Ženská kanoistika v posledných rokoch napreduje. Jednou z hlavných ťahúňov tohto športu na Slovensku je aj mladá Hana Mikéciová. O ženskej kanoistike, jej začiatkoch a aj cieľoch do budúcnosti nám porozprávala v nasledujúcom rozhovore.



Ako si sa dostala ku kanoe? Nie je to úplne typický ženský šport, čím ti učaroval?

Moja spolužiačka na základnej škole začala skúšať kanoe v novovzniknutom klube ŠK KAJAK Moravany nad Váhom, stačilo pár príhod z tréningov a musela som si to ísť vyskúšať aj ja. Mala som vtedy 14 rokov, čo je už pomerne neskoro na zoznámenie sa s takýmto športom, no vtedy šlo len o takú zábavku na leto, kúpanie sa, trávenie času s kamarátmi. Práve priatelia, voda a teplo mi robili radosť, preto som začala pravidelne chodiť na tréningy. Začiatky boli naozaj ťažké, udržať sa v lodi bol obrovský problém, no bolo leto, teplo a sranda, takže modriny po nohách, ktoré som mala z vypadávania, mi vôbec neprekážali.

Kedy si si prvýkrát uvedomila, že možno by si sa chcela tomuto športu venovať na profesionálnej úrovni?

Ani poriadne neviem, prišlo to samo. Po dvoch rokoch skúšania, keď sa začala ženská kanoistika viac rozširovať a hlavne podporovať vo svete, sa mi vďaka ICF (International Canoe Federation) ako najlepšej na Slovensku naskytla príležitosť zúčastniť sa na medzinárodných kempoch, na ktorých som spoznala aj iné dievčatá, tréningové praktiky, stretla som sa s profíkmi. V tom čase som už trénovala v klube Kajak & Kanoe Piešťany pod vedením olympioničky Marcely Erbanovej, prišli tvrdšie tréningy, dostala som sa na väčšie preteky, dokonca aj juniorské majstrovstvá Európy či sveta. Zabŕdla som do toho športu aj z inej stránky ako zábavky na leto, zapáčilo sa mi to a vhupla som do kolotoča profi kanoistiky.

Paddle PADDLE #autumnpaddle #TrainingCamp #Croatia ???????

Príspevok, ktorý zdieľa Hanča Mikéciová (@hanamikeciova),

Ako je na tom vôbec ženská kanoistika na Slovensku? Dá sa to porovnať so zahraničím?

Je ťažké to porovnávať s krajinami ako Kanada či Maďarsko, kde baby jazdia desiatky rokov. U nás sa to stále iba rozbieha. Chybou bolo, že zväz v čase, keď bola C1 ženy zaradená na majstrovstvá sveta, nemal  chuť podporovať túto kategóriu, bolo ťažké vôbec vybojovať nejaký pretek pre túto kategóriu na Slovensku. Je síce pravdou, že preteky, ktoré v tom čase prebiehali, neboli na profesionálnej úrovni, ale zároveň si treba uvedomiť, že hovoríme o úplných začiatkoch a bolo nutné niekde začať. Dnes už je to oveľa lepšie.

Situácia sa však zmenila, ženská kanoistika sa zaradila medzi olympijské disciplíny.

Áno, to je pravda. Táto disciplína dostala možnosť byť aj na olympijských hrách. Vďaka tomu náš zväz aj ostatné krajiny začali viac podporovať a dotovať ženskú kanoistiku, aby to naberalo väčšiu úroveň. Dnes máme aj program, Tokio 2020, ktorý nám umožňuje zúčastňovať sa na sústredeniach. Ja môžem trénovať  s kanoistickým trénerom, dvojnásobným olympionikom, Mariánom Ostrčilom. Úroveň tréningov je iná, takisto aj na pretekoch sa darí dosahovať vyššie umiestnenia. Dokonca moja mladšia kolegyňa už priniesla medaily z medzinárodných juniorských podujatí. Už to nie je také katastrofálne. Úroveň sa pomaly zvyšuje a rozdiely zmenšujú medzi nami a krajinami, kde sa ženskej kanoistike venujú podstatne dlhšie.

