Kde človek a voda pramení (Vyšné Ružbachy obrazové eseje) je názov výstavy a knižnej publikácie, ktorú vďaka podpore Fondu na podporu umenia a obce Vyšné Ružbachy zorganizovali študenti a pedagógovia Fakulty masmediálnej komunikácie na UCM v Trnave spolu s miestnym farárom z Nižných Ružbách.



Slávnostná vernisáž výstavy bola v nedeľu 24. júna 2018 o 16,30 na Obecnom úrade Vyšné Ružbachy. Stala sa výnimočnou tým, že sa uskutočnila na dvoch miestach v krátkom časovom posune po sebe. Otvorenie výstavy a slávnostný krst knihy v priestoroch zasadačky obecného úradu za účasti starostu obce Jána Dudjaka prebehol netradične. Po úvodnom slove kurátorky výstavy Kláry Kubíkovej sa starosta sklonil nad knižku a píšťalou – koncovkou vdýchol improvizovanou melódiou knižke život.

kde človek a voda pramení
Starosta Vyšných Ružbách Ján Dudjak koncovkou pokrstil knihu. Zdroj: Jozef Sedlák

Postupne týmto spôsobom pokrstili fotografické dielo študentov z Trnavy aj poslanci miestneho zastupiteľstva, Ľubomír Hajdučík, autor a zároveň farár z Nižných Ružbách a pedagógovia Petra Cepková a Jozef Sedlák z FMK UCM v Trnave.

Po slávnostnom  uvedení knižnej publikácie do života sme sa z obecného úradu premiestnili do kúpeľného Hotela Strand, kde sa za účasti predstaviteľov kúpeľov a kúpeľných hostí z Čiech a Izraela, ktorí sa k nám pridali, uskutočnila druhá vernisáž. Účastníci vernisáže s čašou vína v spoločnosti autorov–študentov družne debatovali o zážitkoch a príbehoch zaznamenaných na vystavených fotografiách. Treba podotknúť, že na obidvoch výstavách je prezentovaných do tristo fotografických diel študentov a pedagógov Fakulty masmediálnej komunikácie UCM v Trnave, zachytávajúcich región obce a kúpeľov Vyšné Ružbachy.

kde človek a voda pramení
Druhá zľava Klára Kubíková, kurátorka výstavy. Vedľa nej pedagogička Petra Cepková. Zdroj: Jozef Sedlák

Ako na slávnostnom otvorení výstav podotkla kurátorka Klára Kubíková: „…projekt fotografických esejí sa začal odvíjať od poznania krajiny k človeku, jeho domovu, histórii a tradíciám. Príbeh sa otvára poznávaním kameňolomu – miesta tvorivého ducha a entuziazmu sochárov, ktorí v minulom storočí tu vytvorili počas sympózií skulptúry z travertínu – galériu v prírode. Dnes stoja zahalené čiernym hávom a machom v nemom úžase, obklopené betónovými skeletmi nedokončených stavieb a čakajú na prinavrátenie vlastnej identity. Podobne príroda je čarodejkou v premenách. Priam núti človeka preniknúť hlbšie pod jej povrch, až ku prapodstate zrodu. Portrét krajiny je ako portrét človeka. Nie je to len zobrazenie, ale aj poznanie. Človek v zázname krajiny by mal uvidieť nielen jej vizuálnu podobu, ale pocítiť vzduch, chvenie lístia, lúč slnka…

„Dostaneš tu odpoveď na všetky otázky, hoci si sa na nič nepýtal.“ Klaudia Šútorová

Oči sú podstatné, ale dôležité je poznanie miesta aj seba samého. Stopu človeka, aj keď nie je zaznamenaná jeho prítomnosť, sledujeme v záberoch kaplniek v symbióze s prírodou, miesta, ktoré sú premodlené, tiché a výrečné v prosbách s nádejou. Pátranie študentov-fotografov bolo úspešné i v domoch „ nikoho“ alebo tých odsúdených na predaj. Podnietilo vznik zátiší, nenapodobiteľných vo svojej bizarnosti. Nútia človeka k zamysleniu – o ľudskom živote, plynutí času, o hodnotách života, o ktorých ľudia premýšľajú od dávnych čias.“

kde človek a voda pramení
Z miestneho obecného úradu sa premiestnili do kúpeľného hotela, kde výstava pokračovala. Zdroj: Jozef Sedlák

