Zuzana Wienk: Stretávam sa s nadmernou kritickosťou mladých ľudí

Koniec septembra sa niesol v znamení druhého ročníka konferencie Network – Spojenia pre ťažké časy, ktorá načrtla témy vytrácania slušnosti, férovosti, korupcie a nefunkčného štátu. Aké z nej máte dojmy? Splnila svoj účel?

Ešte sme ju nevyhodnotili, ale prvotná spätná väzba bola prevažne pozitívna. Konferencia pracovala s predpokladom, že Slovensko čelí veľmi ťažkým časom a Network, teda sieť, ktorou sú prepojení ľudia s neblahými záujmami, je veľmi pevná. Cítili sme silnú potrebu spájať ľudí, ktorí dokážu takémuto správaniu vytvárať bariéry a posúvať Slovensko dopredu. Preto nebolo našou ambíciou hovoriť ľuďom, čo majú robiť, ale vyprovokovať v nich rozmýšľanie, ako veci spoločne robiť lepšie.

Neuvažovali ste rozbehnúť podobný projekt na vysokých školách? Vzdelaní mladí ľudia by predsa mohli byť prvotnými iniciátormi spoločenských zmien.

Určite áno. Je to však otázka kapacít a financií. Rozhodne chceme tieto ťažké témy komunikovať aj mimo mestských a vysokoškolských voličov. Osobne vnímam veľmi citlivo nárast extrémizmu na Slovensku a všetky prvotné zistenia naznačujú, že nepochádza z nášho znepokojenia z migračnej krízy, ale z rozčarovania ľudí z politiky. Z pocitu, že na nich absolútne nezáleží a že je tu rozsiahla korupcia. Politické elity zlyhávajú. Nedávajú ľuďom nádej, že sa v tejto krajine dá žiť naozaj čestne a dôstojne. Chceme sa teda naďalej pokúšať našimi odkazmi preniknúť mimo bubliny a ak by sa podarila nejaká spolupráca s vysokými školami, bolo by to skvelé.

O dnešnej generácii mladých ľudí sa často hovorí, že o spoločenské dianie a politiku nemajú záujem. Je to pravda? Vnímate rozdiely medzi vašou generáciou a tou súčasnou?

Mala som 14 rokov, keď padla železná opona a strednú školu som vyštudovala počas prvých porevolučných rokov. V tom čase sa politike naozaj nedalo vyhnúť. Štát sa tak dramaticky menil, že bola prítomná aj v rodinách, niektoré dokonca rozdeľovala. Myslím, že situácia, ktorá vtedy panovala, bola natoľko výnimočná, že sa už nezopakuje. Je teda ťažké moju a súčasnú generáciu porovnávať. Ľudia majú pokojnejší život a viac možností. A áno, máte pravdu, mnohí frflú, že sa dnes mladí ľudia o politiku nezaujímajú, no nemám pocit, že to niekto rigorózne zmeral. Na konferencii Network dokonca agentúra 2muse prišla s prieskumom, podľa ktorého je o politiku naozaj veľký záujem. Skôr vládne znechutenie.

Takže mladí ľudia politickú situáciu sledujú a sú si vedomí problémov, ktorým čelíme.

Mám pocit, že áno. Prieskum síce nemusí byť absolútne reprezentatívny, ale osobne ma aj tak prekvapil. Výsledky ukazovali vysokú mieru znepokojenia mladých ľudí. A témy spojené s korupciou a politikou výrazne prevyšovali ostatné. Situácia nemusí byť až taká zlá, ako si myslíme, no mladí ľudia môžu byť poznačení presvedčením, že s tým aj tak nič nevedia urobiť.

Dlhodobo patríte medzi najvýraznejších slovenských aktivistov. Kedy a kde sa u vás prebudila takáto „vášeň“ pre veci verejné?

Som prirodzene zvedavý človek a chuť sledovať, čo sa okolo mňa deje, bola vždy prítomná. A ako som už spomínala, som dieťa revolúcie. Ako mladú študentku žurnalistiky ma to celé úplne pohltilo, pretože sa bojovalo o základný charakter krajiny a o to, či sa poberieme cestou autokracie, alebo naopak zvíťazia demokratické princípy. Tam zrejme nastal ten zlomový moment. Rada sa do vecí miešam. Niekedy to ide až tak ďaleko, že na návšteve miešam aj jedlo v kuchyni (smiech).

Vyštudovali ste žurnalistiku na UK. Práve takéto fakulty by mali byť liahňou zvedavých a spoločensky zodpovedných ľudí. Vychováva slovenské školstvo v tomto smere dostatočne pripravených študentov?

