Kúpele Korytnica sú ďalšou pamiatkou odsúdenou na zánik

Prechádzam sa po mieste, ktoré poznačil čas. Komplex na ploche neuveriteľných 72 384 m2 je plný budov pre účely liečby, odpočinku a zábavy. Teda bol. Kúpele, ktoré boli v minulosti natoľko výnimočné, že sa slávou mohli rovnať francúzskym Vichy, kúpeľom v Karlových Varoch či talianskym Monte Cantini. V mysli si predstavujem ľudí, ktorí sa rozprávajú, kedy je večera. Vidím, ako do jukeboxu hádžu mincu a začne hrať banícka polka. Teraz však pri ňom stojím, pri kuse zničeného dreva, ktorý je hádam jeden z najzachovalejších predmetov, ktoré na tomto mieste zostali.

Zostala tam ešte jedna vec, socha v tvare bandasky, z ktorej tečie liečivý prameň do jamy. Na bandaske je červenou farbou nápis Korytnica. Voda zamŕza v momente ako dopadá na dno a zo zeme vyrastá malý ľadový stalagmit. V okolí sú tri lavičky, ktoré zakrýva niekoľko centimetrová vrstva snehu. Jediné stopy, ktoré tu nájdeme, sú od zvierat. Je čudné stúpať po priestoroch, kde kedysi chodievali tisícky ľudí a dnes tu nenájdem nič, len stopy zveri a zopár zatúlaných odtlačkov čižiem od turistov.

Ako to, že všetka tá sláva upadla?

„V Korytnici som bola vždy len odprevadiť sestru. Prišli sme vlakom, ona išla do kúpeľov a ja naspäť. Spomínam si, že tam bolo vždy veľa ľudí. Tam sa tuším žalúdkari liečili,“ spomína na niekdajšiu slávu 74 ročná pani.

Minerálny prameň má veľa pozitívnych účinkov. V zahraničí vyhral na svetovej výstave vo Viedni dve zlaté a jednu striebornú medailu. Sláva prekročila hranice talianskeho mesta Trieste či amerického mesta Saint Louis, kde zvíťazila ako jediná minerálna voda z Európy. Boli to zlaté časy.

Budova bola bývalá jedáleň pre pacientov a personál, dozvedám sa od pána starostu obce Liptovská osada, Ing. Róberta Kuzmu. Opýtali sme sa ho to práve preto, že Korytnica je súčasťou Liptovskej Osady nachádzajúca sa v Národnom parku Nízke Tatry. Naozaj vychytená lokalita pre čulý turistický ruch a výborné zárobky.
Prečo teda chátra?

História, sláva a úpadok

Na začiatku bol prameň. Ľudia z vyšších aj nižších vrstiev ho s obľubou pili už v 16. a 17. storočí, a to aj bez toho, aby vedeli o jeho liečivých účinkoch. Niekomu však predsa len napadlo, že by nemuselo ísť o úplne obyčajnú vodu. Tým človekom bol prefekt Anton Pongrác, ktorý dal návrh kráľovskej komore na odborný výskum liečivej sily tohto prameňa.

Ako to už na Slovensku chodí, počkali si 14 rokov, avšak dočkali sa. V polovici 19. storočia sa už voda plnila do fliaš a stala sa komoditou na trhu nielen na Slovensku, ale aj za hranicami. Čo vtedy nebol veľmi vídaný jav.

Obľúbili si ju nielen vo Viedni, ale aj v Budapešti. To však bol len začiatok jej slávy. Čoskoro sa exportovala do USA, a, samozrejme, sa predávala aj doma, a to po celej krajine. Získala slávu o akej by iné minerálne vody len mohli snívať, bola ocenená v Taliansku, v Budapešti aj v Saint Louis. Kúpele fungovali, voda sa predávala a exportovala, nič nenasvedčovalo nešťastný koniec.

Tu však prišiel prevrat, ktorý nás pripravil o jeden z klenotov krajiny. Majitelia rástli ako huby po daždi. Keď jeden skončil, druhý to prevzal. Kúpele nakoniec padli do vlastníctva štátu v roku 1939, ktorý ich aj hneď prenajal Ústrednej sociálnej poisťovni v Bratislave. Ich úpadok však začal až za vlády Vladimíra Mečiara, ktorý sa ich v roku 1995 rozhodol sprivatizovať. Toto rozhodnutie predvídalo nezastaviteľný pád smerom dolu a v roku 2002 oficiálne „zatvorili“ svoje brány.