Výstava, krst knihy a celý projekt bol výnimočný aj tým, že zúčastnení študenti boli zároveň úspešnými absolventmi magisterského štúdia na FMK UCM v Trnave. Jedno vyznanie za všetkých je od „Meggie“ (Mgr. Magdalény Tomalovej), ktorá poeticky pravdivo napísala: „Všetko bolo krásne. Ružbachy boli znovu…ani neviem aké. Lebo také slovo ešte nevymysleli. Iba pocit. Ale ak by som to mala slovne/statusovo vyjadriť, tak okrem toho, že boli krejzi-šílené, mi dvíhali dušu do vesmíru, donútili ma stratiť hlas od smiechu. Aj osamote chvíľu plakať a potom sa znovu tešiť s priateľmi, ktorí sú mi tak blízki, aj keď sú vzdialení. Všetko bolo krásne.

„A hoci hľadíš cez slzy z okna auta na vzďaľujúcu sa obec, v ktorej si nechal kus seba, tak v kútiku srdca si šťastný.“ Magdaléna Tomalová

Krst knihy v nedeľu, kedy sme nakoniec sediac na koberci v kúpeľnom najtklube strácali seba samých a cítili koniec niečoho veľkého. Niečoho, čo je síce prirodzené, ale nechceš tomu uveriť. A ak nakoniec uveríš, tak sa necháš unášať spomienkami, čo Ti ostali. A hoci hľadíš cez slzy z okna auta na vzďaľujúcu sa obec, v ktorej si nechal kus seba, tak v kútiku srdca si šťastný. Ani neviem ako popísať proces básnenia. Konkrétne práve tieto spomienky mi na Ružbachy a ľudí v nich, kládli slová na papier. Pre mňa sú tieto verše vyjadrením lásky k vám všetkým. Tiež úcty a pokory a niečoho nedefinovateľného, čo ste mi všetci dali. Možno aj nevedomky a to mi je cenné. Odmenou mi boli najsilnejšie objatia, slová, úsmevy a slzy. Lebo čo je viac ako človek pritisnutý k tebe. Vtedy je voľne a predsa tak ťažko. Spomienku na toto si uchovám na tajné miesto do seba. Šťastná som. ĎAKUJEM!”

Zostavil Jozef Sedlák

Kde človek a voda pramení
Zdroj: Jozef Sedlák

Ostatné vyznania:

Mgr. Ľubomír Hajdučík, farár Nižné Ružbachy

Kaplnky I.

 

Máme známe miesta. Svoj istý priestor.

Zákutia, v ktorých sa vyznáme a vieme v nich žiť.

Pôdu pod nohami, ktorá nás drží.

Neistota priestoru, strata pôdy pod nohami, je ako kráčanie po vode.

Výsledok je taký, že sa topíme.

Kráčať po vode vedel iba Ježiš, my obyčajní ľudia nie.

 

Neznáma krajina, priestor, je ako kráčanie po vode.

Nohy sú neisté, oči nič svoje nevidia.

Vstup do nového územia, miesta, vytvára otázky.

Čo tu budem robiť ? Ako tu žiť ? Sú len otázky a odpovede žiadne.

Človiečik má na novom mieste, otázky a neistotu.

To sa mi prihodilo živote niekoľkokrát.

 

To čo mi pomohlo na novom mieste života bolo,

že som sa nezatvoril do samoty nejakej budovy,

ale že som po novom mieste zeme kráčal…

Zapĺňate prázdne miesta, ktoré vznikli odchodom

z istoty poznaného a daného priestoru.

Chodíš, pozeráš a zapĺňaš prázdno novým priestorom, krásou prírody,

stretnutiami s ľuďmi, budovami.

Počúvaš slová, vnímaš priestor, cítiš vzduch, energiu života.

 

Takto som začal žiť v priestore Ružbách, či už Nižných alebo Vyšných.

V tomto napĺňaní sa novým, som stretol, áno … kaplnky.

Nie, že by som kaplnky nevidel predtým, ale tu je kraj posiaty kaplnkami.

Je ich toľko, že sú neprehliadnuteľné v priestore.

 

Priamo v dedinách, chotároch, na krížnych cestách.

Ak pozeráte otvorenými očami, vidíte ich.

Sú všade. Sú tu. Žijú svoj život.

