Bývalý tréner hokejovej reprezentácie Ján Filc (64): Najväčší úspech nášho hokeja spájam s Vancouverom

V roku 2000 získal striebro v Petrohrade a v roku 2002 doviedol svoj tím k zlatej medaile. V roku 2010 siahal s mužstvom na olympiáde vo Vancouveri na bronz. Spolu sme sa porozprávali o jeho úspechoch, blížiacej sa zimnej olympiáde, ale aj o hokejovom Slovane.

O vás je známe, že s trénovaním na vrcholnej úrovni ste už dávnejšie skončili. Čomu sa v súčasnosti venujete? Čo napĺňa váš voľný čas?

V prvom rade je to dôchodcovský čas. V lete to je záhrada a podobne, v zime to je skôr rozmýšľanie, čo budem robiť v lete. Fakt je, že trochu som zostal prepojený na hokej. Jednak tým, že minulý rok v lete sme mali 25. ročník Školy hokejového brankára, ktorú robíme s Rudom Jurčenkom so všetkými bývalými reprezentačnými brankármi, ktorí niečo znamenali. Je to veľmi zaujímavý a úspešný projekt. Verím tomu, že to nájde pokračovateľov, lebo po 25 rokoch som povedal, že už by mohlo aj stačiť. Aj tá príprava zabrala pomerne veľa času, lebo 25. ročník je významné jubileum. Okrem toho sa zúčastňujem na vzdelávaní trénerov na najvyššej úrovni – buď na Fakulte telesnej výchovy alebo pre tých, ktorí študujú diaľkovou formou, poprípade na školeniach trénerov, ktoré organizuje zväz ľadového hokeja v spolupráci s fakultou. To ma vždy bavilo. Pôvodne je mojím povolaním učiteľstvo. To ma baví. A potom, samozrejme, nejaké pohybové aktivity, keď sa dá. Náš život je veľmi ovplyvnený tým, že obidve naše deti a vnúčatá žijú vo Vancouveri. To znamená, že plán celoročného cyklu sa tomu musí podriaďovať.

„Pôvodne je mojím povolaním učiteľstvo.“

Pred pár dňami sa skončili MS hráčov do 20 rokov, Slováci obsadili siedmu priečku. Ako sa vám pozdávali výkony našich mladíkov?

V tom čase som bol v Kanade a kanadská televízia vysielala všetky dostupné zápasy. Videl som tak nielen našich, ale aj ostatné zápasy. Snáď s výnimkou prvého zápasu, kedy sme doplatili na ustráchanosť, všetky výkony boli dobré a rovnocenné. Mimoriadne ma teší, že znova sa potvrdzuje veľmi vysoká úroveň našich brankárov. Čo ma teší menej, je to, že nemáme konštruktívnych hráčov – ani medzi obrancami, ani medzi útočníkmi. Je to dôsledok toho, čo sa robí pri našej mládeži a verím, že zmenami, ktorými teraz má prechádzať slovenský hokej, sa to trochu opraví.

Práve s dvadsiatkou ste dosiahli váš prvý trénerský úspech, získali ste bronz na MS v roku 1999 vo Winnipegu…

Dostal som sa do zvláštnej pozície, lebo ma tesne pred svojím odchodom z tohto sveta oslovil Dušan Pašek s návrhom, aby som bol manažérom dvadsiatky, pretože predpokladal, že mám určité možnosti, aj na základe jazykových skúseností, zorientovať sa v tom prostredí. Potom prišlo nové vedenie hokeja na čele s Jurajom Širokým a tí ma oslovili s tým, aby som kompetenciu rozšíril aj smerom na trénovanie. S nebohým Dušanom Žiškom sme zobrali úlohu dať dohromady hráčov, o ktorých sme vedeli, že pôsobili v tom čase v zámorí v juniorských súťažiach a o ktorých sme vedeli, že vystrkujú rožky v našich súťažiach. Jedným z nich bol Ján Lašák. Mužstvo bolo poskladané presne na polovicu z hráčov pôsobiacich v zámorí a hráčov pôsobiacich na Slovensku.