Za mojich čias ešte školstvo nebolo schopné spamätať sa zo zmien, ktoré vtedy nastali. Obrovské množstvo materiálov a postupov, z ktorých sme sa vtedy učili, bolo neskutočne zastaraných a v praxi nepoužiteľných. Pamätám si, že väčšina z nášho ročníka už v prvých semestroch pracovala v médiách a trávili tam viac času, ako v škole. Ani v súčasnosti ale nemám pocit, že by bolo školstvo dostatočne motivujúce. Na druhej strane to nemusí byť iba vina školy. Stretávam sa s nadmernou kritickosťou mladých ľudí, ale keď príde šanca, nie vždy sú ochotní ju využiť. Keď som prednášala na školách a dávala šancu študentom zapojiť sa, nestretla som sa s veľkou odozvou urobiť niečo aktívne, naviac, venovať niečomu dlhšie úsilie. Akoby tam prevládala akási pohodlnosť. Rovnako skúsenosť s kurzami, ktoré sme pripravovali, bola taká, že študenti si vôbec neuvedomovali hodnotu toho, čo dostávali. Majú pocit, že ak je niečo zadarmo, nemá to dostatočnú hodnotu.

Slovensko je ovládané skupinou mocných, ktorí deštruujú inštitúcie.

Prednedávnom ste organizovali projekt investigatívnej žurnalistiky pre študentov a začínajúcich novinárov. Ako dopadol?

Dosť podobne. Na jednodňový tréning prišlo veľmi veľa ľudí, no časom bolo ťažké udržať skupiny tých, ktorí boli ochotní dlhodobejšie na niečom pracovať. A to aj napriek tomu, že mali k dispozícii naozaj zaujímavých mentorov a celý kurz zdarma.

Prejdime k Aliancii Fair-play, ktorú ste založili v roku 2002. Vnímate za tých 14 rokov výraznú zmenu politickej kultúry, zlepšenie transparentnosti či zníženie korupcie?

Dnes máme ďaleko viac nástrojov, s ktorými môžeme pracovať. V roku 2002 sme boli akýmisi priekopníkmi a snažili sme sa získať informácie od štátu. Úrady sa neuveriteľne bránili sprístupňovaniu informácií, o ktoré sa bolo nutné veľa hádať či dokonca súdiť. Dnes je tá klíma a kultúra lepšia. Dôkazom sú aj portály, kde štát aktívne zverejňuje dôležité informácie. Myslím, že aj politici sú dnes vnímavejší a citlivejší na túto tému. Žiadne zásadné systémové zmeny a posun štátu smerom dopredu však nevidím. Situácia sa v niektorých oblastiach dokonca zhoršuje. Slovensko je ovládané úzkou skupinou mocných, ktorí deštruujú inštitúcie a zabraňujú, aby slúžili občanom. Táto kritická situácia veľmi nahráva nárastu extrémizmu, čo si politici akoby neuvedomovali.

Ako je aliancia Fair-play vnímaná v politických kruhoch? Sú strany alebo jednotlivci, ktorí s vami absolútne odmietli spolupracovať, prípadne vás považujú za prekážku a bojujú s vami?

Vždy sa nájdu politici, ktorí úplne odmietajú spolupracovať. A čím častejšie prichádzame s nepríjemnými správami, tým zložitejšia je komunikácia s nimi. Vnímam aj návrat nenávistnej politiky z 90. rokov, ktorá je orientovaná proti mimovládnym organizáciám. Som si vedomá, že Aliancia hovorí o veciach, ktoré môžu byť pre politikov nepríjemné a nepopulárne. Je však dôležité, aby sme boli objektívni. Z dlhodobého hľadiska sa to potom odráža aj na dôvere ľudí. Tým, že si udržiavame dlhodobo vysokú latku a máme kredibilitu aj medzi zahraničnými inštitúciami, musia nás akceptovať a celkom si už zvykli. Viacero medzinárodných organizácií totiž tlačí na politikov, aby viedli dialóg s občanmi.

Je naopak v politike niekto, s kým si naozaj dobre rozumiete a dali by ste zaňho obrazne povedané „ruku do ohňa“, alebo vás vaša práca naučila neustálej obozretnosti a udržiavania si odstupu?

Už zo zásady si musíme udržiavať odstup, no niektoré kontakty vznikli ešte pred vstupom konkrétnych ľudí do politiky. V tomto prípade spomeniem ombudsmanku Janu Dubovcovú, s ktorou mám veľmi dobrý vzťah. Keby som sa dostala do situácie, v ktorej by som mala hodnotiť jej úrad, musela by som odmietnuť, pretože sa na to necítim. Sú ľudia, s ktorými som pretrhala väzby, no sú aj výnimky, s ktorými udržiavam priateľstvá. Tam je dôležité povedať, že nie som osoba, ktorá by sa mohla objektívne vyjadriť.

V posledných rokoch predsa len badať výraznú zmenu politickej kultúry aspoň na jednom z politických postov – v prezidentskom paláci. Je pre vás Andrej Kiska morálnou autoritou, niekým, na koho môžeme byť hrdí?