Kedysi nebolo vo svete bežné, aby v kanoe kľačali dievčatá.

Je kanoistika stále viac mužský šport ako ženský?

Už asi ani nie. Kedysi nebolo vo svete bežné, aby v kanoe kľačali dievčatá. Bola to len výsostne mužská disciplína. Situácia sa však zmenila, už niekoľko rokov sú majstrovstvá sveta v ženskej kanoistike. Počet žien, ktoré štartujú na pretekoch,  sa už vyrovná počtu mužov. Niekedy je žien dokonca viac.

Hovorme však konkrétne o tebe, aké boli tvoje začiatky ako pretekárky?

Vďaka ICF som mala tú česť reprezentovať Slovensko v tejto kategórii práve ja na medzinárodných podujatiach. No, ale skrz to, že som sa k tomuto športu dostala neskôr ako je bežné, nebola som tak vytrénovaná, nemala som podporu ani technické znalosti, končila som prevažne v druhej polovici štartovacieho poľa. No tešila som sa, že môžem pomáhať rozvoju ženskej kanoistiky u nás doma a aj vo svete.

Si študent a zároveň športovec. Okrem toho, viem, že bývaš v Piešťanoch, študuješ v Trnave a trénuješ v Trenčíne, čo je náročné nielen časovo, ale aj psychicky. Dá sa to vôbec skĺbiť?

Tak, som v druhom ročníku a stále športujem, takže sa to asi dá. ? Ja som si vybrala FMK (Fakulta masmediálnej komunikácie UCM v Trnave, pozn. red.) kvôli tomu, že ma zaujímajú médiá a baví ma práca s mikrofónom. Samozrejme, zo začiatku som sa snažila zapájať do aktivít mimo vyučovania, ako je rádio, no veľmi skoro som prišla na to, že nie som schopná zvládať oboje. Musela som preto urobiť ústupky a keďže moja priorita je šport, musela som rádio vypustiť. Čo ma síce mrzí, no musela som si vybrať.

Všetko sa dá, len človek sa musí pripraviť na to, že musí robiť kompromisy. Našťastie, FMK bola skvelá voľba, lebo fakulta mi umožnila individuálne štúdium, vďaka čomu dokážem stíhať obe tieto veci. Život je náročnejší a hektickejší, keď je treba, vstanem skôr alebo idem spať neskôr. V konečnom dôsledku, nie je to až tak zložité.

Ako tak počúvam, šport tvorí takmer celý tvoj život, je možné vôbec viesť život bežnej 20-ročnej ženy?

Vieš, keď som začínala, nebrala som to tak vážne. Išla som von, išla som na diskotéku, ale potom, keď už fakt chceš trénovať naplno a máš nejaký cieľ, ono to prirodzene vypustíš. Samozrejme, netrénujem celý deň, takže nejaký čas sa nájde. Avšak, pravda je, že aj môj priateľ je kanoista a aj moji kamaráti sú z klubu. Takže ja to nevnímam ako deficit nejakého sociálneho života. Žijem v určitej komunite, ideme spolu po tréningu na pizzu, na grilovačku, no nie je to o diskotékach do štvrtej ráno.

Hana Mikéciová
V klube, kde trénuje, má Hanka veľa priateľov. Zdroj: archív Hany Mikéciovej

Ako vyzerá tvoja ročná príprava pred najdôležitejšími pretekmi – majstrovstvami sveta?

Náš rok sa dá rozdeliť do určitých fáz. Máš sezónnu prípravu, predsezónnu a posezónnu. Pričom sezónna je počas leta. Vzhľadom na to, že žijeme na Slovensku a máme tu 4 ročné obdobia, tak v zime sa veľmi nedá jazdiť na vode. Pokiaľ nie sú peniaze na to, aby si niekde vycestoval. Takže v zime bežkujeme, plávame, beháme, naberáme silu a vytrvalosť. Kanoe je špecifický šport aj tým, že si limitovaný počasím. Preto našu prípravu zahŕňa aj mnoho iných, doplnkových športov.