Väčšinou povstali k životu v ,,minulej “ dobe.

Prítomnosť niektorých nie je ružová,

sú spustnuté, ale pekné aj takouto svojou krásou.

Chvalabohu, že sú…mnohé sú krásne a hrdé,

a že sa ľudia  pri nich zastavujú…

 

Mgr. Eva Jonisová, FMK UCM Trnava

Ružbašské cesty a chodníky, stromy aj kvety, ktoré potešujete, vzduch, ktorý osviežuje, voda liečivá, ktorá ozdravuje telo aj dušu. Úsmevy a rozhovory, pozvania do domov i do životov.

Do vašich, do našich.

Čas na tomto mieste plynie akosi inak. Alebo ani neplynie? Pretína okamihy a spája ich, ostávajú tam tak ako sochy. Neporušené, zamrznuté v čase, vystavené ďalším zajtrajškom. Obklopené kopcami, ktoré ich chránia a uzatvárajú.

Som si istá, že tam budú donekonečna.

 

Mgr. Mária Savkaničová, FMK UCM Trnava

Niekedy čas plynie bez nášho zásahu. Niekedy až príliš zasahujeme do toho, čo by malo voľne plynúť  a ísť si svojou cestou.

Na konci dlhej zástavby domov stojí starý jednopodlažný domček obrastený čerešňovými stromami. Taký maličký, s predzáhradkou posiatou červenými makmi. Neviem, kto v ňom býva… Pripomína mi však detstvo u babky. Už jej niet, niet už ani tej nevinnosti z detských liet. Dospeli sme a náš svet dospel spolu s nami. Nevyhnutnosť bytia.

Nechajte rásť tie čerešne, tie maky. Sú mojimi spomienkami na to, čo sa mi dávno vytratilo pred očami, to, čo stále neúnavne hľadám, zahrabané hlboko pod povrchom. Vy to máte. Ja však musím hrabať ďalej…

 

Mgr. Kristína Mayerová, FMK UCM Trnava

Zastal čas

a stopy čias minulých

ležia tu v skrytosti,

v kraji nedotknutom…

kde súhra prírody a človeka

naveky uchová

to slovenské tradično naše.

 

Mgr. Klaudia Šútorová, FMK UCM Trnava

Zatúlaní

Dostaneš tu odpoveď na všetky otázky, hoci si sa na nič nepýtal.

Jar je tu stále, hoci môže byť sneh.

Dušu si opiješ úprimnosťou, tu tak samozrejmou.

Od ľudí, ktorí žijú a ľúbia a neboja sa starnúť,

lebo nevädnú,

len kvitnú,

dozvieš sa, čo je život.

Dušu okúpeš bez vody a prenesieš sa do hladiny nových emócií,

bez ktorých si už nevieš predstaviť svoju existenciu.

 

Tu len tak sedíš v tráve,

počúvaš, vidíš a všetko chápeš.

Potom si nazbieraš

za hrsť púpav aj malých dobrodružných esejí o pravde

od tety, čo si stretol,

len tak, keď išla okolo.

Získané tajomstvá si potichu odnesieš v ruksaku,

zlomený realitou sa potom dostávaš do bežnosti.

Ale už bez nežnosti.

Všetka ostala v Ružbachoch.

 

Mgr. Nikoleta Danišová, FMK UCM Trnava

Vždy keď sa chystáte navštíviť nové miesto, je dôležité s akými ľuďmi tento čas budete tráviť. Mám však pocit, že Ružbachy každého z našej skupiny natoľko pohltili, že sme chvíľami zabúdali na prítomnosť jeden druhého a každý si zažil svoj tichý, osobný príbeh. Pre mňa bolo tráviť jarné dni vo Vyšných Ružbachoch, ako malý návrat do detstva. Vidieť všetky tie dedinské domčeky so záhradami a skromné domácnosti, do ktorých sme smeli nazrieť. Čerstvo vyvešané prádlo na dvore, ktoré o chvíľku treba skryť pred májovým dažďom. Opatrovanie pouličných mačiek, ktoré zrejme nikomu nepatria. Zbieranie púpav na domáci med, či príbehy starčekov a na záver úprimné priania na cestu. Zažiť Vyšné Ružbachy bolo objavením výnimočného miesta, na východe Slovenska, no zároveň objavením celkom nového miesta v sebe.