Za sklom v budove o kúsok ďalej svietil nápis „Zákaz vstupu, súkromný pozemok„. Pod tým niekto fixkou veľmi výstižne dopísal: „Tak prečo sa o to nestaráš?„

Prechádzka kúpeľmi pokračuje

Jedáleň bola jednou z najväčších budov. Pred nami sa ale týčili ďalšie, ktoré čakali na preskúmanie, a tak sme pokračovali vo svojej ceste. Za sklom v budove o kúsok ďalej svietil nápis „Zákaz vstupu, súkromný pozemok„. Pod tým niekto fixkou veľmi výstižne dopísal: „Tak prečo sa o to nestaráš?“

Otázky vlastníctva Korytnických kúpeľov sú pre veľa ľudí záhadou. Spýtala som sa na to pána Ing. Róberta Kuzmu, starostu obce Liptovská Osada: „Majiteľom kúpeľov boli podľa informácií obce Fatranské liečebné kúpele, Korytnica, ktorá patrila pod kúpele Lúčky. Postupne sa Korytnica osamostatnila a v roku 2002 kúpele zanikli. Majetok bol vydražený.“ 

Natrafila som aj na inzerát, kde je pozemok kúpeľov na predaj. Svieti tam suma 3 000 000 € a ihneď k odberu. Tu nastáva spor medzi tým, kto je alebo nie je skutočným majiteľom. Kúpele zanikli, majetok bol vydražený, na internete sú ponuky na predaj, v článkoch sa objavuje záhadný kupec s chorvátskymi koreňmi a na oknách svieti nápis súkromný pozemok. Ale koho je ten súkromný pozemok?

Aj na tieto otázky existuje odpoveď v podobe spoločností BG reality, s. r. o., Bratislava a Hotel Holding, s. r. o, ktorým podľa výpisov z listov vlastníctva tento pozemok patrí. Dozvedám sa od pána Ing. Róberta Kuzmu, že podnikateľ z Chorvátska je Francúz, ktorý má vo vlastníctve firmu AMOS- SERVICES, s. r. o., menom Zlatko Banovic. Ten zasa odkúpil časť kúpeľov a vďaka jeho firme už nechátrajú pramene a taktiež niektoré budovy. Konkrétne budova Svätopluk, ktorá v súčasnosti slúži ako reštaurácia a má aj ubytovacie kapacity, a taktiež budova Juraj, ktorá má obdobné využitie.

„Podľa mojich informácií, v čase najväčšieho rozmachu kúpeľov bola kapacita pacientov 250 osôb,“ hovorí starosta obce Liptovská Osada. Tento komplex mohol skutočne poňať mnoho ľudí, keďže jeho rozloha je prekvapujúco veľká a pokojná. Prostredie ako stvorené na oddych od povinností, na načerpanie nových síl.

Stúpame do kopca, kde je jedna z najimpozantnejších budov v areáli. Bez poznania, na čo budova v minulosti slúžila, idem k nej. Je však zamknutá, pre verejnosť nedostupná. Na tabuľke sa dozvedám, že budova sa volá Hygiea a počas najťažších čias, v rokoch, keď zúrila druhá svetová vojna, slúžila ako vojenská nemocnica. Je a bola najväčšou pýchou kúpeľov a momentálne je aj kultúrnou pamiatkou. Kultúrna pamiatka o ktorú sa oficiálne nikto nezaujíma a necháva ju chátrať v strede lesa. Časť budovy však otvorená pre verejnosť je, a to tá, kde si v minulosti išli kúpeľní hostia vychutnať dobrú kávu či čaj.

Kaviareň Espresso má takmer postapokalyptický vzhľad a najviac pripomína opustenosť budov. Nie, nikto tam nezomrel ani sa nič dramatické neudialo, napriek tomu mám zimomriavky. Je tam tma a chladno, pod nohami sa trieštia drobné úlomky skla. Vstupujem cez rozbité dvere, po pravej strane je hneď toaleta, rovno sa pokračuje do chodby kaviarne. Po vstupe do hlavnej časti kaviarne vidím bar a 4 barové stoličky, z ktorých zostali už iba upevnené železné časti.

V prvom momente som si myslela, že je tam niekto ďalší, no našla som iba svoj odraz v zrkadle za barom. Na zemi sa váľal plagát, pravdepodobne ešte z čias, keď zažívala Korytnica zlaté časy, ktorý informoval o tom, na čo všetko voda pomáha.

Aké sú jej účinky?

Traduje sa povesť o Korytnickej vode, ktorú nám pripomína oficiálna stránka pre minerálnu vodu. Tá hovorí o tom, ako tento výnimočný zdroj zachránil stádo oviec a samotného baču. Valach aj ovce zistili, že jej liečivá moc dokáže pomôcť na každý žalúdočný neduh. Medzi jej najmocnejšie vlastnosti patrí priaznivý vplyv na žalúdok. Ovplyvňuje choroby pečene, žlčového systému, poruchy látkovej výmeny. Jej variant je zohriata minerálka, ktorá priaznivo pôsobí na žalúdočné katary a odstraňuje z nich hlien. Takisto lieči zápaly, neutralizuje kyselinu v žalúdku, uvoľňuje svalový tonus (napätie), potláča kŕče pri dvanástnikovom či žalúdočnom vrede. Pomôže aj cukrovkárom pri liečení ich choroby.

