Svojim deťom nezakazujem hrať strieľačky, potom nemajú potrebu uplatňovať násilie v realite, hovorí psychologička

Americká psychologická asociácia spája násilie v médiách s nepriaznivým dopadom na deti, ktoré ho konzumujú. Z výskumu z roku 2010 vyplýva, že deti môžu začať iným ubližovať, znecitlivieť voči utrpeniu alebo sa, naopak, samy cítiť natoľko vystrašené z bolesti, že sa uzatvoria pred svetom následkom hrania násilných digitálnych hier. Starší výskum z roku 1982 dával do pozornosti násilie konzumované v televízii.

Podľa knihy Inside the Criminal Mind od Stantona Samenowa však ľudia nepreberajú agresivitu z médií, ale inklinujú k nej aj v médiách, ak je už potenciálne ukrytá v ich osobnosti. Kde je teda pravda? Na odpovede sme sa šli spýtať sme sa Mgr. Alexandry Hanákovej, riaditeľky Centra pedagogicko-psychologického poradenstva a prevencie v Topoľčanoch.

S hrami či médiami súvisí aj teória Social Learning. Učíme sa zo správania druhých viac než z vlastných skúseností?

Áno, učenie sa preberaním modelov má určite väčšie zastúpenie než zážitkové. Veľa vecí sa musíme naučiť od niekoho iného, pretože ich nemáme možnosť prežiť. Ale treba si dávať pozor na kvantitu a kvalitu. Intenzita a dopad zážitkového je omnoho väčšia.

Treba ešte upresniť, že sociálne učenie automaticky neznamená kopírovanie. Človek vníma určité kvality typov správania, ktoré pozoruje, a podľa nich sa k modelu postaví pozitívne alebo kriticky. Často sa stáva, najmä medzi tínedžermi, že si pri určitej situácii s rodičmi povieme: „Takto to so svojimi deťmi robiť nebudem.“

Sú deti schopné rozlíšiť realitu od fikcie? Od akého veku?

Štandardne sa uvádza, že od štyroch rokov vedia rozlíšiť, čo je reálne a čo fiktívne.

Ku ktorej z troch hlavných teórií podľa zahraničných výskumov sa prikláňate?

(Dieťa môže znecitlivieť voči utrpeniu iných; Dieťa sa môže vystrašiť a uzavrieť pred svetom; Dieťa začne ubližovať druhým – pozn. red.)

Ani k jednej. Alebo je to možno kombinácia všetkých? (smiech)

Čo tým myslíte? Aj ďalšie výskumy totiž naznačujú, že násilie v TV ovplyvňuje deti oveľa negatívnejšie než digitálne hry, pretože ich hraním pociťujú aj dôsledky konania.

Poviem príklad – odporúča sa, aby sa chlapci hrali na vojakov. Preto ani svojim deťom nezakazujem hrať strieľačky. Prirodzená súťaživosť a agresivita, ktorá je v každom z nás, sa tým spôsobom vybíja vo virtuálnom svete a nikomu neubližuje. Potom to násilie nemajú potrebu uplatňovať v realite.

Tento ventil mu pomôže agresivitu z okolia vnímať ako prirodzenú súčasť. Určite to nie je tak, že keď dieťa hrá strieľačky, ide si rovno kúpiť zbraň a zabíjať. Samozrejme, kým je to kontrolované a neuzavrie sa len do hrania hry v nerozumnej miere. Niekto od zlosti drhne podlahu alebo umýva riady a je to rovnako neškodné.

Aký je teda váš názor na vplyv násilia v médiách?

Je tu veľa násilia. Je veľa informácií o teroristoch. Môže to v nás vyvolať strach alebo obmedziť v pohybe. Možno by malo byť viac pozitívnych správ, ale ja osobne si myslím, že je len na konzumentovi, ako sa k tomu postaví.

Ja sa to snažím vnímať, ale neriešiť. Nejdem na základe toho zbrojiť. Sú to len informácie – ako keď nejaký doktor objaví liek na vážnu chorobu alebo sa v zoo narodí levíča. Jedno ma sklame, druhé poteší, ale keď to nechcem pozerať, jednoducho vypnem televízor.

Vo svojej práci riešite problémové, teda aj agresívne deti. Čo zisťujete ako prvé? S akými najčastejšími problémami sa v praxi stretávate?   

Rodinné zázemie – to je úplne prvá vec. Vo všeobecnosti platí, že problémové dieťa nemá úplnú rodinu alebo zdravé podmienky. Vtedy je doma postavené do role obete a v spoločnosti sa potom stavia do role agresora. Samozrejme, tých situácií je veľmi veľa – môže byť bité, rodič môže byť alkoholik, prípadne absentuje úplne. Môže to byť kombinácia viacerých vplyvov.

Na druhej strane, vstupuje do toho aj genetika. Podľa môjho názoru 50 % robia gény a 50 % vplyv okolia. Keď má rodič sklony k agresívnemu správaniu alebo poruchy pozornosti, je ten predpoklad aj u dieťaťa.

Dieťa teda prichádza do kontaktu s mnohými modelmi, ale rodina vyzerá byť medzi nimi stále najdôležitejšia. Je to tak?

Áno. Na prvom mieste vždy stojí rodina. V zdravej rodine so zdravými vzťahmi sa dieťa naučí správne modely správanie. Hoci je pre každú rodinu „to správne“ niečo iné, berieme nejaký priemer. Až keď zlyhá táto úloha rodiny, hľadá si dieťa modely v širších kruhoch – sociálna skupina, okolie, médiá.

Môžete odporučiť niečo konkrétne, ako rodič môže pomôcť svojim deťom?

Možno len – byť k sebe úprimní? Nemám rada takých alibistov, ktorí povedia „naše dieťa je pod vplyvom kamarátov“ alebo ešte radšej mám „to je tou súčasnou dobou.“

V skutočnosti, rodina dala dieťaťu dostatočné alebo nedostatočné schopnosti zvládať záťažové situácie, do ktorých sa dostane medzi rovesníkmi. A to platí aj pre mediálny vplyv. Je úlohou rodičov naučiť dieťa hodnotiť vzťahy, ktoré prijíma z okolia. Potom si vie určiť, či sú preňho prospešné alebo škodlivé.

Ak sa doma nenaučí, ako sa s nimi vysporiadať, môže jedine podľahnúť. A vtedy nie sú na vine kamaráti ani súčasná doba. Konkrétne, rodičia majú priestor monitorovať obsah, ktorý deti prijímajú a kontrolovať jeho vplyv. Pokiaľ ich nevystavia bezbrehému hltaniu informácií, môžu s nimi o všetkom hovoriť. Napríklad, prečo je v správach terorista, čo robia tí tmavší ľudia na námestí a či sa ich máme báť. Ako rodičia musíme kontrolovať a následne modifikovať kanály, ktoré detí prijímajú. Zaujímať sa.

Zdroje:

Anderson, C.A., Ihori, Nobuko, Bushman, B.J., Rothstein, H.R., Shibuya, A., Swing, E.L., Sakamoto, A., & Saleem, M. (2010). Violent Video Game Effects on Aggression, Empathy, and Prosocial Behavior in Eastern and Western Countries: A Meta-Analytic Review. Psychological Bulletin, Vo. 126, No. 2.

Bandura, A. (1971). Social learning theory. Stanford University, General Learning Corporation

National Institute of Mental Health (1982). Television and Behavior: Ten Years of Scientific Progress and Implications for the Eighties, Vol. 1. Rockville, MD: U.S. Department of Health and Human Services