Slovenská spisovateľská elita radí: Ktorí autori sa oplatia čítať?

[tab-heading-wrapper]

[tab-heading id=’balla‘ title=’V. Balla‘ active=’true‘]
[tab-heading id=’hvorecky‘ title=’M. Hvorecký‘ active=’false‘]
[tab-heading id=’kopcsay‘ title=’M. Kopcsay‘ active=’false‘]
[tab-heading id=’kristufek‘ title=’P. Krištúfek‘ active=’false‘]
[tab-heading id=’sikulova‘ title=’V. Šikulová‘ active=’false‘]
[/tab-heading-wrapper]

[tab-content-wrapper]
[tab-content id=’kopcsay‘ active=’true‘]

Aký význam má pre vás čítanie pred divákom?

Je to jediný a najužší kontakt pred divákom a zároveň skúška textu a jeho kvality. Pre mňa je zaujímavé vidieť ako ľudia reagujú na texty, dokonca na jeden text ľudia reagujú rozlične. Je to test reakcie publika. O slovenských spisovateľoch sa málo hovorí, je to príležitosť, ako sa predstaviť ľuďom. Žijeme v takej dobe, že niektoré veci sú mediálne známe a niektoré nie sú známe, spisovateľ má možnosť dať na vedomie ľuďom, že existuje.

Robíte si čitateľské turné v rámci kníh?

To by som takto nepovedal. Neživím sa písaním, živím sa novinárčinou. Chodím najmä do práce a spisovateľstvo je záľuba. Som rád, keď dokončím knihu. Cez festival Anasoft litera alebo cez vydavateľa sa prihlásia školy alebo knižnice, tak som rád, že ma pozvú a prídem.

Akým spôsobom by ste spropagovali mladým ľuďom – študentom súčasnú literatúru? 

Keď ma pozvú do školy na besedu, tak mám skúsenosti s tým, že študentov zaujmem. Keď si zalistujú v mojej knihe, otvoria ju, priblížia sa k nej, tak ich väčšinou zaujme. Dočítajú sa v nej o problémoch, ktorými žijú, o veciach, ktoré ich zaujímajú, o problémoch, ktoré sami riešia. Väčšinou sú teda skúsenosti pozitívne. Dokonca som na jednej škole študentov podcenil. Mohol som s nimi preberať aj filozofické témy, nielen ich zabávať.

Stretli ste sa s problémom čítania s porozumením?

S týmto som sa priamo nestretol. Stretávam sa s tým však, že mladým ľuďom uniká kontext. Veľa vecí na to, aby fungovali, potrebuje poznať kontext.  Na tom je založený aj humor.  Akoby dnešná generácia žila s vedomím, že to, čo bolo pred ich dátumom narodenia je taká prehistória. Obrovská presýtenosť, ich nezáujem o históriu dneškom je pre nich bariérou. Chcete im niečo povedať, ale nevybavia sa im asociácie.

Uveďte vašu top 3 poézie a prózy.

Nerád robím rebríčky, ale tento rok ma zaujali dve slovenské autorky. Veronika Šikulová s jej knihou Medzerový plod a Irena Brežná – Nevďačná cudzinka. Úplne pre mňa top sú už nežijúci Rudo Sloboda a Alfonz Bednár. Na poéziu veľmi nie som, ale zaujímavý básnik bol Marián Kubica a môj kolega Jano Litvák.

Márius Kopcsay (47) je povolaním novinár, pracuje v denníku Sme. Debutoval zbierkou poviedok Kritický deň. Viackrát sa ocitol vo finále literárnej súťaže Poviedka a päťkrát bol nominovaný na cenu Anasoft litera – Domov, Zbytočný život, Mystifikátor, Medvedia skala, Jednouholník.

[/tab-content]
[tab-content-wrapper]
[tab-content id=’hvorecky‘ active=’false‘]

Aký význam má pre vás čítanie pred divákom?