Pravdepodobne ste ani nevedeli, aký poklad máte doma vo fľašiach, pokiaľ si kupujete minerálnu vodu Korytnica. Už nejaký čas si ju môžete úplne zadarmo načapovať pri prameňoch bez toho, aby ste vedeli, čo si vlastne odnášate domov. Čia je to chyba? Väčšinou je chyba u viac než jednej strany, no pokiaľ sa kúpeľom čo najskôr nepomôže k návratu, môžu sa so svojou slávou rozlúčiť natrvalo. Je to smutné, keď stojíte uprostred areálu, ktorý môže pomôcť ľuďom, podporiť turizmus, poskytnúť oddych a namiesto toho vidíte zopár stojacich budov s rozbitými sklami, kde akoby zastal čas.

Pomáhajú ako sa dá

Spýtali sme sa samotného starostu obce Liptovská Osada, pána Ing. Róberta Kuzmu, či sa snažia pomôcť a prispieť k obnove Korytnických kúpeľov a turizmu. Aké sú ich plány do budúcna alebo plány v spolupráci s ďalšími subjektmi.

„Obec Liptovská Osada v spolupráci s Mestom Ružomberok a Obcou Liptovská Lúžna v roku 2016 spriechodnila bývalý železničný zvršok, čím sa vlastne vytvorila cyklotrasa „Cyklokorytnička“, ktorá výrazne zvýšila počet návštevníkov areálu bývalých kúpeľov. Predpokladom oživenia turizmu a zvýšenia návštevnosti v Korytnici je ich komplexná rekonštrukcia. To znamená, že sa musí zmeniť vlastník nehnuteľností a budov, ktorý bude finančne tak zabezpečený, že bude mať dostatok financií na odkúpenie areálu od uvedených spoločností, asanáciu budov a výstavbu nového komplexu. Od roku 2002, kedy kúpele zanikli, sa taká silná spoločnosť, žiaľ, nenašla. Obec ako príslušný stavebný úrad bude ústretová v prípade, že sa investor nájde a predloží podnikateľský zámer.“

Reakcie ľudí sú rôzne, preto sme sa spýtali, s akými odozvami sa stretáva po návšteve kúpeľov od turistov či investorov: „Ľudia vedia o liečivých účinkoch minerálnej vody a väčšinou si vodu plnia do fliaš a používajú na liečenie. Niektorí nechcú veriť vlastným očiam, ako je možné, aby taký významný areál v dnešnej dobe takto chátral.“ Aký je teda dôvod, že kúpele chátrajú? „O kúpele je záujem aj zo strany potenciálnych investorov. Jednania pravdepodobne stroskotávajú na jednaní so súčasnými majiteľmi.“ upresňuje pán Ing. Róbert Kuzma.

Dokumentárny film o Korytnici

Starší ľudia majú vo zvyku hovoriť, že mladá generácia už len sedí za počítačmi a nič nerobí. Dôkazom toho, že mladým ľuďom naozaj nie je jedno to, čo sa so Slovenskom deje je aj mladý dokumentarista Martin Szunyog, ktorý sa rozhodol, že natočí film o kúpeľoch Korytnica. Je študentom strednej školy so zameraním na digitálnu grafiku. Má rád Slovensko, ale nemôže pozerať na to, ako upadá kultúra, ako sa zanedbávajú pamiatky. Spýtala som sa ho preto na pár otázok ohľadom jeho cieľov a zámeru filmu.

„Tesne pred ich zatvorením som v nich bol prvýkrát ešte ako veľmi malý. Odvtedy som tam bol viackrát a ako starnem ja, starnú aj kúpele. Keďže sa o ne už nik nestará, chátrajú a rozpadajú sa,“ vysvetľuje mladý filmár s tým, že chce ľudom, ktorí žijú v našej krásnej krajine ukázať jeden z našich klenotov, na ktorý sa zabúda.  Na otázku, či počas filmovania našli autori veľa vecí odpovedá: „V Starej plničke sa už nachádza len pár rúr a rozpadávajúci sa strop. Na druhú stranu, hneď nad ňou, kde sa liečili návštevníci, je nedokončená rekonštrukcia konca budovy, kde sa nachádza malá vežička. Ako keby to tam nechali len včera, len tam už niekto navyše doniesol bordel z iných miestností. Dokonca je tam stále aj náradie a fúrik,“ opisuje mrazivú atmosféru.

Martin pokračuje v opise nájdených vecí: „V kuchyni, spoločenskej miestnosti alebo domoch, kde boli ubytovaní pacienti, alebo kde sa nachádzal personál, sa stále nachádza veľa vecí. Vyzerá to tam ako keby niekde nevypratávali vôbec, niekde len premiestňovali a na niektorých miestach brali všetko, čo sa dalo. Po 15 rokoch je ťažko povedať, čo odniesli návštevníci a čo majiteľ, ale vyzerá to tam skôr ako keby mali len čakať na nového majiteľa, ktorý neprišiel a čakajú tam dodnes.“