Veronika Cifrová Ostrihoňová: Nesúhlasím s názorom, že nám sociálne siete škodia

Študovala si na univerzite v New Yorku odbory politológia a história, kde si dosiahla titul Mgr. Čo ťa teda viedlo k práci redaktorky?

Vždy ma bavilo vnímať informácie, vyhodnocovať ich, diskutovať. Politológia tomu dá takú ucelenejšiu bázu. Som relatívne zvedavý a aktívny človek. A vždy ma bavilo čítať a písať. V redaktorčine sa mi to všetko skĺbilo.

Pomohla ti znalosť týchto odborov pri práci v médiách? Čo si sa, naopak, musela doučiť?

Určite mi pomohla, pretože čím širší prehľad, tým lepšie. To platí v akejkoľvek práci. Mám možno trošku silnejší základ v histórii ako iní kolegovia, no tí sú zas oveľa viac doma napríklad v ekonómii. Čo sa doučenia týka, musela som sa najmä naučiť strihať, čo pre mňa, dosť netechnický typ, bolo celkom náročné.

Mala si po vysokej škole aj „záložný“ plán okrem pozície redaktorky?

Bezprostredne po jej skončení som sa chvíľu učila angličtinu. Vedela som si predstaviť robiť napríklad v neziskovke alebo učiť na vysokej škole. To si stále predstaviť viem.

S tvojím menom sa spája známy moderátor – Matej Sajfa Cifra, ktorý aktuálne patrí medzi úspešných vlogerov na sociálnych sieťach. Často v jeho vlogoch vystupuješ. Neuvažovala si o vlogovej kariére?

Zatiaľ vážne neuvažovala, ale v nejakom vzdialenom vesmíre si to už predstaviť viem (smiech).

Ako študentka si si mohla vyskúšať slovenské gymnázium, školu v Paríži a v USA. Z tvojho pohľadu sú veľké medzery medzi slovenským a zahraničným školstvom, čo sa týka výučby i technológie?

Nechodila som na slovenskú vysokú školu, takže to nechcem a nemôžem priamo porovnávať. Z toho, čo počujem, si myslím, že v USA je to viac o diskusii, a veľký dôraz sa kladie na dochádzku a participáciu. To znamená, že kto sa počas prednášok či hodín nezapája, na „Áčko“ môže zabudnúť. Hodnotí sa práca počas celého semestra, nielen jedna skúška.

Momentálne si už štvrtý rok úspešná redaktorka v spravodajskej relácii Televízne noviny na Markíze. Dá sa náročná a stresujúca práca redaktorky denného spravodajstva skĺbiť s ostatnými aktivitami? Máš nejaký dobrý tip aj pre našich čitateľov, čo sa time managementu týka?

Dá sa to skĺbiť, ale pomerne náročne. Život spravodajského redaktora je chaotický, nemá presne určenú pracovnú dobu, robia sa sviatky či víkendy, pretože televízne noviny sú každý deň a udalosti nečakajú. Takže keď som v práci, akýkoľvek program si môžem dohodnúť tak na ôsmu večer, pretože inak by som veľakrát meškala. Ale nesťažujem sa, vybrala som si to a baví ma to. Time management? Všetko si píšte, aby ste na nič nezabudli.

Primárne sa zameriavaš na témy z oblasti zdravotníctva. Ako rýchlo si sa dostala do tejto problematiky?

Do témy zdravotníctva som sa dostala postupne, možno to trvalo aj rok, kým som sa úplne zorientovala a stále sa do nej ponáram viac a viac. Je to cesta. Zaujímavá.

Najviac si dávam pozor, aby sedeli fakty a aby som bola objektívna.

Na čo si najviac dávaš pri redaktorskej práci pozor a čo je na nej najťažšie?

Najviac si dávam pozor, aby sedeli fakty a aby som bola objektívna. To znamená, aby boli zastúpení aktéri oboch strán a aby to bolo aj zrozumiteľné pre diváka. Ak mu poviete v reportáži trikrát kategorizačný zoznam, DRG, odvodová odpočítateľná položka a triáž, zmätiete ho a prestane pozerať. Laik nemá dôvod poznať technické termíny zo zdravotníctva. Je úlohou médií, aby mu to priblížili, fakticky presne, ale ľudskou rečou. To je pri zdravotníctve niekedy neľahké, keďže je tam veľa technikálií a špecifík.

