Víťaz Dosiek ´98 a OTO 2015. Vídame ho na javisku v Astorke, seriáloch, počujeme z dabingu. Angažuje sa aj v politických otázkach, zapojil sa aj do kampane „Hráme o veľa“. Na stretnutie prišiel o 18:15, o 19:00 už hral na javisku. Zaneprázdnený a patrične unavený, no ochotný a priateľský – Juraj Kemka.



Patríš k najvyťaženejším hercom na Slovensku, hráš v divadle, seriáloch. Ako vyzerá bežný pracovný deň Juraja Kemku? 

Tak toto bude strašne ťažká odpoveď (smiech). Ako ktorý. Taký pracovne vyťažený volám šípkový, lebo mám diár a tam si píšem, kde a kedy mám byť. Zároveň si k tomu dokresľujem aj šípky, teda z ktorého „oddelenia“ kam musím ísť, preto ten názov – šípkový deň. Aj dnes bol taký deň, keď som mal pár minút na to, aby som z jedného štúdia dobehol do ďalšieho.

Ako teda oddychuješ? Máš vôbec nejaký voľný čas?

Ale áno, čas na oddych si, samozrejme, nájsť musím. A priznávam, že aj teraz som si na hodinku pospal a zobudil sa o čosi neskôr, takže som si trochu oddýchol. Keďže mám 2 a pol ročného syna, hrávame sa spolu alebo si čítame. Keď som s ním, je to pre mňa najväčší oddych.

Diváci ťa majú zafixovaného najmä ako predstaviteľa humorných postáv. Nebojíš sa, že by prípadnú vážnu rolu neakceptovali? 

Ale nie… Ľudia majú možno pocit, že sa venujem iba humoru alebo hrávam komické veci. V divadle som však mal veľa postáv, kde to bolo dosť dramatické. Ja s tým problém nemám, naopak, teší ma to a zrejme by ma ani nebavilo, keby moje postavy boli stále iba o tom istom. Herectvo som vyštudoval aj preto, aby som mohol hrať celý diapazón postáv a charakterov. Verím, že ma ľudia zatiaľ nezaškatuľkovali.

Verím, že ma ľudia zatiaľ nezaškatuľkovali.
„Verím, že ma ľudia zatiaľ nezaškatuľkovali.“

Keď už sme pri VŠMÚ, aké dôležité je pre herca takéto vzdelanie?

Nechcem tvrdiť, že vzdelanie na takejto škole je vyslovene dôležité, ale kolektív a ľudia, ktorých tam stretneš, ťa inšpirujú. Človek, ktorý nemá školu, takisto môže hrať, učiť sa od tých starších  a zbierať skúsenosti. Ale ja mám dojem, že toto je škola, kde môžeš naozaj „rozkvitnúť“.

Čo najlepšie ti štúdium na vysokej škole prinieslo?

My sme boli celkom vydarený ročník.  Skoro všetci pracujeme v odbore, ktorý sme vyštudovali. Dokonca sme s chalanmi v jednom divadle, a to je veľký bonus, pretože tie ročníky sa pomerne často rozpadávajú, ľudia odchádzajú do iných divadiel, prípadne v žiadnom nikdy neskončia.

Máš k svojej alma mater ešte stále aktívny vzťah?  

Práveže ani nie, čo ma dosť trápi, ale obdivujem ľudí, ktorí tam ostali učiť. Je to z jednoduchého a prozaického dôvodu – nemám čas. Aj sa trošku hanbím, že som s ňou stratil kontakt, ale snáď nie je všetkým dňom koniec.

Hovorí sa, že podmienky pre umelcov na Slovensku nie sú také, ako v iných krajinách a podpora zo strany štátu nie je dostatočná. Ako vidíš tento problém ty?

Podpora zo štátu je na nízkej alebo skoro žiadnej úrovni, pričom divadlá by mali byť štátom podporované. Divadlo potrebuje na svoj chod veľa financií a aj preto dnes divadlá na Slovensku tak ťažko vznikajú alebo fungujú. V Prahe je možno dvesto divadiel, tu ich spočítame na prstoch jednej ruky. Možno sa to niekedy zmení, ale voľby nám ukázali, že to bude skôr naopak. V Banskobystrickom kraji Marián Kotleba nepodpisuje divadlám granty, čo je výrazný krok späť. A keď našich hercov porovnám s tými v Amerike, tak je vidieť, že my musíme robiť doslova všetko – venujeme sa dabingu, divadlu, seriálom, filmom a ďalším veciam. Musíme sa obracať, ak si chceme na seba zarobiť.

Prednedávnom si sa začal verejne angažovať v politických otázkach, z tvojich úst zaznela kritika aj k vládnym predstaviteľom. Čo bolo podnetom k týmto prejavom?

