Mladá voltižérka Kristína Hajduová: Musím si vedieť usporiadať pohyby svojho tela v hlave

Ako by si charakterizovala voltíž tvojimi očami?

Voltíž pre mňa nie je len šport, ale v podstate aj vlastný životný štýl. Sme spolu s trénermi a s koňom každý deň. Aj osobný kontakt s trénermi mám ako s rodinou. Nie je to len o tom, že vyskočím na koňa a začnem mu skákať po chrbte. Je to splynutie mňa a koňa dokopy, ktoré ľudia vnímajú ako jeden celok.

Ako si sa k voltíži dostala a aké boli tvoje začiatky?

K voltíži som sa dostala tak, že som chcela robiť parkúr, ale bola som malinká, takže by som bola na tom veľkom zvierati len za štatistu. Tak mi poradili, že by som mohla začať s voltížou a tam som aj skončila.

Čo ty a tréningy? Voltíž je určite náročný šport, ako často ich mávaš a v čom spočívajú?

Tréningy mám šesťkrát do týždňa, čo je pre mňa ešte stále málo (smiech). Moje tréningy sa skladajú z troch tréningových jednotiek. Prvá jednotka sú tréningy s mojím koňom, ktoré mám dvakrát do týždňa. Druhá jednotka sú gymnasticko-posilňovacie tréningy, na ktorých trénujem aj na „sude“. Je to pre mňa simulácia koňa, na ktorom to celé začína. Mám ich tiež dva razy do týždňa. A tretia jednotka sú tréningy zamerané na moju kondíciu a vytrvalosť, ktoré mám tiež dva dni v týždni.

Máš aj nejakého osobného alebo špeciálneho trénera? Ako prebieha tvoj tréning?

Moje tréningy s koníkom alebo v  gymnastickej telocvični začínajú rovnako. Mám gymnastickú rozcvičku, ktorá zahŕňa to, že sa rozbehám a rozcvičím si celé telo – konkrétne rozťahovačky, aby som si zlepšila svoju flexibilitu, posilňovacie „kolečko“ pre chrbát, nohy a brucho, potom pasáž, kedy si uvoľňujem kĺby a nakoniec mám stojkovú pasáž. Po tejto procedúre idem cvičiť na svojom koníkovi, na ktorom trénujem a zlepšujem svoje dve zostavy, prechádzam si gymnastické skoky alebo si zlepšujem svoje zostavy na sude. Jednoduchšie sú moje kondičné tréningy, kde chodíme behať do kopcov alebo na schody. Keď je zlé počasie, chodíme do posilňovne a sem-tam trénujem aj v bazéne s plaveckým trénerom.

Čo je pri voltíži pre jazdca najdôležitejšie? Na čo sa musí najviac sústrediť?

Síce to tak asi nevyzerá, ale dobrý voltižák musí byť všestranný. Musím byť silná, vytrvalá, flexibilná. Musím vedieť telom vyjadriť niečo, čo chcem, aby ste z mojich pohybov vyčítali. Musím vedieť hrať, musím mať schopnosť cítiť pohyb koňa. Byť naň jemná, pretože je to živá bytosť a má rovnaké pocity ako ja. Nie je to len o mojich fyzických schopnostiach, ale je to aj o mojej hlave a psychike. Musím si vedieť usporiadať pohyby svojho tela v hlave, ale niekedy musím vedieť aj vypnúť a nechať robiť niektoré pohyby automaticky.

Voltíž je do istej miery nebezpečný šport, bola si niekedy vážne zranená? Prípadne tvoj najhorší pád, ak nejaký máš.

Nikdy som nebola vážne zranená, za čo ďakujem „tam hore“. Ale, samozrejme, toľkokrát som spadla, že to neviem ani spočítať (smiech). Narazená kostrč, modriny po celom tele, bolesti kĺbov a k tomu mám ešte chronické výrony členkov. Všetky tieto zranenia sú u mňa na dennom poriadku.

Aký najväčší úspech si dosiahla? Aký to bol pocit ?

Môj najväčší úspech bol pre mňa fakt, že sa nám podarilo tento rok na majstrovstvách Európy zacvičiť tretiu najlepšiu povinnú zostavu zo všetkých v mojej kategórii. Pre mojich trénerov to však znamenalo, že sme boli celkovo piati na Majstrovstvách Európy pre juniorov.

„Strašne som chcela tú medailu.“

To tretie miesto bol neskutočný pocit. Zrazu mi prišlo veľmi veľa ľudí gratulovať, objímať ma a tešiť sa, ale ja som to ešte nevedela. Zistila som to, až keď vyhlásili výsledky a moje meno spomenuli v top trojke. Bol to super pocit, hneď som utekala za jedným z mojich trénerov a za Faustíkom (koníkom) ako malé dieťa – s radosťou a slzami v očiach, aby som sa na nich mohla vrhnúť a tešiť sa s nimi. Piate miesto bol fajn pocit, ale ja som si stále vyčítala, že nemám medailu. Strašne som chcela tú medailu, no ani nie tak pre seba, ako pre môjho trénera, pretože on ešte FEI (Medzinárodná jazdecká federácia) medailu nemá a ja chcem byť prvá, s ktorou ju získa. A tiež tá, s ktorou ich získa najviac (smiech).