Na redaktorskej práci je teda náročné plniť všetky hore uvedené kritéria, občas čeliť časovému stresu, nepredvídateľným situáciám – napríklad, keď minútu pred živým vstupom zrazu nepočujete režiséra a neviete, kedy máte začať hovoriť. Alebo vám s rozostrihanou reportážou padne strižňa a môžete začať od začiatku. Psychicky je niekedy náročné, že keďže je vaša práca viditeľná, každý má na ňu názor a občas ho dosť nevyberane povie. Ale nič nie je tragédia.

V júni 2017 si úspešne odštartovala Talk show SIT DOWN Stories, v ktorej predstavuješ inšpiratívne osobnosti. Podľa čoho si vyberáš hostí?

Hostia by mali mať zaujímavý životný príbeh a byť akosi inšpiratívni. Najmä pri ženách sa riadim tým, že si zavolám takú, s ktorou by som sa chcela porozprávať na čaji a podozvedať sa prečo robí, čo robí a ako dosiahla úspech. Mali sme napríklad novinárku, pani učiteľku, aktivistku, aj mladú dámu s vážnym zriedkavým ochorením, Goldenharovým syndrómom. Pri mužských hosťoch máme ešte kritérium „známi“, takže sú to zväčša herci, bol aj športovec, teraz sa veľmi teším na Majka Spirita, ktorý je zas z hudobného sveta. Malo by ich všetkých spájať akési „fluidum“. Nechcem pozývať niekoho len preto, že je „celebrita“. Musia mať niečo viac. Názor na veci verejné, morálne hodnoty. Keď k tomu majú aj humor, máme vyhraté.

Ako koncipuješ otázky, aby sa diváci dozvedeli niečo nové, čo ešte nikdy nebolo povedané?

Pozisťujem si o hosťoch, čo sa dá, čo inak pri tých ženských nebýva úplne najľahšie, pretože sa o nich v médiách príliš nepíše. Ale o to je to pre mňa zaujímavejšie, pretože ak si o niekom prečítate tristo článkov, všetko už viete. A ja sa veci rada dozvedám na pódiu. Mám nejaké témy, ktoré chcem prebrať, pripravené vopred, ale často ten rozhovor naberie vlastný život a ideme úplne inou cestou. A to je super.

Momentálne je veľmi silným marketingovým nástrojom Instagram. Ako cez túto sieť komunikuješ ty?

Instagram je úžasný nástroj. Vďaka nemu viem dať vedieť množstvu ľudí o termínoch talkshow či kto je hosťom Smalltalku. Takisto je pre mňa veľmi dôležité, že priamo komunikujem s ľuďmi, ktorí ma odoberajú. Snažím sa odpisovať všetkým, a tak dostávam množstvo pozitívnej energie aj všeobecne odozvy na moje pracovné aktivity, čo si nesmierne vážim. Vidím, že sú skvelí a prajní ľudia, ktorí nepotrebujú len „pindať“, ako často vyzerajú diskusie napríklad pod bulvárnymi článkami.

Nesúhlasím s názorom, že nám sociálne siete škodia, masírujú ego a oberajú o ľudský kontakt. Je to vždy o individuálnom prístupe a miere. Nerátam počet lajkov pod fotkou, ani si „nefičím“ na tom, kto ma tam koľkokrát pochváli. Veľmi si to vážim, no nestojí mi na tom ego ani svet. Ale samozrejme – teším sa, keď mi rastie počet odberateľov, viem tak osloviť viac ľudí, „platforma“ sa zväčšuje. Zároveň mám z toho veľký rešpekt, s pribúdajúcimi odberateľmi dávam oveľa väčší pozor, aby som tam netresla nejakú blbosť, alebo nebodaj neurobila niečo, čo by mohlo komukoľvek ublížiť. Je to o nejakej norme a vyrovnanom prístupe.

Snažím sa na Instagrame vystupovať presne tak, ako v súkromí. Keď si vyzdobím vianočne byt, niečo odfotím a dám to tam, lebo sa z toho teším. Keď mám skvelých hostí na Sitdown Stories či v Smalltalku, pridám tam ich fotku. Keď päť hodín sedím na schôdzi parlamentu, dám to tam. Ja sa rada pozerám na podobné posty u iných ľudí. Je to istý voyerizmus, ale myslím, že v norme a pochopiteľný. Zvedavosť je úžasná vlastnosť, ktorá posúva nesmierne vpred, ak ju využívate správne.

