vyvíjal sa tlak na pôvodných nemeckých majiteľov aj cez nemeckú ambasádu, aby to nepredávali. Alebo aspoň nie takémuto záujemcovi. Čiže v deň, keď to prišlo, a bolo teda oznámené, že to tak je, nepadlo to zrazu z neba. Ja si naozaj nepamätám, čo mi išlo v hlave. Takmer určite som nebol šťastný. Bol to totiž koniec časti príbehu, ktorý mal denník SME za sebou. Asi to, čo ti zostane v hlave ako hlavná emócia, je ,,Ok ,a čo teraz? Čo budem robiť ja? Čo budú robiť noviny? Čo bude robiť redakcia? A vlastne čo to všetko znamená?“ V podstate to bola kopa otázok a strašne málo odpovedí.

Uvažoval si aj ty nad odchodom?
Ja som dal výpoveď. A potom nasledovalo celkom zaujímavé dvojmesačné obdobie.

Prečo si nakoniec v SME zostal?
Niektoré detaily sú a zostanú len medzi mnou a Matúšom Kostolným. Kým sa raz my dvaja nedohodneme, že o nich budeme rozprávať, tak o nich nebudeme rozprávať. Vec, ktorá sa dá povedať, je, že to bolo strašne ťažké a nie úplne jasné rozhodovanie. Nerozhodoval som sa len medzi tým, či ísť do Nka, alebo zostať v SME. Minimálne bola na stole ponuka urobiť z Mona profesionálny magazín. Tá ponuka mala reálne kontúry, aj z finančného hľadiska. Nakoniec to však vypálilo tak, že som zostal tu. Kamarátom z Nka, s ktorými sa dodnes každý týždeň stretávam, môžem len držať palce. Bolo to veľmi tesné, ale nakoniec sme sa s Matúšom nedokázali dohodnúť na tom, čo by som v Nku robil.

Mal si obavy o nezávislosť SME?
Samozrejme, že som mal. Ja rád rozprávam, aj keď malému počtu ľudí, a Beatu (Baloghová, šéfredaktorka SME, pozn. red.) to dlho iritovalo, že som mal prvé dva roky na ploche napísanú výpoveď. Dnes už ju tam nemám, čo je symbolom toho, ako sa situácia zmenila. Samozrejme, že sme vtedy mali obavy. Pre mňa sú garantom nezávislosti po prvé Beata a po druhé Alexej Fulmek. Keby tu nebol ktorýkoľvek z nich, tak tu nie som ani ja a ani sa teraz o tom nerozprávame.

Prvé dva roky som mal na ploche napísanú výpoveď.

Potom máš v hlave nakreslené veľmi ostré mantinely v situáciách, ktoré by znamenali môj okamžitý odchod. Ďalšia vec, ktorou sa netajím, je, že keby sa priamo v redakcii akýmkoľvek spôsobom zhmotnil ktokoľvek z Penty, tak je to koniec. V tú sekundu tu nie som. Samozrejme, že máš v hlave pochybnosti, ale zároveň to máš v hlave upratané tak, aby si vedel, kde sú hranice. V mojej pozícii sa občas musíme stretnúť s akcionárom alebo majiteľom vydavateľstva, no som posledný v štruktúre redakcie, s ktorým sa môžu baviť. A mimo redakcie.

Takže môžeme pokojne vychádzať z toho, že to, že si tu, je znak toho, že Penta nemá žiaden vplyv…
Nemá žiaden vplyv. Síce som povedal, že občas sa musíme stretnúť s akcionárom, ale ja som sa za tie tri roky nestretol so žiadnym človekom z Penty. Nikdy. Rozprával som sa s ľuďmi z PSISky, ktorí sú naši majoritní akcionári. Párkrát som sa stretol s pánom Vajdom, kým ešte žil. Z Penty som sa nerozprával s nikým. Za tie tri roky mal zástupca redakcie s Pentou jediné stretnutie. Prekážala im nejaká formulácia v texte o ich biznise, my sme im povedali, že nemajú pravdu a nič nezmeníme. Ani teraz, ani v budúcnosti. Odvtedy sme sa s nimi nebavili.

