VIDEO: Milan Lasica: Dostal som ponuky na vstup do politiky, ale necítil som sa na to

Vaše pole pôsobnosti je pestré. Chceli ste sa už odmalička uplatniť v umeleckom smere?

Asi trinásť rokov som mal, keď sa mi zapáčilo divadlo. Túžil som stať sa divadelníkom, takže skoro od útlej mladosti.

Dlhodobo ste tvorili humoristickú dvojicu s Julom Satinským. Spomínate si, kedy a pri akej príležitosti ste sa s Julom prvýkrát stretli?

Prvýkrát sme sa spolu stretli v roku 1953 pri jednej príležitosti predvianočného programu v Pionierskom paláci.

 

„Mám pocit, že nám chýba kvalitná opozícia.“

Absolvovali ste povinnú vojenskú službu. Boli ste na vojne spolu aj s Julom?

Boli sme na vojne spolu, vo vojenskom umeleckom súbore. V závere sme boli niekoľko mesiacov vo vojenskom útvare, ale to sme už neboli spolu. Ja som bol v Trebišove a Julo Satinský v Michalovciach.

Slúžila vám ako inšpirácia česká humoristická dvojica Werich-Voskovec, keď ste spolu s Julom začínali?

Keď sme my začínali, tak Voskovec a Werich neexistovali. Existoval len Werich, ktorý urobil dvojicu s Horníčkom. Voskovec zostal po vojne v Amerike. Werich a Horníček bola veľmi dobrá dvojica, takisto aj Horníček – Kopecký. Páčili sa nám a určite sme nejaké inšpiračné zdroje v nich nachádzali.

Keď sme už pri legendárnom pánovi Werichovi, poznali ste ho aj osobne?

Poznal som ho osobne. Dokonca bol na našom predstavení, ktoré sme hrali v divadle Semafor a tam sme sa zoznámili. Tá známosť trvala až do jeho smrti.

Ako na vás pôsobil ako človek?

Bol veľmi zaujímavý človek, mimoriadne vzdelaný, veľmi vtipný a veľmi zhovorčivý. Bol to výnimočný rozprávač. V čase, keď som sa s ním zoznámil, mal veľké problémy so sluchom, takže už nedopočul, ale vedel odčítať z pier. Našťastie, pretože bol dobrý rozprávač, väčšinou hovoril on.

 

„S Julom stále nejakým spôsobom komunikujem.“

Vo vtedajšej politickej situácii ste to ako humorná dvojica nemali ľahké. Dokonca zakazovali vaše vystúpenia. Ako si spomínate na toto obdobie?

Nebolo to nič príjemné. My sme nemali zakázané len vystúpenia, mali sme zakázanú činnosť a trvalo to niekoľko rokov. Potom sme mali čiastočné zákazy, napríklad svoju vlastnú hru sme nemohli uviesť sedemnásť rokov. Bolo to dosť ponižujúce pre umelcov a ľudí, ako sme boli my. Neželám nikomu, aby niečo také musel zažívať.

Aké bolo v tom čase zabávať publikum? Medzi nimi mohli byť aj donášači režimu…

Boli, ale publikum sa veľmi rado bavilo a jediná čiastočná nevýhoda bola v tom, že publikum očakávalo, že z javiska sa ozvú kritické hlasy voči režimu. Ak sa aj tie hlasy voči režimu neobjavili v niektorých predstaveniach, tak to publikum si často dosadilo svoje vlastné predstavy, a tak sa vytváralo politikum v divadle.

Pred pár mesiacmi sa vyskytli v Brezne viaceré problémy. Či už stopnutie predstavenia uprostred hry, alebo pozastavenie dotácií, schválených župným zastupiteľstvom. To všetko má na starosti Marián Kotleba. Nepripomína vám to situáciu pred pádom komunizmu?

Minulý režim nevydával oficiálne zákazy. Minulý režim niečo zatrhol, to sa rozšírilo a ľudia, ktorí boli v podozrení, boli postihnutí a nemohli pracovať. Pokiaľ ide o tento prípad v Brezne, som veľmi sklamaný tým, že tí divadelníci dovolili, aby im prerušili vystúpenie a nechali sa zlikvidovať. Myslím si, že to v dnešnej situácii nie je na mieste.

Veľmi populárna bola vaša relácia Ktosi je za dverami, kde sa vystriedalo množstvo známych hostí. Ako ste sa na to pripravovali? Mali ste to vopred pripravené alebo išlo o improvizáciu?

