Ísť či neísť? Otázka, ktorú si kladieme čoraz dôraznejšie s blížiacimi sa voľbami. Odpoveďou však môže byť, a pre mňa rozhodne je, náhľad do socialistických rokov, kedy si tento luxus naši rodičia dovoliť nemohli.



Už je to takmer 27 rokov, čo sa povinnosť voliť zmenila na právo rozhodnúť sa na základe vlastného presvedčenia a svedomia. Už nie sme povinní voliť komunistickú stranu, a to pod reálnymi hrozbami v prípade absencie nášho hlasu vo volebnej urne. Ani silný precedens z minulosti nám však nestačí na to, aby sme si uvedomili, akého daru sa nám dostalo a ako ležérne sa staviame k politickej situácii, ktorú naším hlasom dokážeme zmeniť. Spohodlneli sme a namiesto možnosti podieľať sa na vzostupe našej krajiny sa ako „nevoliči“ nepriamo podieľame na jej úpadku.

Žijeme v krajine, kde sú populárne radikálne názory v otázkach národnej hrdosti, rasy či migračnej politiky a prázdne populistické frázy plné klamstiev. Preto je dnes premiérom Róbert Fico, ktorého vláda zažila odchod až piatich ministrov, a to kvôli politickým kauzám a iným škandálom. Dôkazom je aj rok 2013 a zvolenie Mariána Kotlebu za župana Banskobystrického samosprávneho kraja, bývalého vodcu Slovenskej pospolitosti. Človek, ktorý bol stíhaný z trestného činu podpory a propagácie skupín smerujúcich k potláčaniu základných práv a slobôd, je dnes županom aj vďaka naivite a rezignácie tamojšieho obyvateľstva.

Je smutné, že ľudia často bez vyššieho vzdelania,  ľudia ľavicoví (konzervatívci, socialisti) či krajne pravicoví (politickí extrémisti) si dôležitosť voľby uvedomujú viac, ako zvyšok našej spoločnosti. Aj preto dnes čelíme ešte dôležitejším problémom. Marián Kotleba a jeho Ľudová strana Naše Slovensko, ktorá je plná nacionalistických ideológií, dnes opäť kandiduje v parlamentných voľbách.

Politici tu nie sú na to, aby sme ich mali radi. Sú tu na to, aby plnili sľuby, na základe ktorých dostali od občanov mandát. V parlamente sedia len vďaka nám a my môžeme rozhodnúť o ich ďalšom osude. V paláci už sedí slušný prezident. Komunikuje s ľuďmi, dôstojne nás reprezentuje v zahraničí a dvíha výstražný prst nad situáciou v našej krajine.

Pocit frustrácie a rezignácie silnie tak, ako pred každými voľbami. Nemal by však zvíťaziť nad nádejou v lepší zajtrajšok. Možnosť voliť je darom demokracie a morálnou povinnosťou každého plnoletého občana. 5. marec bude zásadným dňom a my máme šancu zmeniť osud Slovenska.

Poďme voliť priatelia!