Majú mnohoraký význam. Je to veľmi stará forma vnímania literatúry. Zabúdame, že sme literatúru vnímali počúvaním, až s vynálezom kníhtlače sa rozšírilo intímne čítanie v tichosti. Dnes sa vracia fenomén počúvania literatúry na festivaloch a čítačkách. Som takým novodobým priekopníkom tejto formy na Slovensku. S touto formou propagácie literatúry som sa stretol  v nemecky hovoriacom prostredí, kde to má tradíciu od čias romantizmu. Začal som to robiť aj tu a dnes sa koná veľa hlasných čítaní literatúry po celom Slovensku. Podľa mňa je to zaujímavé interpretačné umenie, ktoré sa pohybuje medzi literatúrou a divadlom. Je forma, ktorá má v sebe niečo performatívne. Akustický zážitok z textu nám ukáže veľa zo sily a slabosti z textu.

Ako by ste vylepšili autorské čítania?

Tých foriem je veľmi veľa, je to živý žáner. Na čítačkách sa rapuje, používajú sa dídžeji, svetelné a zvukové efekty, robia sa videoprojekcie, čítanie sa dopĺňa prvkami vizuálneho umenia. Najradšej mám divadelné čítanie. Keď je ticho v sále a kvalitný zvuk. Veľa záleží aj od organizátorov, ako to pripravia.

Ako hodnotíte literárne festivaly?

Zažil som veľa literárnych festivalov po svete. Každý je rovnako dôležitý. Cením si, že ľudia prídu a vypočujú si spisovateľa. Zažil som veľké festivaly, aj maličké, ktoré majú obrovskú charizmu. Na Slovensku sa situácia mení k lepšiemu.

Robíte turné a propagáciu k svojim knihám?

Robím turné s každou svojou knihou. Slovensko som obišiel niekoľkokrát celé. Sám si to organizujem.

Akým spôsobom by ste spropagovali mladým ľuďom – študentom súčasnú literatúru? 

Literatúra zmizla z verejným médií, čiastočne to nahrádzajú blogy. Kto dnes chce, ten si vie nájsť prístup ku knihám. Vďaka internetu a elektronickým knihám sú knihy prístupné všade, ale trh je presýtený mnohými vecami. Mladým ľudom treba vysvetliť, že literatúra je niečo mimoriadne súčasné. Niečo, čo odráža životy, dnešný svet, ktorý žijeme a literatúra môže prispieť k tomu, aby sme ako ľudia boli iní, než sme.

Ako môže spisovateľ pomôcť s problémom pri riešení čítania s porozumením? 

Môže viesť ľudí k tomu, aby sa naučili interpretovať text. Motivovať ich k tomu, aby si sami tvorili svoj názor a interpretáciu. Môžu to vnímať úplne protichodne, pretože neexistuje jeden pohľad na dielo.

Uveďte svoju top 3 slovenskej poézie a prózy.

Priznám sa, že poézii sa veľmi nevenujem. Avšak z prózy, z novších vecí by som spomenul Žo Langerovú – Vtedy v Bratisleve. Môj život s Oskarom L., Jána Roznera – Sedem dní do pohrebu, Hanu Ponickú – Lukavické zápisky.

Michal Hvorecký (38) žije v slobodnom povolaní, je jedným z najúspešnejších autorov súčasnej generácie. Debutoval zbierkou poviedok Silný pocit čistoty, adaptácia jeho románu Plyš bola uvedená v divadle Aréna, vydal výber krátkych textov Pastiersky list, najnovší román sa volá Spamäti. Podľa predlohy jeho poviedky Najhorší zločin vo Wilsonove bol nakrútený film Wilsonov. Venuje sa aj publicistike.

[/tab-content]

[tab-content-wrapper]
[tab-content id=’sikulova‘ active=’false‘]

Aký význam má pre vás čítanie pred divákom?

Je to intímna vec. Pre spisovateľa je to možnosť stretnúť sa s čitateľmi a pre čitateľov so spisovateľom. Ja sama som na svojich čitateľov zvedavá. Pre mňa je to forma zadosťučinenia, vždy prídem kvôli svojim čitateľom.

Vaše texty o vás veľa povedia. Sama som sa z vášho čítania o vás veľa dozvedela.

Spisovateľ svojím spôsobom píše najmä o sebe. Aj keď vystupuje v podobe rôznych postáv, aj keď si prikladá masky. Každá kniha je výpoveďou o spisovateľovi. Ja sa netajím, že píšem o sebe.

Robíte turné a propagáciu k svojim knihám?