Mňa to trápilo, už keď som bol malý chlapec a bol rok 1989. Ten socializmus bol pre mňa hrôzostrašné zriadenie, kde ľudia zomierali a nevedelo sa prečo. Aj dnes ma trápi, kde žijem a vidím, ako to funguje vonku. Je pre mňa prirodzené, že sa zapájam do takýchto vecí a môžem vyjadriť svoj postoj.

V Prahe je možno dvesto divadiel, tu ich spočítame na prstoch jednej ruky.
„V Prahe je možno dvesto divadiel, tu ich spočítame na prstoch jednej ruky.“

Nemáš kvôli tomu obavy z prípadných konsekvencií? 

Žiadne.

Ako vnímaš aktuálnu povolebnú situáciu? 

Priznám sa, že som to v poslednej dobe dosť sledoval a vnímam to dosť rozporuplne. Teší ma, že skončila vláda jednej strany, avšak desí fakt, že sa do parlamentu dostal človek s fašistickými názormi.

Ako môže ovplyvniť silnejúci vplyv Kotlebovej ĽSNS postavenie kultúry na Slovensku?

To sú ľudia, ktorí to k životu nepotrebujú. Nepotrebujú sa vzdelávať, ani sa pozerať na nejaké umenie. Sú to primitívi, ktorí si potrebujú iba kopnúť. Neviem, čo majú v hlavách, ale určite im nejde o to, aby táto spoločnosť napredovala.

Presuňme sa ku kampani Hráme o veľa. Čo stálo za jej vznikom?

Bola to jedna z kampaní, ktorá ma oslovila a bolo mi sympatické takýmto spôsobom podporiť ľudí k tomu, aby šli voliť.  Na svedomí to má aj Juraj Johanides – môj priateľ, aj preto táto kampaň zapadala do môjho presvedčenia. Vždy sa rád pripojím k veciam, o ktorých si myslím, že majú zmysel.

Bol účel kampane splnený? 
Účasť bola síce trochu nadpriemerná, ale boli chvíle, keď som zapochyboval, či sme oslovili tých správnych ľudí. Keď si predstavím, čo by bolo, ak by účasť bola 100%-ná, mám obavy, či by strana ĽSNS nezískala ešte väčšiu podporu.

Nemala by podľa teba vzniknúť nejaká iniciatíva aj od vás hercov voči čoraz populárnejšiemu Kotlebovi?

Mám dojem, že tú príležitosť sme už prepásli. Strana už vznikla. Je smutné, že sa na Slovensku vôbec podarilo, že blázni s fašistickými názormi založia stranu a dostanú mandát. Vidíme, že vznikajú rôzne iniciatívy proti nej, ale ako hovorím, už sa s tým dnes nedá veľa urobiť. Dá sa o tom len rozprávať a upozorňovať ľudí, ako to bolo počas fašizmu.

Nemôže byť kontraproduktívne to, že sa do toho začali všetci obúvať?

Určite nie. Neprijal ho ani pán prezident v paláci a ja s tým úplne súhlasím. Každá iniciatíva ľudí, ktorí zakročia, je výborná.

IMG_3286 upravená
„Musíme sa obracať, ak si chceme na seba zarobiť.“

Chýba na Slovensku politická satira?

Určite a veľmi. Zažívam to aj na vlastnej koži. Ani my v Kredenci si nemôžeme povedať všetko, čo by sme chceli, pretože sme v súkromnej televízii a riskujeme pokutu. To sú tak citlivé veci, že nie je jednoduché ich povedať verejne. Ak by vznikol web, ktorý by nahrádzal funkciu televízie, určite by to malo zmysel. Keď budem chcieť niekedy v budúcnosti robiť politickú satiru, určite to budem robiť na internete.

Takže podľa teba je nádej, že tu taká politická satira aj bude…

Určite. Ján Gordulič robí niečo podobné a pomenúva veci dosť odvážne, čo je mi sympatické. Tiež nad tým premýšľam, takže verím, že raz také niečo uzrie svetlo sveta.

V Kredenci bol prednedávnom aj Boris „Dolár“, zčasu načas sa venujete aj iným politickým problémom. Kde je hranica, ktorú v týchto témach nechcete prekročit?

Tá scénka sa dávala dohromady tak, aby sme nikoho neurazili. Nemyslím si, že by to pána Kollára akokoľvek vyviedlo z miery. Médiá naňho vyťahujú o dosť horšie veci. V Kredenci máme dokonca pocit, že toho  k tejto téme hovoríme ďaleko menej, ako by sme chceli a mohli. Mám pocit, že je to moja povinnosť, aby som o týchto veciach hovoril otvorene.

Autor: Ján Janočko

Foto: Pavel Bielik