Cifrovci? #family

A post shared by Veronika Cifrová Ostrihoňová (@veronikaostrihonova) on Nov 27, 2017 at 12:48pm PST

Aktuálne si sa pustila do projektu Small Talk v rádiu Europa 2. Je veľký rozdiel medzi pôsobením v rádiu a v televízii?

Rozdiel kedysi býval v tom, že do rádia môžeš prísť akokoľvek „dohabaná“ (smiech). To už ale neplatí, lebo hneď ťa tam fotia s hosťom, natáčajú na web a podobne, takže tento benefit odpadol (smiech). Rozdiel medzi mojou prácou v TV a v rádiu je obrovský, pretože v Televíznych novinách robím reportáže. Tam sa treba držať absolútne faktov, byť stručný, vyžmýkať z respondentov odpovede, aj keď nechcú hovoriť. V rádiu sú to, naopak, príjemné rozhovory so zaujímavými mladými ľuďmi, ktorí niečo dokázali, a je to omnoho uvoľnenejšie. Nesmierne ma bavia obe roviny. Inak som si v rádiu musela najskôr zvyknúť na to, že je to len o zvuku. Poslucháč nevidí gestikuláciu, keď niečo ukazuje respondent alebo ja. Všetko treba „obkecať“. Párkrát som pozdravila „divákov“ namiesto „poslucháčov“, ale inak som si relatívne rýchlo zvykla. Mám šťastie, že tam mám veľmi fajn kolegov.

Viac skúseností v pozícii hlasového moderátora má tvoj manžel, pýtaš si od neho cenné rady pri moderovaní v rádiu?

Pýtam si! Ale on ich veľa nedáva. Občas. On si odo mňa rady nepýta, asi už všetko vie (smiech).

Treba si informácie overovať, spoliehať sa na známe, zavedené spravodajské weby.

Aktuálne z každého rohu „útočia“ na ľudí fake news, čo je naozaj obrovský problém. Dá sa podľa teba, novinárky, nájsť na to účinný liek?

Dá sa to jedine tak, že budú ľudia ostražití, budú kriticky myslieť a nebudú sa uchyľovať k jednoduchým vysvetleniam a riešeniam, ktoré znejú síce atraktívne, no sú nereálne. Treba si informácie overovať, spoliehať sa na známe, zavedené spravodajské weby. Sú aj stránky ako Lovci šarlatánov či blog Jána Benčíka, ktorý vyvracia rôzne konšpirácie a hoaxy. Venuje tomu veľa času a robí to dobre.

Verejnosť ťa pozná ako sympatickú redaktorku spravodajstva, inteligentnú, večne upravenú so záľubou k športu. Vedela by si prezradiť o sebe niečo nešpecifické, o čom nemáme možnosť sa dozvedieť? Aká je Veronika Cifrová Ostrihoňová?

Nedokážem skoro vstávať, pozerám niektoré zahraničné reality shows, ktoré podľa mňa súdny človek nezvládne, mám rada poriadok. Možno trochu príliš. Ale to mám po mojej babke.

Prednedávnom si absolvovala ajurvedský očistný pobyt na Srí Lanke so svojou sestrou a rodičmi. Vedela by si nám opísať, ako prebiehal tvoj dvojtýždenný pobyt?

Ranná joga 6,45, raňajky – zväčša ovocie, a potom procedúry, masáže, občas parná sauna, skrátka čo naordinoval ayurvedny lekár. Obed, ďalšie procedúry, nejaká prechádzka, plávanie, večera, partička kanasty s rodinou a o desiatej spať. Boli to najoddychovejšie dva týždne môjho života. Úžasné.

VERONIKA CIFROVÁ OSTRIHOŇOVÁ sa narodila 03.02.1989 v Bratislave, pred sebou má rozbehnutú pestrú kariéru v oblasti žurnalistiky. Odštartovala ju v televízii Markíza ako redaktorka rôznych reportáží, aktuálne rieši problematiku z oblasti zdravotníctva na Slovensku. Prednedávnom rozbehla projekt s názvom Sit down stories, kde si pozýva zaujímavých hostí z rôznych kútov Slovenska.