Hľadali sme najvyššiu kvalitu, čo sa zrejme podarilo. Išli sme tam v úlohe úplného outsidera. Naša skupina pozostávala z prvého zápasu s Čechmi, ktorí boli rok predtým tretí na MS, Fíni boli majstri sveta rok predtým, veľmi silní domáci Kanaďania a Američania. Čakalo sa, že skončíme poslední. Nám sa podarilo v prvom zápase Čechov poraziť, s Kanaďanmi sme hrali 0:0, v treťom zápase sme porazili Fínov. Tam sa ukázali chalani Nagy, Gáborík ako tí, ktorí budú vedieť posúvať mužstvo dopredu. V poslednom zápase sme mali istý postup. Proti Američanom sme hrali uvoľnenejšie, aj tak sme ich porazili. Potom bol problém, že sme mali až štyri dni voľno. To nás trochu vyviedlo z rytmu a hlavne prvá časť zápasu s Rusmi nebola dobrá. Rusi nám odskočili a už sme mali málo času, že sme to stiahli na 2:3 a nestihli sme vyrovnať. Išli sme hrať proti Švédom o tretie miesto. Švédi boli veľmi silní, považovali sa za favoritov. To, že sa nedostali do finále, ich zrejme rozhodilo a dali nám priestor, ktorí sme využili a vyhrali sme 5:3. Kvalita hráčov sa ukázala nielen na turnaji, ale aj na tom, že s výnimkou snáď jedného jediného sa všetci chalani uplatnili v profesionálnom hokeji či v zámorí, alebo v Európe.

Medzi strieborným Petrohradom a zlatým Goteborgom sme v roku 2001 skončili na MS siedmi. Myslíte si, že sme mali na viac?

Určite áno. My sme v tom čase neboli veľmi sústredení na MS. Náš cieľ bola olympiáda 2002 v Salt Lake City. Z toho dôvodu sme hľadali spôsob, ako do mužstva zobrať čo najviac hráčov, ktorí by do olympijského tímu v budúcnosti mohli vstúpiť. Mal som pocit, že sme nevedeli to mužstvo zlepšiť. Na to sme doplatili v zápase s Čechmi, kde sme neodohrali dobrý zápas, prehrali sme 0:2. Pamätám si, že Jano Lašák dostal blbý gól z rohu. Výkony neboli na očakávanej úrovni.

Už o necelý mesiac sú tu ZOH. Práve pod vaším vedením sme mali na dosah historický úspech v podobe medaily. Ako sa na Vancouver 2010 s odstupom času pozeráte?

S veľkou hrdosťou. Najväčší úspech nášho hokeja spájam s Vancouverom, pretože ten turnaj bol najlepším v histórii hokeja. Stretla sa tam absolútna svetová špička. My sme v nej uspeli s mužstvom, ktoré bolo považované za prestarnuté. Hráčov pôsobiacich v NHL sme dopĺňali hráčmi, ktorí pôsobili v Európe. Nemali sme až tak vyrovnanú kvalitu, ale napriek tomu hráči vytvorili perfektne fungujúci kolektív a jediný zádrheľ, ktorý nás počas celého turnaja postretol, bol v zlom okamihu v tretej tretine s Fínmi, kedy sme doplatili na to, že sme hrali veľa zápasov back to back. To bol tretí dvojzápas, kedy sme hrali hneď na druhý deň a Fíni mali obrovskú výhodu, že odohrali zápas deň predtým. Jednak skôr a jednak s Američanmi, ktorí dali v prvej tretine päť gólov, a tým pádom zápas skončil a Fíni ten zápas už len odkorčuľovali. Zrejme si zachovali dostatočné množstvo síl, aby v tom zápase urobili zvrat. Aj keď zvrat sa objavil v oblasti skóre. Keď som si urobil analýzu, tak sme dostali štyri góly z piatich striel. Čiže my sme sa nedostali pod tlak, ale nakopili sa chyby, ktoré sú nevyhnutným dôsledkom únavy.

„Vo Vancouveri sa stretla absolútna svetová špička.“

Povedali ste, že Fíni dostali päť gólov v prvej tretine. Zase nemôžete úplne povedať, že ho odkorčuľovali. Predsa len, sú to OH a tie sú raz za štyri roky.

Asi takto to poviem – keď mužstvo prehráva 0:5, tak samozrejme, je snaha niečo zmeniť, ale určite tréner nespraví to, že stiahne počet hráčov na ľade na dve päťky alebo niečo podobné. Tréner sa snaží nájsť konšteláciu, ktorá vyhovuje. My sme sa v zápase s Kanadou dostali na dostrel jedného gólu a posledných dvanásť minút sme odohrali s desiatimi hráčmi. To je ten veľký rozdiel.