Určite áno. I keď som sa niekedy vyjadrila kriticky k čiastkovým výstupom pána prezidenta, v globále Andrej Kiska vniesol do úradu dôstojnosť a ráznejšiu obhajobu princípov právneho štátu. Bolo vidieť, že nemal politické skúsenosti a potreboval čas, aby ich nadobudol. Jeho tím je však kvalitný a od začiatku pracuje veľmi dobre. Nie je to len o slušnosti. Niektoré jeho kroky sú naozaj odvážne a siahajú ďaleko za štandard prítomný v regióne strednej Európy. Napríklad nedávne prijatie Dalajlámu či zásadné trvanie na kvalite ústavných sudcov.

Vráťme sa ešte k Aliancii. Suplujú neziskové organizácie a občianske združenia prácu, ktorú by mali zvládať štátne organizácie, alebo sú prirodzenou súčasťou, nazvime to doplnkom spoločnosti?

Podľa môjho názoru sú prirodzenou súčasťou spoločnosti, akýmsi základným vyjadrením demokracie. V niektorých oblastiach sú motormi a priekopníkmi konkrétnych zmien. Je to bežné všade vo svete, že určité inovácie musí najprv odskúšať niekto iný, aby ich následne mohol prijať štát. Ale máte pravdu, v istých oblastiach štát až nezdravo suplujú, a to najmä tam, kde fatálne zlyháva. Na Slovensku sa to bohužiaľ stále deje v poskytovaní sociálnych služieb či právnej pomoci.

Zmeniť kultúru krajiny je cesta trvajúca desiatky rokov.

Spolupracujete pri vašej práci s novinármi? Prenechávate im napríklad nejaké zaujímavé informácie?

Spolupráca s médiami je veľmi intenzívna a má rôzne podoby. Novinári sa na nás obracajú s prípadmi, s ktorými z rôznych dôvodov nevedia pohnúť. Snažíme sa im preto poskytnúť pomocnú ruku. Napríklad im dopĺňame vedomosti, ako využiť zákon o slobodnom prístupe k informáciám. Naopak, ak  naša organizácia v určitých prípadoch zistí závažné systémové zlyhania, sprístupňuje ich predovšetkým prostredníctvom tlačových konferencií. Niekedy publikujeme exkluzívne v určitom médiu, píšeme komentáre alebo sme hosťami diskusných relácií. Kontaktu s novinármi je teda veľmi veľa, čomu sa ako bývalá novinárka naozaj teším.

Je Aliancia Fair-play v politických kruhoch za tie roky natoľko rešpektovaná, že vás samotní politici oslovujú, aby ste pomáhali pri tvorbe návrhov zákonov?

Súčasťou takýchto pracovných skupín sme už pomerne dlhú dobu. Relatívnou novinkou je, že nás samotní politici vyzvú, aby sme zaujali nezávislé stanovisko k určitým prípadom. Prvá bola Iveta Radičová, v nedávnej dobe sme niečo podobné zažili aj s Robertom Ficom.

Ako sa vyrovnávate s prípadnou frustráciou pri neúspešných, nevyjasnených kauzách?

Dá sa to len uvedomením, že zmeniť kultúru krajiny, v ktorej žijú milióny ľudí, je náročná cesta trvajúca desiatky rokov. Človek nemá čarovný prútik, preto nevyhnutne potrebuje zapájať trpezlivosť. Má veľký zmysel vytrvať a robiť správne veci, aj keď človek nevidí výsledok. Možno sa ho ani nedožijeme, ale zaručene rozpútame v spoločnosti nejaký pohyb.

Stretávate sa s vyhrážkami, prípadne nejakým druhom zastrašovania?

Skôr sa stretávame s klasickou spravodajskou prácou, pri ktorej vás potrebujú očierniť a zobrať vám chuť do práce zaplatení brigádnici v internetových diskusiách. Bežné sú mediálne útoky politikov, anonymné e-mailové vyhrážky a v minulosti bolo zopár prípadov, pri ktorých sa nám niekto prišiel „pozrieť“ do kancelárie. Nič vážnejšie sa nám ale zatiaľ za 14 rokov nestalo. Určite je to však spôsobené aj tým, že sme relatívne známa organizácia, takže pri nejakom vážnejšom incidente by to určite spôsobilo veľký protitlak v spoločnosti.

A čo samotní politici? Kontaktujú vás, či už v tom dobrom, alebo zlom?

Niekedy mi zavolajú, že hlboko nesúhlasia s tým, čo sme publikovali, pričom si myslia, že to bola cielená aktivita proti nim. Následne sú veľmi prekvapení, keď sa dozvedia, že tomu, čo sme napísali, naozaj verím. A čo sa týka pochvál, pri nich vždy vedú politici, ktorí sú aktuálne v opozícii.

