Navštíviť Južnú Kóreu a stráviť v jej hlavnom meste celý mesiac sa môže zdať ako sen. Barbora nám povedala, čo všetko v tejto krajine zažila a aké to bolo.



Už je to približne 60 rokov, čo Severná a Južná Kórea tvorili jednotný štát. Spolu s vojnou prišlo separovanie a ostnatý plot rozdelil tieto už teraz radikálne odlišné krajiny. Cestovať touto krajinou môžete len v rámci 1 až 10-tich dní a aj to nie sami, ale s prideleným zájazdom, ktorý vám ukáže z krajiny len to, čo podľa vládnych pravidiel vidieť môžete.

Všimla som si, že využívajú to, že Kórea je už jednoducho nastavená na slušné správanie k starším. Nikto si nedovolí správať sa k ním bez rešpektu.

Úplne odlišné pravidlá však platia v Južnej Kórei. Svoje o tom vie aj Barbora (21), ktorá v tejto krajine, konkrétne v hlavnom meste Souli, strávila 36 dní. „Za cenu letenky sa naozaj neoplatí letieť len na týždeň, či dva. Mesto je obrovské a keď sme chceli zažiť toho čo najviac, museli sme vycestovať na dlhšie,“ hovorí Barbora, ktorá si návštevou Kórey splnila svoj sen. „Kórea ma zaujímala už dlhšiu dobu. Mám rada ich kultúru a vždy som sa tam chcela ísť aspoň pozrieť. Ako mladšia som sa tam dokonca chcela aj presťahovať. Tiež mám veľmi rada ich hudbu, počúvam K-pop , kórejský pop, ktorý je súčasťou môjho života už naozaj dlho.“

Mesto je v noci neskutočné. Zdroj: Barbora Mikulovičová
Mesto je v noci neskutočné. Zdroj: Barbora Mikulovičová

Ako sa to všetko začalo

Barbora sa rozhodla navštíviť Južnú Kóreu spolu s ďalšími dvoma kamarátkami, ktoré sa tiež zaujímajú o východnú kultúru. „Celý let trval približne 14 hodín. Najprv sme leteli z Prahy do Shanghaiu nekonečných 11 hodín a potom dve hodiny do hlavného mesta Seolu,“ spomína. V hlavnom meste je ubytovanie v hoteloch veľmi drahé a práve preto sa dievčatá rozhodli pre lacnejšiu alternatívu. Miestne „internáty“ boli pre nich cenovo oveľa dostupnejšie, no žiaden luxus v nich čakať nemohli. Každá mala vlastnú izbu, ktorá mala 3×2 metre. Ušetriť sa im podarilo aj na strave. Napríklad ryžu tam podávali úplne zadarmo a na niektorých ubytovniach bola zdarma dokonca aj káva, čaj, Ramyun tzv. Slovenská vifonka a Kimchi, čo je tradičné kórejské jedlo. „Do reštaurácie sme tak často nechodili, no keď sme tam predsa len išli, dala som si Omurice, čo je vlastne ryžová omeleta s kuracím mäsom,“ spomína Barbora.

Barbora si Seoul užila naplno so svojimi kamarátkami. Zdroj: Barbora Mikulovičová
Barbora si Seoul užila naplno so svojimi kamarátkami. Zdroj: Barbora Mikulovičová

Akí sú Kórejci ľudia a čo od nich (ne)môžete očakávať?

Vzhľadom na to, akí sú Kórejčania hrdí národniari, sú k cudzincom veľmi milí. „Každému pomôžu, sú veľmi ochotní, ale zas záleží aj od typov ľudí samozrejme. Na mňa niektorí starší ľudia pôsobili veľmi drzo. Všimla som si, že využívajú to, že Kórea je už jednoducho nastavená na slušné správanie k starším. Nikto si nedovolí správať sa k ním bez rešpektu. A podľa môjho názoru to veľmi zneužívajú,“ hovorí Barbora.

Ak by sme to mali priblížiť na nejakom príklade, vezmime si jednoducho jazdu v autobuse. Viac ako polovica predných sedadiel je určená pre starších. Ak tento fakt odignorujete, nemajú problém vás poslať sadnúť si do svojej časti autobusu. Také isté pravidlo platí aj v metre, kde majú starší obyvatelia miesta na každom konci vozňa. Možno by sme sa takejto úcte mali priučiť aj my Slováci.

Najviac prekvapila kamarátky ale dôverčivosť ľudí. V Číne na letisku za nimi prišla neznáma Kórejka a spýtala sa ich, či jej nepostrážia notebook s kufrom. Potom si jednoducho odišla. Barbora s kamarátkami na seba nechápavo pozerala. Zažili šok. Európan by niečo podobné neurobil.

Barbora si tiež všimla, že veľa Kórejcov je proti tomu, aby do krajiny chodili cudzinci za účelom pracovať.

Skoro vôbec nehovoria anglicky, so začiatku s tým bol problém.

Dobrá angličtina je skôr raritou ako samozrejmosťou

Veľa domácich nevie dobre po anglicky. Kvalita výučby angličtiny väčšinou záleží od finančných prostriedkov rodiny. Rodiny, ktoré si to môžu dovoliť posielajú svoje deti do anglických škôl, na ktorých sa však školné pohybuje niekde pri čiastke 1000 libier za mesiac. Barbora okúsila nedostatok angličtiny na vlastnej koži. „ Skoro vôbec nehovoria anglicky, so začiatku s tým bol problém. Našťastie som sa istý čas kórejčinu učila, takže viem písať, čítať, ako tak slovnú zásobu mám a síce viem zložiť iba tú najjednoduchšiu vetu, rozumela som im a to ma zachránilo v každej situácií,“ hovorí. Kórejcov však zaujíma západný svet, preto absencia angličtiny môže byť príležitosť pre potenciálnych učiteľov tohto jazyka. V školách si vážia každého, kto by im mohol pomôcť zlepšiť sa v cudzom jazyku. 

Barbora si užíva pobyt v Južnej Kórei. Zdroj: Barbora Mikulovičová
Barbora si užíva pobyt v Južnej Kórei. Zdroj: Barbora Mikulovičová

Čo šokovalo/zaujalo najviac

Barboru najviac šokovalo, ako prvý týždeň dostala izbu bez postele a musela spať na zemi. Problém bol v tom, že vôbec nemali voľné izby a nebola o tom informovaná, inak by rezerváciu zrušila. So smiechom spomína, že aspoň túto izbu dostala so zľavou.

Zo svojej cesty má však Barbora tiež zaujímavé zážitky. Napríklad na spiatočnej ceste čakala na letisku v Číne v noci 5 hodín a nemala žiadnu vodu so sebou. Bola veľmi smädná, ale nechcela si už nič kupovať. Hotovosť jej chýbala, kartou platiť odmietala. Na jej prekvapenie bola v automatoch na vodu na výber teplá alebo horúca voda a papierové poháre boli v tvare zmrzlinového pohára. Skutočne výhodná kombinácia.

Južná Kórea je prosperújucou krajinou, ktorá aj napriek zlým vzťahom so svojím severným susedom, stále viac a viac rastie hlavne v technologickej rovine. Kórejci musia veľmi často znášať vyhrážky svojho suseda . To ich však nijako nebrzdí.  „Keď sme tam išli, mali sme strach, že tieto vyhrážky uskutočnia práve, keď tam budeme. Veľa našich kórejských rovesníkov si nad tým neláme hlavu a nerobí si starosti. Už sú na vyhrážky zvyknutí,“ na záver dodáva cestovateľka.