Keď ste spomínali zápas s Kanadou, v ktorom sme prehrali 2:3, ja som si nedávno pozeral zábery zo zápasu s nimi, posledné tri minúty sme ich dostali pod veľký tlak. Pavol Demitra mohol poslať zápas do predĺženia, ak by prekonal svojho klubového spoluhráča Roberta Luonga. Bola to najlepšia trojminútovka, Kanaďania nevedeli, čo majú robiť, hoci mali za sebou domáce publikum…

To bol moment, v ktorom musíte mať kúsok šťastia. A Luongo ho mal. Napríklad taká maličkosť, že v rámci NHL majú brankári povolenú menšiu výstroj ako v rámci IIHF. A Luongo si zobral väčšiu výstroj, väčšiu lapačku. Keby bol Paľo Demitra desaťkrát v takej situácii, verím tomu, že deväťkrát to trafí niekde inde. Je zaujímavé, že to aj vy spomínate, lebo doposiaľ som sa s tým nestretol, že by niekto povedal, vyrovnali by ste a v predĺžení by ste prehrali. Ani by to celkom nebolo pravdepodobné, lebo Kanaďania boli úplne mimo. Oni po druhom góle nevedeli, čo majú robiť, úplne bezhlavo rozhadzovali puky. Podľahli psychickému tlaku a bolo to vidieť aj na štadióne – hala bola plná a bolo tam mŕtvo. Jednoducho, ľudia na to nevedeli reagovať.

Medzí lídrov vtedajšieho tímu patrila ikona slovenského hokeja Pavol Demitra. Ako si naňho spomínate?

Z týchto špičkových hráčov som s Paľom zo začiatku prichádzal najmenej do styku, pretože on nemohol chodiť na majstrovstvá sveta v dôsledku toho, že bol vždy súčasťou tímu, ktoré hralo play-off v NHL. V prvých rokoch sme sa viac-menej stretávali na akciách, ktoré sme robili v lete, kde chodili všetci chalani. Neskôr, keď som sa vracal k reprezentácii, vznikla situácia, že Paľo pôsobil vo Vancouveri, kde žijú aj moje deti. Môj syn je bývalý hokejista, takže sa s Paľom trochu poznal. Majka Demitrová sa spoznala s mojou v tom čase slobodnou dcérou, ktorá sa starala o bratove deti. Sem-tam mali nejakú spoločnú aktivitu. Tým pádom sme sa aj my s Paľom dostávali bližšie a bližšie. Keď prišli naši mladí na Slovensko, tak sme sa tu stretli a išli sme si zahrať golf. Nebolo to už len na úrovni tréner – hráč, ale bolo to aj bližšie, osobné. Tam som spoznával Paľovu príťažlivosť pre hokejové prostredie. On výrazne vstúpil do spôsobu života a konania hráčov z jeho okolia. Keď si dal Paľo čiapku naopak, tak osem hráčov si ju dalo rovnako. On bol silná osobnosť bez toho, že by si to musel vynucovať. Jeho hokejová komplexnosť bola príkladná a každý ho chcel nejakým spôsobom napodobniť, priblížiť sa mu. Paľo bol veľmi kamarátsky a ľudský, preto ho aj chalani mali veľmi radi a obdivovali ho.

„Keď si dal Palo čiapku naopak, tak osem hráčov si ju dalo rovnako.“

Ako sa pozeráte na fakt, že sa na ZOH nepredstavia hráči NHL? Myslíte si, že nám ich absencia môže pomôcť k lepšiemu umiestneniu?

Trošku áno, lebo sú hokejovo slabšie krajiny, ktoré sú na úrovni, kde sa aj my nachádzame. Majú hráčov, ktorí hrajú pravidelne v NHL. Voči krajinám ako Dánsko, Švajčiarsko, Nemecko a podobne sa dostávame trochu do výhody, lebo kvalita našich hráčov pôsobiacich v Európe je na úrovni, že by sme s týmito súpermi mali byť trochu zvýhodnení.

Z roka na rok hrá v NHL menej slovenských hokejistov. Čomu to pripisujete?