Penta nemá žiaden vplyv, nesmie ani volať. Ani do redakcie, ani mne a dokonca ani Beate. Jediný človek, ktorému môžu ľudia z Penty zavolať, je Alexej Fulmek. Oni nás asi nepovažujú za priateľsky nastavenú redakciu a ani redakcia nie je nastavená obzvlášť priateľsky. Asi nie sú šťastní, a to je najlepším dôkazom toho, že tu nemajú žiaden vplyv. Možno skôr naopak, asi sme písali o Pente viac ako predtým a asi sme na nich neboli láskaví. Riziko skôr je, že reportéri sú možno oveľa menej láskaví, ako by boli láskaví na inú firmu.

Čiže ak by niekto z redaktorov narazil na nejakú kompromitujúcu informáciu ohľadom Penty, nebola by absolútne žiadna prekážka ísť s tým von.
Zachoval by sa štandardne a rovnako ako pri každej inej kompromitujúcej situácii. Musel by si prejsť zdroje, zistil by si dôkazy a fakty, a to, či to je Penta alebo nie, je nám úprimne jedno. Naopak, pri Pente je riziko, že by sme do toho šli viac pankáčsky.

Tomáš Prokopčák. Zdroj: Patrik Sópoci

Prečo Penta vôbec ten podiel kupovala? Je pre nich tento typ mediálneho trhu atraktívny?
V tomto okamihu skôr tuším, že Penta asi ľutuje, že ten podiel v Petit Presse kupovala. Nikto nevidí Haščákovi do hlavy. Možno si mysleli, že ovládnu celý Petit Press, že ovládnu tie noviny. Možno čakali, že získajú aj tú druhú polovicu a vrátane akcionárskej štruktúry si založia nové médium. Neviem. Nikto netuší, prečo to Penta kúpila, rovnako ako nikto netuší, prečo to kúpila za takú šialenú sumu. Na Slovensku neboli ľudia schopní doskladať takú sumu v takom krátkom čase. Penta ten podiel totiž kúpila za peniaze, ktoré nezodpovedajú žiadnym ekonomickým parametrom, ktoré sa pri takejto transakcii používajú. Jednoducho príliš draho. Dvoj-, možno trojnásobne drahšie, ako vykazovali objektívne ekonomické parametre. Odpoveď je preto taká, že nikto nevie prečo.

Penta evidentne skupuje to, čo na mediálnom trhu skupovať môže. Napokon si teraz vzala časť Nového Času do NMHčka, dnes (22. 11. 2017) vybehla správa z Reuters, že Penta je už takmer dohodnutá, ak nie už úplne dohodnutá, že kupuje Markízu. Penta sa netají tým, že keď vstúpi do nejakého sektoru, chce ho ovládnuť. Prečo chce ovládnuť médiá, si asi vieš predstaviť. Prečo si myslí, že to bol dobrý nápad urobiť to cez Petit Press, neviem. Nakoľko sa im to hlboko nepodarilo, za čo sa dnes Haščákovi jeho kamaráti na krikete či konskom póle možno smejú.

Bolo náročné vybudovať novú redakciu?
Ó, bože. Rád používam analógiu, že kamaráti z Nka sa rozhodli postaviť na zelenej lúke lietadlo, ale mali na to ľudí a mali plány a materiál, ako sa lietadlá stavajú. My sme sa rozhodli postaviť lietadlo z parnej lokomotívy, pričom väčšina ľudí z tej lokomotívy odišla. A na rozdiel od kamošov z Nka, ktorí mohli a mali čas postaviť to lietadlo na zelenej lúke, tá parná lokomotíva bola na svojej bežnej trati. Museli sme ju prerábať za pochodu a ešte sme si museli vystačiť s peniazmi, ktoré tá lokomotíva sama zarobila. Ja si myslím, že sme to mali oveľa ťažšie ako v Nku. My sme mali, samozrejme, čitateľov, oni si ich museli nájsť. Ale vo všetkých ostatných parametroch to mali podľa mňa ľahšie.

