Literárny festival Anasoft litera: Záujem o slovenskú tvorbu stúpa

Kde človek môže načerpať najväčšiu inšpiráciu? Máte miesta, na ktoré sa stále radi vraciate kvôli jednej konkrétnej emócii? Miesto, z ktorého odchádzate a cítite sa akísi viac svoji, viac živí, viac spokojní? Predstavte si miesto, o ktorom snívate. A potom ste tam. Predstavte si ľudí, ktorí vás inšpirujú. O ktorých čítate v novinách alebo rovno prevraciate stránky kníh s ich vlastnými slovami. A potom stoja pred vami. Počúvate ich hlas, príjemný, presne taký, aký bol v predstavách. Kde človek môže načerpať jednoduchý pocit prinášajúci radosť z bytia?

Napríklad v kníhkupectve. Nemusí to byť všedný deň, môžete takejto náhode aj dopomôcť. Inšpiratívnych ľudí je možné nájsť kdekoľvek. Aj na slovenskom literárnom festivale Anasoft litera. Práve počas neho je jeden celý aprílový týždeň možnosť počuť autorské čítanie desiatich nominovaných finalistov na literárnu cenu Anasoft litera.

Čo sa v Artfore deje?

Keď sa spisovateľky a novinárky Zusky Kepplovej, autorky nominovanej knihy Reflux, pýtam, či ide v jej prípade pri písaní aj o istý druh katarzie či uvoľnenia vlastných myšlienok, so smiechom mi odpovedá, že to znie trochu úchylne. Sedíme spolu v priestoroch kníhkupectva Artforum, trochu nekomfortných práve preto, že sa tu pohybuje veľké množstvo ľudí. Mladí aj starší a sú tu aj takí, ktorí jednoducho sedia na stoličkách položených pri stojanoch s knihami a vnímajú energiu z toho, čo sa práve na tomto mieste deje. Všetci si však prišli vypočuť autorské čítanie spisovateliek Jany Beňovej a Zusky Kepplovej.

Čo sa teda v Artfore deje? Práve tu prebieha druhý deň literárneho festivalu Anasoft litera. Že či máme na Slovensku nejaké literárne festivaly? Máme. A jedenásty ročník udeľovania cien Anasoft litera je jedným z nich. Je to najprestížnejšia literárna cena za pôvodnú prózu. Kladie dôraz na propagáciu desiatich finálových kníh, ktoré porota vyhlasuje začiatkom apríla. Okrem toho víťazná kniha získava finančnú podporu desať tisíc eur. Poznáte mená Marek Vadas, Pavel Vilikovský či Dušan Dušek? Aj títo autori minulé ročníky literárneho festivalu nielen svojou výhrou zvýšili povedomie o pôvodnej tvorbe.

Ako teda tí spisovatelia píšu?

Zaujíma ma, ako sa prelína práca novinárky a a spisovateľky, ako autor kníh žije popri jej písaní, čo robí v prípade, keď nápady prichádzajú doslova na ulici? Vie sa autor odosobniť alebo za tých pár mesiacov, čo píše knihy žije v absolútne imaginárnom svete? Je dôležité, aby autor do postáv vkladal sám seba? Je možné vyhnúť sa „sebaodhaľovaniu“ pri reflektovaní pocitov postáv? A ak už ide o dej alebo o emócie, čo sa slovami vyjadruje ľahšie?

„Nemám nutkanie písať kvôli uvoľneniu či reflektovaniu vlastných myšlienok. Teraz píšem veci do novín, takže nemám pretlak emócii, ktoré potrebujem dať na papier. Chápem, že každý napísaný text má iné vlastnosti. Čo sa dá postihnúť v publicistike a komentároch je iné ako v literatúre. Pri písaní novinárskych textov mám momenty, keď cítim, že by som chcela povedať veci, ktoré sa do toho žánru nedajú vtesnať,“ začína svoje rozprávanie Kepplová. Autorka sa počas programu literárneho festivalu predstavila autorským čítaním nominovanej knihy Reflux. „Pri tejto knihe som mala isté privilégium, keďže je o ľuďoch, ktorých dobre poznám. Na základe ich napočúvaných reakcií a názorov som tak nemala pocit, že charaktery postáv si vymýšľam. Jednoducho som ich pozorovala a išlo to samo.“

Autorka debutovala dielom Buchty švabachom. Kepplová vo svojej próze reflektuje príbehy ľudí v existenčných situáciách. Aké je vrátiť sa domov po pár rokoch a pokúsiť sa pokračovať v živote, ktorý ste opustili? Aké je to tváriť sa, že ste nikdy z domova neodišli? Dielo oslovilo hlavne generáciu ľudí, ktorí bezprostredne zažili trhliny bývalého režimu.