Rozprávam o tom prostredníctvom všetkých možných médií. Problém je v tom, že šport ako fenomén v spoločnosti nedostával priestor na svoj rozvoj. Keď si zoberiete každého športovca, čo dnes niečo dosahuje, nie je to produkt spoločnosti, ale produkt rodiny. Nám absolútne zlyhali systémové opatrenia. Hokej sa nikde inde nedá naučiť, iba na ľadovej ploche. Keď si zoberiete, koľko štadiónov sme postavili v časoch zlatej éry  z verejných zdrojov dodnes, tak nám stačia prsty jednej ruky. Keď sa pozrieme na iné krajiny, s ktorými sa porovnávame, tak počet je desaťnásobne vyšší – u Čechov, Maďarov. Je smiešne hovoriť o Maďaroch, ale je to tak. My sa stále utešujeme, že niekde historicky patríme. História je veľmi fajn, ale ona nám nenahradí podmienky, ktoré sú pre to nevyhnutné.

Druhá vec je zmena spôsobu života v rodinách. Kedysi bolo normálne, že rodič priviedol v nedeľu o šiestej dieťa na tréning. Dnes má rodič iné ciele. Časovo im to nevychádza. Veľakrát nie je veľká ani finančná záťaž, ide skôr o  časovú záležitosť. Ďalšia otázka je pohybová pripravenosť detí – absencia telesnej výchovy na prvom stupni základných škôl. V Škole hokejového brankára mám deti, ktoré chodia do hokejovej triedy – má trinásť rokov a on nikdy neurobil kotúľ. Ja s ním chcem urobiť pohybovú prípravu v telocvični a on sa mi rozplače, že kotúľ nikdy nerobil a bojí sa, že si zlomí krk. To je skutočnosť. Aj v tejto oblasti sú vážne rezervy, ktoré musíme prekonať. Keď sa má niečo pokaziť, tak sa to pokazí. Keď sa to má opraviť a dať do poriadku, trvá to celé roky. Ja mám obavu, že toto je oblasť, ktorá vyžaduje sedem-osem rokov, kým sa objavia prvé pozitívne lastovičky.

„S chlapcom chcem spraviť kotúľ a on sa rozplače, že sa bojí, že si zlomí krk.“

Čo by mala byť podľa vás priorita, aby sa na Slovensku zmenilo? Závisí to aj od politiky?

V prvom rade to závisí od politiky štátu. Akú dôležitosť štát prostredníctvom svojich zákonných noriem dá na to, aby sa šport mohol rozvíjať, tak bude šport vyzerať. Čo potrebuje spoločnosť? Aby bola zdravá a múdra. Stará sa niekto o to? Pozrite sa, čo sa deje na ministerstve školstva, zdravotníctva. Je to zlé. Keď si to porovnám s minulým režimom – dokonca som mal šesť rokov zákaz vycestovania kvôli mojim postojom – vzdelanie bolo na vyššej úrovni ako je dnes, rovnako zdravotné zabezpečenie. Je to zlým znakom doby. Mali by sme sa z tých plienok vyhrabať a ukázať, že smerujeme do Európy, lebo my tu obrovsky zaostávame. Pozrite sa, kde sme sa za 25 rokov pohli. Hlavne, že pán minister financií vymyslel nové dane. Ale kam tie peniaze idú, to je otázne. Myslím si, že v športe je tak málo peňazí, že ani kradnúť sa neoplatí.

Na budúci rok bude naša krajina hostiteľom MS. Nebojíte sa podobného neúspechu ako na domácom šampionáte v roku 2011 pod Hanlonovým vedením?

Nebojím sa. Nevidím veľmi na prsty Craigovi Ramsaymu, ale jeho prístup a spolupráca s chlapcami ako Vlado Országh, Mišo Handzuš, Ľubo Višňovský je prísľubom objektivity a férovosti. Mňa Hanlon ako hokejový expert z NHL veľmi sklamal, hlavne dvojtvárnosťou. Rozprával iné ako konal. Na Slovensku trávil veľmi veľa času na to, aby mohol odviesť dobrú prácu. Jeho komunikácia s hráčmi, ktorí mu mali tvoriť jadro mužstva, zlyhala.

„V športe je tak málo peňazí, že ani kradnúť sa neoplatí.“

Na MS 2017 v Nemecku sme skončili na 14. mieste, najhoršie v histórii SR. Ako bývalému trénerovi sa vám na to asi pekne nepozeralo.