Určite. V našich vystúpeniach bolo veľa improvizácie, najmä v tých divadelných, pretože tam sme opakovali texty veľakrát. Naše hry sme hrali 150-, 200-krát, takže tam logicky dochádzalo k improvizácii. Pri televíznych vystúpeniach tiež, ale už nie v takom množstve. Nahralo sa to raz, predtým bola nejaká skúška, a tým to celé skončilo.

Spolu s Julom ste si zahrali aj vo viacerých filmoch. Ktorý patrí k vašim najobľúbenejším?

Srdečný pozdrav zo zemegule. Bol to český film, v ktorom sme hrali hlavné úlohy, písali sme si dialógy. Považovali sme to za taký náš film. Na ten rád spomínam a považujem ho za najvydarenejší.

Julo Satinský odišiel do hereckého neba na konci roku 2002. Ako si naňho ako človeka spomínate?

Celkovo veľmi priateľsky, veľmi dobre. Stále mi chýba. Dá sa povedať, že napriek tomu, že tu nie je, tak s ním stále nejakým spôsobom komunikujem.

Pred pár dňami zomrela herecká legenda Marián Labuda. Aké spomienky máte na tohto fenomenálneho herca?

Labuda sem prišiel z vidieka a mali sme šťastie, že sme sa s ním dostali do styku a spriatelili. Moje priateľstvo s ním trvalo 55 rokov. Veľa som toho s ním hral v divadle. Párkrát som ho aj režíroval v televíznych inscenáciách. Musím povedať, že z tej generácie, ku ktorej patrím aj ja, to bol najtalentovanejší herec.

Minulý rok sa najväčší filmový festival na Slovensku (ART Film Fest) presunul z Trenčianskych Teplíc do Košíc. Prečo práve toto mesto?

Košice mali dobré podmienky a dokonalú infraštruktúru. Zatiaľ čo v Trenčianskych Tepliciach, kde bolo veľmi dobré prostredie, bolo len jedno kino, tak v Košiciach je infraštruktúra takmer dokonalá. Je tam mnoho kín na veľmi dobrej úrovni s veľmi dobrým ozvučením. Takže ten presun mal takéto dôvody.

Slovenská kinematografia nabrala v poslednom období ten správny smer. Filmy ako Únos či Čiara dosiahli aj medzinárodné úspechy. Myslíte si, že budeme v tejto oblasti aj naďalej napredovať?

Myslím si, že áno. Na Slovensku je veľa filmárov a každý rok ich pribúda. Určite majú ambície a chuť robiť filmy a niečo povedať. Dúfam, že budú myslieť aj na to, aby nakrúcali filmy, ktoré budú zaujímať aj divákov.

Aký je váš názor na súčasnú politickú situáciu na Slovensku?

Môžem to zhrnúť len laicky. Politikou sa veľmi nezaoberám. Myslím si, že ak máme politiku posudzovať podľa princípov demokratického parlamentarizmu, tak mám pocit, že dnes nám chýba kvalitná opozícia. Silná strana Smer už trošku stráca svoju silu. Nie je jasné, ako to bude onedlho vyzerať.

Vaša manželka istý čas pôsobila ako poslankyňa. Vás to nikdy aktívne neťahalo vstúpiť do politiky?

Nie. Začiatkom deväťdesiatych rokov som dostal nejaké ponuky, ale necítil som sa na to. Radšej som zostal pri tom, čo som robil predtým.

Pred pár mesiacmi sa na televízne obrazovky vrátila obľúbená relácia Sedem, v ktorej glosujete aj politiku. Je práve politická satira vašou najobľúbenejšou?

Nie. Myslím si, že ani v relácii Sedem nie je tým hlavným, ale zjavne tým najzaujímavejším. Ktorýkoľvek divák, keď o tom hovorí, tak povie, že sme komentovali politiku. Z tém, ktoré sa v jednej relácii objavia, tak politike sa venujú maximálne dve. Nedá sa povedať, že by to bola politická relácia. Ľudia to asi potrebujú, takže to tak vidia. Moja parketa to celkom nie je. Radšej mám humor ako satiru.

Je robiť humoristu v dnešnej dobe ťažšie ako kedysi?

Nie je to ťažšie, pretože ten, kto sa o to pokúša, sa nemusí starať o to, či nepovie niečo, čo sa niekomu nebude páčiť, či mu niečo nezakážu. V tomto zmysle je to ľahšia práca, taká, aká má byť. Na druhej strane, predtým existoval celkom silný tlak z oblasti politiky na ľudí, ktorí robili toto povolanie. Tlak niekedy spôsobuje aj kvalitu. Človek sa nevyjadruje priamo, ale v metaforách a text dostáva istú poéziu. Dá sa povedať, že aj za tých okolností sa dal robiť kvalitný humor, ak vám to dovolili.