Penta nemá žiaden vplyv, nesmie ani volať. Ani do redakcie, ani mne a dokonca ani Beate.

Ako na to pozeráš s odstupom času? Sú tam skôr pozitíva alebo negatíva toho roštiepenia?
Pre čitateľa alebo mediálny trh na Slovensku sú tam iba pozitíva. Máš najmenej dva slušné denníky alebo weby, ako chceš. Slušné týždenníky aspoň dva sú, teda minimálne jeden. Ten druhý podľa toho, ako sa vyspí šéfredaktor. Teda v situácii, keď ten denníkový trh bol na Slovensku úplne nudný a zabitý a SME sa nemalo s kým porovnávať alebo pretekať, zrazu vznikli minimálne dve značky, ktoré medzi sebou súťažia. Relatívne podobnými metódami, aspoň čo sa týka online predplatného a textov, ktoré zamykáme my aj oni. To vo výsledku vytvára pre čitateľa pestrejší a lepší mediálny obraz. Jednoducho vďaka tejto konkurencii a snahe ľudí z Trendu sa má dnešný čitateľ tak dobre, ako sa v dejinách slovenskej žurnalistiky ešte nemal. Máš pestrosť, inovácie z webového hľadiska, skrátka takýto dobrý stav tu z pohľadu čitateľa ešte nikdy nebol. Z pohľadu médií to úplne neplatí, ale z pohľadu čitateľa je to to najlepšie, čo sa mohlo stať.

Je konkurencia medzi vami a Nkom v niečom špecifická z hľadiska toho, že ide o vašich bývalých kolegov a kamarátov?
Emočne je špecifická. Pre nás Nko nie je hlavným konkurentom. Je príliš malé a stále relatívne marginálne médium. Naším hlavným webovým konkurentom sú pravdepodobne Aktuality alebo úplne všetci veľkí hráči, čiže aj Nový Čas alebo Topky, lebo sú dostatočne veľkí. Z pohľadu ľudských vzťahov to, samozrejme, oveľa viac riešiš, lebo ťa zaujíma, čo si myslia tvoji kamaráti a ľudia, s ktorými si dlho sedel v jednom newsroome. Napokon, zaujíma ťa aj to, čo si myslia ľudia z Trendu, ale výkonnostné parametre Trendu sú päť-šesťkrát menšie ako tie naše, čiže sa s nimi ekonomicky neporovnávaš. Ale zaujíma ťa, čo si myslia tvoji kamaráti, čo si myslia ľudia, s ktorými sa stretávaš, ktorých poznáš a s ktorými si dokonca pracoval. Aj keby pracovali v .týždni. Mňa zaujíma, čo si myslí Peťo Bálik o našej robote.

A ako ste na tom po tých troch rokoch štatisticky?
Čo sa týka predplatiteľov, sme na tom tak dobre, ako sme ešte nikdy neboli. Ale neviem, či to súvisí s danou situáciou. Viem, že rekordne rastieme, čo sa týka online predplatného. K októbru sme ich mali 26 500 len online, k tomu treba prirátať ešte ďalšie päťciferné číslo printových predplatiteľov. Čo sa týka kvantitatívnych parametrov, napríklad na počte ľudí z celého Slovenska sa to neprejavilo takmer nijako. Samozrejme, že sa to prejavilo na tom, kde tí ľudia klikajú. Prišli sme o nejaký objem kliknutí, ktorý sa rozložil. Významná časť šla Nku a nejaká časť každému ďalšiemu malému médiu. Keď vznikne čokoľvek iné, je to na úkor veľkých hráčov. A my sme veľký hráč.
[/tab-content]
[/tab-content-wrapper]