Pohľad náhodného pozorovateľa na začiatok  najdlhšej prestávky v škole.



11.30!  Do školskej jedálne sa hrnú húfy hlavne žiakov, ale kde tu vidieť aj učiteľov. Nie sú všetci, niektorí postávajú po školskom dvore – strážia. A v jedálni to už vrie! Pozornosť každého upúta najmä dlhý rad čakajúcich pri okienku. Vidieť zvedavé tváre a počuť zvedavé otázky typu: „Moje nervy, ale nás tu je. Stíhame? Čo je na obed?“ Odpoveď sa dá vyčítať z očí čakajúcich – asi sa predbehnem, bude to najlepšie riešenie! Takéto myšlienky narúša dozorkonajúci učiteľ. Hovorí: „Trpezlivosť vážení, každému sa ujde, zatiaľ  iba dýchajte  vôňu dnešného jedla.“ Tieto slová sa strácajú v hluku štrngajúcich príborov, ktorých použitie pri stole si žiaci už trénujú  v niekde zaseknutom rade. Vo vzduchu visia ďalšie otázky. Kde to viazne? Kto má čas tu len- tak vystávať? Nemôžu vydávať rýchlejšie? Premýšľanie už nemá zmysel, rad sa pohol, ideme vpred! Čosi buchlo. Nevyhnutný buchnát do chrbta toho, čo stojí ako stĺp a neposúva sa. Výkrik: „Ber, nezavadzaj, aj ja chcem jesť!“

Trápenie sa skončilo. Šťastný úsmev a tanier v rukách znamená víťazstvo!!!

Zaujímavé, ale iba pre náhodného pozorovateľa, pretože ostatní si už na takúto situáciu v školskej jedálni zvykli.

Kami a Lula

Foto: Hans (pixabay.com)