Mám povinné jazdy, ktorých sa musím zúčastniť. Teraz to súvisí s ocenením Anasoft litera. Aj keď kniha vyjde, tak sa zúčastňujem toho, aby sa dostala k čitateľom.

Akým spôsobom by ste spropagovali mladým ľuďom – študentom súčasnú literatúru? 

Svojím spôsobom to robím v knižnici. Besedy aj festivaly sú na propagovanie literatúry. Chcelo by to spoluprácu učiteľov s knižnicami, s festivalmi a so spisovateľmi. Záujem sa buduje primárne doma a v školách. Existuje podujatie Živý bič v podobe besied pre stredné školy, na ktorom sa propaguje literatúra. Deti sú  zaujímavejší debatéri ako my dospelí. Nie je tam toľko hraného a predstieraného, oni kontakt nehrajú, je naozajstný.

Prezradíte svoju top 3 slovenskej poézie a prózy?

Ja som zlý „top prezrádzač“, figuroval by tam však Vincent Šikula, Rudo Sloboda, Dušen Dušek. Mám rada poéziu Trnavskú skupinu, Jozefa Mihalkoviča, Borisa Mihalkoviča, poéziu Olega Pastiera. Nebolo by to top 3 ale top 20.

Ako môže spisovateľ pomôcť  pri riešení problému čítania s porozumením? 

Spisovateľ vynakladá námahu na písanie a určitá námaha musí byť naložená na vnímanie textu a čítanie textu. Spisovateľ tým, že sa zúčastní besedy prispieva k čítaniu s porozumením. Môže zodpovedať na otázky, ktoré kladie text pre čitateľa.

Veronika Šikulová (48) vyštudovala žurnalistiku a pôsobila ako novinárka. Debutovala knihou Odtiene, napísala ďalšie prozaické knihy, napr. Domček jedným ťahom, knihu pre deti To mlieko má horúčku. Za svoju najnovší román Medzerový plod získala ocenenie Anasoft litera. V súčasnosti pracuje v Malokarpatskej knižnici v Pezinku.
[/tab-content]

[tab-content-wrapper]
[tab-content id=’kristufek‘ active=’false‘]

Aký význam má pre vás čítanie pred divákom?

Autorské čítania mám veľmi rád, pretože autor sa môže stretnúť so svojimi čitateľmi. Je dobré, keď zažije reakciu na svoje texty. Má to však aj svoje úskalia, pretože autori sa občas snažia exhibovať a čítať vtipné texty. Má  to však svoj zmysel a je to dôležité. Každý k tomu  zaujíma svoj postoj.

Robíte turné a propagáciu k svojim knihám?

Robím to do istej miery. Literárni teoretici majú pocit, že autor by nemal propagovať svoje knihy a zháňať na to peniaze v rámci crowdfundingu,  oni to zle nesú a majú pocit, že sa autor zapredáva. Chceli by introvertného autora, ktorý sedí doma a píše geniálne veci. Ale súčasný svet doniesol iné spôsoby prezentácie literárnych textov. Je dôležité sa tomu venovať a na Slovensku to autori pomerne málo vedia robiť. V súčasnej dobe sociálnych médií môžu byť prezentácie nafintené a stačí, keď sú z nich fotografie. Hrozí úskalie, že akcie sa budú robiť na efekt, aby sa fotografie objavili na facebooku. Avšak inak sa prezentuje komerčná literatúra a inak umelecká.

Akým spôsobom by ste propagovali slovenskú literatúru mladým ľuďom – študentom súčasnú literatúru? 

Chodím do škôl na besedy aj do knižníc. Je dôležité, aby to nebolo nudné, treba pútavo rozprávať a možno byť aj vtipný. Na to neexistuje špeciálny kľúč a netreba to robiť nasilu. Vládne názor, že treba ľuďom narvať literatúru do hlavy, treba ich prinútiť, aby čítali. Voľnosť je oveľa lepšia, je dobré spojenie žánrov – divadla, literatúry a hudby. Výborná je prezentácia literatúry na festivaloch a dôležité je osobné založenie človeka.

Prezradíte svoju top 3 slovenskej poézie a prózy?