Čo sa podľa vás musí zmeniť, aby bol verejný tlak  pri rôznych typoch protestov z posledných rokov úspešnejší?

Ľudia by mali byť pripravenejší, viac vedieť, čo chcú a lepšie si pri tom vyberať svojich zástupcov. Protesty Gorily zlyhali na tom, že sa do ich vedenia dostali nedôveryhodní ľudia, ktorí odviedli pozornosť od hlavných cieľov až kamsi k boju proti bankám a kapitalizmu. Zlyhania štátnych orgánov teda zostali zabudnuté. Ďalšou vecou, typickou pre Slovensko, je mobilizovanie ľudí a udržanie ich pozornosti. Prejavilo sa to v súčasnej kauze Bašternák. Je pravda, že vládu zaskočila už aj súčasná veľkosť protestov, ktoré boli na pravidelnej báze. Robert Fico sa nakoniec bude zo sídla Bonaparte sťahovať a myslím si tiež, že protesty zničili šance Roberta Kaliňáka na premiérsky post. Ak by ale do ulíc vyšlo podstatne viac ľudí, politická moc by bola nútená reagovať ešte oveľa ráznejšie.

Povedať, že do politiky nikdy nevstúpim, si netrúfam.

Nebolo by teda prospešnejšie, aby iniciatívu napríklad spomínaných opozičných protestov pred sídlom Bonaparte prebrali namiesto politických strán občianski aktivisti a neziskové organizácie?

Bolo by to oveľa lepšie. Bohužiaľ v súčasnosti na Slovensku v občianskom sektore neexistuje infraštruktúra, ktorá by dokázala takéto celoslovenské protesty zorganizovať. Musíte to totiž vedieť dlhodobo financovať, pričom problémom neziskových organizácií je, že dostávajú finančné prostriedky na konkrétne projekty. Ak sa teda z ničoho nič objaví kauza, akou je Bašternák, nemôžete svojim donorom povedať, že sa idete pol roka venovať niečomu úplne inému.

V minulosti ste sa vyjadrili, že sa na Slovensku pre vás zatiaľ nenašla politická strana, v ktorej by ste si vedeli predstaviť svoju budúcnosť. Priamo v politike sa však dajú veci riešiť predsa len rýchlejšie a efektívnejšie. Za akých okolností by ste boli ochotná svoje doterajšie rozhodnutie prehodnotiť?

Momentálne si neviem predstaviť politický subjekt, ktorému by som dôverovala v tom, že si dokáže dlhodobo plniť svoje záväzky. Na mnohé reformy totiž potrebujete mať dostatok času a strany v tomto smere hazardujú s dôverou občanov, ktorú si následne nevedia udržať. Preto človek rozmýšľa, či by sa ciele takýmto spôsobom naozaj dali dosahovať ľahšie. Máte síce prístup k funkcii, ale ak sa politické zoskupenia správajú nezodpovedne a padne vláda, už to nie je vo vašich rukách. Okrem ďalších vecí si ale kladiem otázku, či som správny človek pre politiku. Mám totiž tendenciu pomenúvať veci otvorene. Lenže ak vstúpite do politiky, musíte vykazovať veľkú lojalitu voči vášmu zoskupeniu, čo znamená nehovoriť o určitých veciach na verejnosti, ale pokúsiť sa ich zmeniť zvnútra. Neviem, či by som na to mala temperament. Povedať však, že do politiky nikdy nevstúpim, si netrúfam. Uvidíme, čo bude s mojím životom o desať rokov.

Vnímate vaše povolanie ako rutinnú prácu alebo je to pre vás skôr poslanie?

Cítim, že to má prvky poslania. Oblasť, v ktorej pracujem, ma veľmi zaujíma a som pre ňu mnohokrát ochotná urobiť oveľa viac, ako je bežný štandard. Na druhej strane by som však nechcela, aby mi úplne ovládla život, pretože ho potrebujem pestrý a vyrovnaný. Snažím sa to teda vyrovnávať a hovoriť si, že je to predsa len „práca“ (smiech).

ZUZANA WIENK sa narodila v roku 1976 v Bratislave. Po maturite na Gymnáziu L. Novomeského vyštudovala žurnalistiku na Univerzite Komenského v Bratislave. V médiách začala pracovať už počas prvých rokov vysokej školy. Najprv v Žurnále rádia Twist, neskôr na krátky čas v spravodajstve STV a dva roky v týždenníku Domino Fórum. V roku 2002 založila a ako programová riaditeľka vedie občianske združenie Aliancia Fair-play, ktorá sa usiluje o zlepšovanie politickej kultúry, zvyšovanie transparentnosti a potláčanie korupcie.

Autor: Branislav Oprala, Pavel Bielik

Foto: Pavel Bielik