Aká téma zo spoločenského hľadiska by však mala ambíciu osloviť dnešnú mladú generáciu? „Zdá sa mi, že dnes je všeobecne málo literatúry reflektujúcej spoločenské a ľudské témy. Napríklad život starých ľudí. Nad tým teraz často premýšľam. Ide hlavne o otázku ich odkázanosti a osamelosti. Prečo nevymyslieť nejaký námet o tom, že aj život v starom veku má určitý význam? Myslím si, že je to všetko šialene nedomyslené. Máme super telefóny, vieme cestovať kam chceme a strašne veľa vecí je dobre vymyslených. Staroba ale akoby bola stále nezvládnutá, nevieme si s ňou poradiť. Musí to byť zvláštny pocit, keď tie zmysly v starobe pomaly odchádzajú,“ premýšľa Kepplová.

Ľudia okolo sa pomaly pohybujú, prehrabávajú sa v knihách a vedľa sa ozýva hlas, že čítať sa má doma a nie v kníhkupectve. Ako vzniká nápad na knihu? „Stále sa obzerám, čo sa okolo mňa deje. Zbieram materiály z rôznych rozhovorov alebo situácii. Zároveň samu seba beriem ako rezervoár zážitkov a nápadov. Potom to všetko, čo mám v hlave, zo mňa vystupuje čisto náhodne. Pamätám si istú vec, viem, čo som prežila a potom sa to všetko dá použiť v mojich knihách.“

V prípade každého autora príde situácia, keď potrebuje inšpiráciu. A netýka sa to len ľudí, ktorí píšu. Aj v bežných životných záležitostiach môžeme nájsť riešenie na problémy povedzme v knihách. Otvoríme pasáž, v ktorej niekto prežíva podobný problém a vyrieši ju za nás. Kde však začať hľadať? „Úplne úžasná próza je pre mňa Toni Morrisonová a Jeanette Wintersonová. Sú to autorky, ktoré ma najviac inšpirujú. Nemyslím si, že by som kedykoľvek mohla znieť ako ony. Zatiaľ je to pre mňa úplne iný level.“

Niekedy však aj úplne náhodné rozhovory či stretnutia dokážu všetko ovplyvniť. Mohlo by sa to stať práve tu, v Artfore, či cestou domov. Rozprávame sa o tom, aké je v prípade spisovateľa dôležité všetko si všímať a reflektovať. „Aj celá próza môže vzniknúť na základe jednej vety,“ dodáva Kepplová.

O festivale a o literatúre

 „Kritéria hodnotených kníh sú presne vypísané v štatúte. Malo by ísť o prózu, ktorá bola vydaná po prvýkrát. Nemalo by ísť o knihy pre deti a pre mládež. Je to predsa len iná kategória a všetko by sa to naraz ťažko hodnotilo,“ hovorí organizátorka Anasoft litery Jana Ondíková na otázku, aké knihy sa dostanú pred porotu a či sú určité kritéria v hodnotení. „Nemali by to byť cestopisy, memoáre ani esejistické knihy. Občas sa stane, že niektorá kniha je na pomedzí a vtedy na základe komunikácie s vydavateľom rozhodujeme, či ju zaradíme do zoznamu hodnotených kníh.“

Ako teda prebieha samotné hodnotenie? Čítajú ich porotcovia všetky? „Porota má vymyslený systém, ako si tie knihy delia. Každú knihu prečítajú viacerí, niektorá sa však už dostane po prvom prečítaní do užšieho výberu. Je to dlhý proces.“ Počet kníh v priebehu jedenástich rokov trvania festivalu sa rapídne zvýšil. „Začínali sme pri čísle šesťdesiat. Tento rok sa pred porotu dostalo viac než stodeväťdesiat titulov,“ hovorí Ondíková.

Dá sa teda povedať, že zvýšeným počtom nominovaných kníh sa zvyšuje aj záujem o slovenskú literatúru? Vzniká v krajine viac priestoru a motivácie  pre pôvodnú tvorbu? Ondíková tvrdí, že za posledné roky slovenská tvorba zaznamenáva istý boom. „Sú viac čítaní, ako to bývalo,“ reflektuje slovenských autorov a dodáva, že to má súvis s otvoreným trhom po Nežnej revolúcii. „Prirodzene bol vtedy hlad po zahraničnej literatúre a nedôvera v tú slovenskú. Knižný priemysel mal čo robiť, aby sa spamätal. Veľmi silný segment slovenskej literatúry sú však stále ženské romány,“ dodáva na záver. Kto vyhrá cenu Anasoft litera spomedzi nominovaných sa dozvieme v septembri.