Výsledky neboli dobré, aj výkony boli veľmi slabé. Najviac ma sklamali katastrofálne výkony brankárov. Nikdy sme také slabé výkony brankárov nemali. Obrovské šťastie sme mali už na začiatku šampionátu, že nám taliansky brankár dal šancu ísť do powerplay. Nebyť toho momentu, už by sme boli v béčku. Človek si to niekedy nechce pripustiť, ale je to pravda. Zdeno Cíger mal veľmi ťažkú pozíciu, keď dával mužstvo dohromady. Vznikli problémy v komunikácii s novým vedením zväzu. Potom sa hľadali slová, ktoré nepatria do médií.

Trénerom bol Zdeno Cíger, generálnym manažérom Róbert Švehla. Obaja vedeli, že po šampionáte končia. Nemohlo aj to zohrať svoju úlohu?

Všetky krajiny na svete to majú postavené na konkrétnej zmluve. Ja som vždy pred sezónou vedel, ktorý je môj posledný turnaj. To vôbec nemení nič na prístupe. Vôbec nič to nemení na tom, že povie: „Nemohol som sa tomu dobre venovať, lebo mi mala končiť zmluva.“ Môže nastať situácia, že zväz na základe dosiahnutého výsledku ponúkne trénerovi, ktorému končí zmluva, pokračovanie. Fíni a Švédi pravidelne menia trénerov v reprezentácii.

Na brankárskom poste máme v súčasnosti skvelé obsadenie, ako napríklad Peter Budaj, Jaroslav Halák, Ján Laco, Branislav Konrád, Patrik Rybár, Július Hudáček. Ktorí traja podľa vás pocestujú na ZOH?

Teraz máme desať brankárov na približne rovnakej úrovni, ktorí sa tlačia do reprezentácie. Je jasné, že s Halákom ani Budajom tréneri počítať nemôžu. Neviem, aké kritéria sa dnes používajú. Jedna z nich bude skúsenosť, overená psychická stabilita Jána Laca. Neviem, koho k nemu zoberú. Predpokladám, že Konráda, ktorý chytá dlhodobo stabilne. Keby som mal ja rozhodnúť, tak by som zobral ich dvoch a tretieho Paťa Rybára. Hudáčka by som nezobral z viacerých dôvodov. Jedným z nich je to, čo ukázal na minuloročných majstrovstvách sveta – uletenosť. Poviem to úprimne, aj jemu som to povedal – keby mi brankár vyliezol po zápase na rolbu, bol by to posledný krok, ktorý by urobil pod mojou zmluvou.

Ktorý hokejista je podľa vás v súčasnosti najlepší na svete?

Vyzerá to, že mladá generácia sa tlačí hore. McDavid ma veľmi oslovil. Aj keď má sem-tam nejaký výpadok, je radosť sa naňho pozerať. Z dlhodobého hľadiska je v klube nenahraditeľný Ovečkin. Ako pôsobí v tréningovom procese, ako je príkladný pre ostatných. Je lídrom nielen v strieľaní gólov, ale aj smerom k tréningu a plneniu všetkých hráčskych povinností. Je to neuveriteľný profesionál. Dlhodobo si to drží, čo je vynikajúce.

A brankár?

Momentálne Vasilevskij. Je to vidieť aj na tíme. On sa blíži k dokonalosti v tom, že je dostatočne veľký na spôsob hry, ktorý zvolil a dokáže to zvládať v rýchlosti a technickom perfekcionizme. Jemu je veľmi ťažko dávať góly. Bez dobrého brankára nemôžete fungovať. V hokeji je brankár jazýček na váhach, ktorý prináša istotu. Aj útočník sa môže inak koncentrovať na strelu, keď vie, že vzadu to má zakryté. Napríklad teraz v Islanders majú zlú situáciu. Brankári im nechytajú a celé mužstvo padá. Oni ťažko vyhrávajú zápasy, lebo na to, aby vyhrali, musia streliť päť gólov.

Aká je podľa vás kvalita našej ligy?