Začnem poéziou. Paradoxne, čítam viac poézie ako prózy. Erik Groch, Ivan Štrpka, je viacero autorov, ktorých mám rád. Katka Kucbelová, Mila Haugová, Pero Le Kvet. Z prózy – Pavol Rankov, Ivana Dobrakovová, Veľmi som očarený tým, keď idú ľudia do komixu. Dano Majling urobil komix Rudo, čo je rozkreslená novela.

Peter Krištúfek (42) absolvoval filmovú a televíznu réžiu. Je trojnásobným finalistom súťaže Poviedka, napísal viacero románov – Šepkár, Dom hluchého, publikoval zbierku básní 75 Wattov. Podľa jeho najnovšej knihy – novely Ema a smrtihlav bude nakrútený film.
[/tab-content]

[tab-content-wrapper]
[tab-content id=’balla‘ active=’false‘]

Aký význam má pre vás čítanie pred divákom?

Je to niečo ako „reklama“ toho, že nejaká kniha vyšla. Pokiaľ ide o samotné čítanie, to je ošemetnejšia vec. Kniha má byť čítaná v intimite, čitateľ by mal byť s knihou sám doma. Nie poznačený hlasom interpretátora. Autorské stretnutia sú veľmi potrebné, ale čítačky môžu spôsobiť odpor čitateľa k tomu dielu.

Mám dojem, že ste stále nevysvetlili váš názor. Je to z úcty voči čitateľovi, aby si sám vytvoril predstavu o čítanej knihe? Alebo obava, že si vytvorí odpor voči dielu?

Tieto čítania deformujú vzťah medzi čitateľom a textom. Hrozí, že autor vopred píše tak, že si predstavuje, že bude text čítať verejne a píše tak, že vopred kalkuluje s tým, že čitateľa zaujme. Pritom autor pôvodne nemal v úmysle byť autorom „humoresiek“. Myslím to úplne vážne.

Mám pocit, že je to vaša premyslená stratégia, že ste proti autorským čítačkám. Nechcem vás však uraziť.

Zažili ste čítačky zajakajúcich sa autorov? Alebo nemých autorov? Keby som to čítal ja, vyznelo by to zle. Keď chceme niekoho na akcii zabávať, je dobré, keď si prizve hudobnú skupinu alebo cirkusových slonov. Moji najobľúbenejší autori sú už mŕtvi. Mojich obľúbených autorov by som nechcel počuť čítať naživo. Bol by som zdesený, že by sa ten hlas, ktorý nepotrebujem k tomu, čo som čítal, spojil s textom, ktorý som mal rád a zbúral moju predstavu o tom, čo vo mne vznikla, ktorú som mal pri čítaní textov.

Robíte turné a propagáciu k svojim knihám?

Robím to, čo mi vydavateľ, Kali Bagala, navrhne. Keď mi povie, že mám niekam ísť a ja za predpokladu, že nebudem čítať a on súhlasí, tak v tom prípade áno.

Chodíte čítať aj do škôl?

Nie. To som vždy odmietal. Rád pôjdem niekam, kam prídu tí ľudia, ktorí tam prídu radi. Bol som aj oklamaný, všeobecne, boli tam poslaní študenti, ktorí nemali záujem o žiadneho autora. Pre mňa zmysel stretnutia je jedine v tom, že sa o niečom rozprávame, nie v tom, že nejaký autor alebo herec číta ukážky.

Prezradíte svoju top 3 slovenskej poézie a prózy?

Keby som mal spomenúť autora poézie tak Ján Ondruš. Je tu aj žijúci autor, nie jeden, Michal Habaj, Peter Šulej, Peter Maczovsky, Katarína Kucbelová, Štefan Strážay, aj keď nepíše. Z prozaikov je to kombinácia živých aj mŕtvych – Ján Johanides, Rudolf Sloboda, Pavel Vilikovský, miestami Márius Kopcsay, aby som nezabudol na Ivanu Dobrakovovú.

Vlado Balla (48) pracuje ako úradník v Nových Zámkoch. Najskôr publikoval poviedky v časopisoch Dotyky a Literárny týždenník. Za knižný debut poviedok Leptokaria získal cenu Ivana Krasku. Nasledovali knihy napr. Tichý kút, V mene otca, Veľká láska. Všetky Ballove knihy vyšli vo vydavateľstve K. Kertézsa Bagalu LCA.
[/tab-content]

[/tab-content-wrapper]