Tá príprava je v podstate rovnaká, či ide o majstrovstvá alebo nie. Vždy do toho idem naplno. Posledný týždeň ide už len o ladenie, objem tréningu klesá a preferuje sa intenzita. Zúročíš to, čo máš natrénované z jesene a jari a už „len“ vyladíš formu.

Celoročnú prípravu sa snažíme správne načasovať na dôležitý pretek, nemôžeš byť unavený z tréningov, ale musíš podať ten najlepší výkon.

Minulá sezóna bola pre teba náročná, podpísalo sa na tom zranenie, čo to pre teba znamenalo?

Ešte pred prvými kvalifikačnými pretekmi som mala nešťastné zranenie ramena, čo ovplyvnilo celú moju sezónu. Bol to presne ten rok, ktorý som prešla pod vedenie Mariána Ostrčila, mala som v pláne bojovať o najlepšie miesta, výkonnostne aj kondične som sa cítila, že by som mohla dosiahnuť lepšie výsledky.

Bohužiaľ, toto zranenie sa mi stalo pred začiatok sezóny a bola som z toho dosť smutná, lebo som vedela, že mám natrénované viac ako roky predtým. Cítila som to na tých tréningoch, skoro mesiac som vôbec nemohla zaťažovať rameno, čo sa mi podpísalo aj na kvalite tréningov a časoch, ktoré som dosahovala.  Aj napriek tomu som sa  zúčastnila na svetových pohároch, aj keď výsledky neboli také, aké som očakávala. Najhorší pocit bol ten, že predtým to bolo oveľa lepšie a vedomie, že do toho nemôžem dať to, čo na začiatku sezóny, bolo na psychiku náročné. Od mája som cestovala, 3 svetové poháre, juniorské i seniorské majstrovstvá Európy a majstrovstvá sveta, k tomu domáce preteky… Čo týždeň, to iný pretek. Úprimne, najťažšia sezóna v kariére.

Kde si hľadala motiváciu ísť dopredu?

Bolo veľmi ťažké nájsť motiváciu. V druhej polovici sezóny som bola niekoľkokrát rozhodnutá predať loď a skončiť s kanoistikou. No povedala som si, že neskončím s pocitom, že to bola najhoršia sezóna. Potrebujem sama sebe dokázať, že tá práca a úsilie, ktoré som do toho vložila, neboli zbytočné.

Záver sezóny bol však o čosi pozitívnejší, štartovala som spolu s Luciou Valovou na majstrovstvách seniorov a v C2 sme zajazdili 15. miesto, čo vôbec nie je zlé. No a na úplnom závere som sa zúčastnila na majstrovstvách sveta v dračích lodiach, kde sme spolu s českým tímom získali niekoľko titulov majstrov sveta, čo bola príjemná bodka na záver sezóny.

Nakoniec posledná otázka, aké sú tvoje najbližšie ciele?

V najbližšej sezóne je dôležité víťazstvo domácich kvalifikácií, čo ma posunie na medzinárodné podujatia, kde by som chcela zajazdiť nejaký pekný výsledok buď v singli, alebo v deblovke. Sústredím sa hlavne na majstrovstvá Európy , kde sa tento rok vyjazďujú miestenky na budúcoročné Európske hry v Minsku, na ktorých by som sa veľmi rada zúčastnila.

Hana Mikécioviá (20) je mladá kanoistka z Piešťan, ktorá trénuje v trenčianskej Dukle. Jej ciele sú jasné – dosahovať čo najlepšie umiestnenia a pomôcť ženskej kanoistike ako takej.  Na svojom Instagrame pravidelne zverejňuje svoje zážitky zo súťaží, sústredení, ale aj z jej bežného života. Tak neváhajte a choďte sa pozrieť.