Kvalita vždy závisí od toho, akých kvalitných hráčov v lige máte. Kvalita hráčov súvisí s tým, aké finančné prostriedky môžete do hráčov investovať. Kvalita našej ligy je limitovaná dostupnosťou financií. Marketing, napriek snahe Richarda Lintnera, neprináša zatiaľ pre hokej toľko zdrojov, ako je to napríklad v Čechách. Na to, aby si liga vytvorila svoju stabilnú štruktúru a pozíciu v športe, je potrebný dlhší čas. Ja verím tomu, že tá cesta vedie aj prostredníctvom zakomponovania väčšieho počtu mladých hráčov, ktorí vykazujú určitú výkonnosť. Mne prekáža nelimitovaný počet hráčov, ktorí prichádzajú z cudziny. Vadí mi, že sú to produkty agentov, čo je vidieť napríklad v Banskej Bystrici, Nových Zámkoch. Príde bez odskúšania a o päť zápasov pôjde preč. Keby dostal priestor chalan, ktorý v sedemnástich, osemnástich rokoch, ako boli kedysi Hossa, Gáborík, ukazuje výkonnosť, tak mu dám príležitosť. Nie na dva, tri zápasy, ale na dva mesiace. A nedám ho do štvrtej lajny, ale k skúsenejším hráčom, aby sa od nich niečo naučil. Gáborík by nebol Gáboríkom, keby v Trenčíne hral štvrtú lajnu. Ani Marián Hossa by sa nedostal tam, kde je, keby nedostal príležitosť hrať s lepšími hráčmi. Som presvedčený, že tá cesta vedie aj prostredníctvom väčšieho priestoru pre hráčov, ktorí vykazujú určité predpoklady, aby nám neutiekli v sedemnástich rokoch do zahraničia.

„Generálny manažér Slovana je bývalý riaditeľ rádia. Aj to tak vyzerá…“

Myslíte si, že patrí HC Slovan Bratislava do KHL?

Keď vznikala myšlienka, že nejaký klub zo Slovenska má hrať v KHL, v tom čase to bol Poprad, zastupoval som vtedy prezidenta zväzu a bol som ten zlý, ktorý zabránil prvému vstupu do KHL. Kritizoval som to. Vyskúšal to Slovan a myslel som si, že by to mohlo byť správne, keďže tu bol štadión, ktorý vyhovoval daným kritériám a popularizácia hokeja by bola na mieste. Ale za predpokladu, že tím by tvorili, tak ako v iných krajinách, hráči, ktorí smerujú do reprezentácie, do veľkého hokeja doplnení štyrmi, piatimi dobrými profíkmi zo zámoria, Európy. Takto funguje každé jedno mužstvo v KHL okrem Slovana. Generálny manažér je v súčasnosti bývalý riaditeľ rádia. Nech sa na mňa nikto nehnevá, aj to tak vyzerá. Ten hokej ma prestal zaujímať, lebo aby som chodil pozerať sa na hokej, kde sú dobrí súperi, to je fajn. Mňa však zaujímajú mladí hráči, ktorí sa majú rozvíjať. Ktorý z hráčov, okrem Michala Sersena, sa prostredníctvom tohto projektu posunul niekde vyššie v hokejovej oblasti? Ani jeden jediný hráč, ktorý sa vyvíjal v Slovane, sa nikdy nedostal na vysokú medzinárodnú úroveň. Pri tých podmienkach, ktoré tam sú, niečo nefunguje. Stojí to veľmi veľa peňazí. Som presvedčený, že v prípade, keby Slovan nehral KHL, možno by zostali v marketingovej ponuke pre hokej na Slovensku.

Som za to, aby sa účasť Slovana v KHL zvážila. Nehovorím, že to musí byť po tejto sezóne. Okrem ľudí, ktorí sú v tom zakomponovaní, to nič neprináša. Veľmi ma sklamal aj spôsob, ako pristúpili k brankárom. Najprv zobrali Jaroslava Janusa, ktorý vykázal veľmi dobrý výkonnostný nárast v minulej sezóne. Dajú mu zmluvu, on to zoberie a potom, keď ho majú, začnú hľadať ďalších a ďalších. A nakoniec je tým tretím, ktorého pošlú domov. Aj čo sa týka výberu trénera. Keď poslali Říhu preč, tak som predpokladal, že využijú fakt, že Ľubo Pokovič má skúsenosť, odviedol vynikajúcu robotu v Minsku. Tam by dali poklad za to, aby sa mohol vrátiť. A oni zoberú chlapca, ktorý by v Bielorusku netrénoval ani juniorku. To sa nikde na svete takýmto spôsobom nerobí. Sú tam veci, ktorým sa nedá rozumieť.

Chodíte sa niekedy pozrieť na zápasy Slovana?

Veľmi málo. Chodil som, keď tu hrával Minsk s Ľubom Pokovičom. Úprimne poviem, že túto sezónu som bol párkrát, lebo kamarát prenajal sky box a pozval ma. Nemám veľký emočný dôvod sa tomu venovať.