K jazdcovi neodmysliteľne patrí aj jeho kôň. Každý jazdec má svojho vlastného koňa alebo na jednom jazdíte viacerí? Ako to vo všeobecnosti v jazdeckých kluboch funguje ?

Tým, že som v celkom malom klube, mám svojho Faustíka len pre seba. Môžu na ňom cvičiť aj viacerí, ale určite nie hocikto. Podľa mňa by mal mať každý klub koňa, ale počet koňov zavisí od počtu detí a cvičencov. My máme jedného, načo by nám boli traja. Svojho koníka mám dva roky a je to ten najúžasnejší kôň, ktorého som mohla doteraz stretnúť. Dokážeme spolu asi všetko, sme super dvojka.

Vystriedala si už viac koní? Prečo a ktorý bol tvoj najobľúbenejší?

Áno, vystriedala… Nemala som šťastie na dobré kone, ale pred dvoma rokmi som si našla svoju lásku. Je to taká moja povaha – zaťatá, tvrdohlavá a chtivá. Nikto neberie svojho koňa tak ako ja. Hráme spolu rôzne hry a aj sa s ním rozprávam. A hlavne, je to koník, ktorý mi nechcel nikdy úmyselne ublížiť. Nosí ma na svojom chrbte a ja si ho za to všetko veľmi vážim a ďakujem mu za to.

Kone musíš určite milovať, ale aký máš všeobecne vzťah ku zvieratám? Máš aj nejaké domáce zviera?

Ako ktorého koňa – sú aj také, ktoré mi proste nesedia a mám k nim určitý odpor, či už osobný alebo hocijaký. Zvieratá mám rada, ale pavúky nenávidím. Mám Faustíka a teraz pár mesiacov kocúra. Momentálne veľmi prosím maminku o modrého staforda, on je taký môj „psíkovský sen“.

Absolvovala si už niekoľko pretekov v zahraničí, kde sa ti páčilo najviac? Odkiaľ si si priniesla najkrajšie zážitky?

Čo sa týka areálu, vybavenia, zabezpečenia, prostredia a aj spomienok bolo určite krásne Ermelo v Holandsku. Najkrajší zážitok som zažila asi vo Francúzku, ale celkom pekné preteky sa dajú spraviť aj v Ebreishdorfe v Rakúsku. Nikdy sa však nedá povedať, že tieto preteky boli najkrajšie či najlepšie. Teraz budem znieť ako pesimista, ale stále je tam niekto, kto vám to sčasti kazí a viete si to predstaviť aj bez iných ľudí (smiech).

Ako voltíž ovplyvnila tvoj život? Ako zasiahla do tvojho voľného času? Ako zvládaš štúdium popri tréningoch?

Voltíž zasiahla do môjho života dosť výrazne v priebehu posledných dvoch rokoch, za čo jej veľmi ďakujem. Voľný čas prakticky žiaden nemám (smiech). Každý deň mám tréning, a keď mám náhodou voľný čas, tak si počas neho spravím ďalší tréning. Ja som, bohužiaľ, taký typ človeka, že sa mi „baterka“ musí vybiť aspoň o pár percent. Nechceli by ste byť vtedy u nás doma, keď celý deň nič nerobím. Videli by ste len, ako malá zlota behá a skáče po celom dome, lebo sa nudí (smiech). Podľa mňa zvládam štúdium celkom dobre. Nemám problém s učením, stíham to popri cestovaní.

„Každý deň mám tréning, a keď mám náhodou voľný čas, tak si počas neho spravím ďalší tréning.“

Aké máš ciele do budúcnosti?

Moje plány do budúcnosti vo voltíži sú asi také, že chcem pre svojich trénerov vyhrať medailu. A potom veľa ďalších a ďalších, hlavne zlatých (smiech). Samozrejme sa stále zlepšovať. Čo sa týka dlhodobých plánov – chcem, aby mi rýchlosťou svetla ubehla stredná škola. Po maturite by som chcela ísť na vysokú školu FTVŠ (Fakulta telesnej výchovy a športu UK). Po vysokej by som chcela robiť vedu a výskum so športovcami.

Odporučila by si tento šport aj ostatným? Ak áno, prečo?

Neviem, či by som odporučila alebo neodporučila. Pri tomto športe je to dosť ťažké. Ak vám napríklad zapáchajú kone, tak to určite nepôjde. Ak sa vám nechcú robiť tréningy na zemi bez koňa a chcete iba cvičiť na koni, tak to tiež nemá význam.

Voltíž je akrobatické a gymnastické cvičenie predvedené na cválajúcom koni. Je to súťažná disciplína, ktorá umožňuje voltižérom v harmónii s koňom prejaviť vlastnú osobnosť prostredníctvom gymnastických a umeleckých prvkov. Voltíž bola uznaná ako jedna zo 7 jazdeckých disciplín Medzinárodnou jazdeckou federáciou v roku 1983. Kôň je vedený lonžérom a pohybuje sa na 12 až 14-metrovom kruhu.