Režisér Evy Novej Marko Škop: Snažím sa robiť každý film tak, aby komunikoval

Ako spomínate na svoje študentské začiatky?

Na Katedru dokumentárnej tvorby VŠMU som nastúpil v roku 1996, čo boli časy tvrdého mečiarizmu, takže škola mala v tom čase dosť veľké finančné problémy. Živo si pamätám, ako pedagógom meškali výplaty, pretože práve vtedy vznikla konkurenčná AU v Banskej Bystrici. Proti tejto škole nič nemám, no vtedy to bol projekt, ktorý mal priškrtiť VŠMU. Boli sme nútení fungovať bez podporných prostriedkov, aj preto sme sa naučili produkovať filmy sami.

Dokázali ste sa presadiť už ako študent?

Za zmienku stoja dva filmy. Ochrana úradu ako bakalársky film o mašinérii, ktorá sa spustí pri veľkých inštitucionálnych veciach, a tiež Rómsky dom, ktorý bol zákazkou pre holandskú ambasádu. Oba filmy dobre vyzneli na študentskom festivale Áčko. Keď som školu opúšťal, vedelo sa už o Petrovi Kerekesovi, Jarovi Vojtekovi či Robovi Kirchhoffovi a myslím, že som sa medzi týmito menami pohyboval tiež.

Ako došlo k zákazke pre holandskú ambasádu?

V tom čase podporovali rozvojové programy na Slovensku a prišli za dekanom VŠMU Stanislavom Párnickým s možnosťou vzájomnej spolupráce. Rómsky dom mal za úlohu pokryť komunity, do ktorých Holanďania vložili peniaze na rozvoj.

„Profesionálnu kameru dnes zoženiete lacnejšie a film si môžete postrihať doma na notebooku.”

V akých podmienkach je nútený pracovať na svojich projektoch režisér – študent?

Súčasnosť môže byť iná, no okrem strihového programu sme si všetko ostatné museli zaobstarať sami. Pri nakrúcaní filmu Ochrana úradu nám však pomohol pedagóg Ivo Brachtl svojím štúdiom, vďaka ktorému sa film mohol nakrútiť na profesionálnejší formát. Predpokladám, že dnes je to už lepšie. Aj technológia a vývoj išli dopredu. Profesionálnu kameru dnes zoženiete lacnejšie a film si môžete postrihať doma na notebooku. Ľudia majú aj jednoduchší technologický prístup, takže vzniká aj viac filmov.

Od školských rokov spolupracujete s kameramanom Jánom Melišom a strihačom Františkom Krähenbielom. Spolu ste dokonca založili spoločnosť Artileria, ktorá produkovala filmy Juraja Lehotského Slepé lásky a Zázrak. Bola to predzvesť toho, že Marko Škop a jeho tím chystajú vlastný hraný debut? 

Som vnútorné presvedčený, že to určuje téma. Samozrejme, človek, ktorý pracuje v dokumentárnom filme a stretáva sa s rôznymi postupmi, ktoré pritom musí aplikovať, si prirodzene chce vyskúšať aj reprodukciu či rekonštrukciu. Aj ľudí pracujúcich v hranom filme láka niečo, čo je samo osebe prirodzené, takže to tak prirodzene preteká.

Príkladov, kde dokumentarista presedlá k hranej tvorbe a využíva skúsenosti z dokumentaristiky, nájdeme viac. Stierajú sa na Slovensku hranice medzi dokumentaristikou a hraným filmom?

Výrazným príkladom sú Slepé lásky Juraja Lehotského, kde je prechod žánrov očividný. Je to o téme a o tom, ako ju režisér vidí. Vo svete vidíme silný prúd filmov, ktoré sa snažia o čo najrealistickejšie zobrazenie. Ken Loach, bratia Dardennovci, ale aj László Nemes a jeho medzinárodne úspešný Saulov syn, ktorý je historickým filmom, no v prístupe autorského zobrazenia pôsobí až ako reportáž. Títo tvorcovia chcú zapôsobiť na diváka tak, aby ju vnímal ako realitu.

Mala aj Eva Nová ambíciu skombinovať dokumentárne a hrané postupy?

Eva Nová je vyslovene hraný film, ale chcel som, aby pôsobil čo najautentickejšie.

Počas odovzdávania národnej ceny Slnko v sieti padli z úst Petra Kerekesa slová, že sa na dokumentaristiku hlási čoraz menej uchádzačov.  Sú obavy o budúcnosť slovenskej dokumentaristiky namieste?

Dokumentaristika možno nie je pre mladých ľudí natoľko atraktívna, ako iné odbory, za ktorými vidia rýchlejšiu možnosť uplatnenia. Nikdy sa na dokumentaristiku nehlásilo veľa ľudí. Keď som bol na prijímačkách na dokumentaristiku ja, o miesto sa uchádzalo asi dvadsať ľudí, a to sa odbor otváral každé dva roky.

V zahraničí úspešný snímok Koza nedisponuje známou tvárou, takže komerčne môže len ťažko konkurovať Eve Novej, ktorá už po uvedení do kín patrila k najnavštevovanejším titulom. Je prítomnosť známej osobnosti tou želanou cestou, ako urobiť kvalitný film a zároveň zaujať domáce publikum?

Pri Eve Novej sme sa nezamýšľali nad komerčným úspechom. To, že hlavnú úlohu stvárnila pani Vášáryová, vyplýva z toho, že ju musela hrať herečka. Už na začiatku sme si úprimne povedali, že od filmu nemôžeme očakávať širší divácky zásah. Je to autorský a umelecký film, no číslo, ktoré sme dosiahli v návštevnosti, môžeme považovať za úspech.

„Keď sme prišli v roku 2006 s filmom Iné svety, bol to jediný dokumentárny film v kinách.”

Takže ste nečakali takúto odozvu?

Snažím sa robiť každý film tak, aby komunikoval. Zároveň môžeme povedať, že ide o tvrdý a dusný film, ktorý divák  nemusí ustáť a časom to vzdáva. Chcel som, aby sa v ňom ľudia našli, pretože hovorí o dôležitých témach.  Zdá sa, že sa nám podarilo dotknúť niečoho, čo v ľuďoch rezonuje.  Napriek tomu, že film nie je divácky ústretový, je zrozumiteľný a komunikatívny.

Film mal svojho času existenčné problémy pre nedostatok financií. Bola podpora zo strany štátu nedostatočná?

Vďakabohu za to, že vznikol Audiovizuálny fond s jeho autonómnou pozíciou. Povedzme si úprimne, bez verejných prostriedkov by na Slovensku vyšiel občas nejaký guerilla film alebo primitívna masová komédia, ktorá dopredu počíta s úspechom v kinách.

Takže tvorcovia počítajú s tým, že je to stratové.

Zmysluplná autorská výpoveď v tomto smere nemá šancu, pretože nemá dostatočný divácky zásah. Vznikli však u nás aj komerčné dokumentárne filmy, ktoré mali obrovskú návštevnosť a zarobili si na seba.

V roku 2009 nahradil Audiovizuálny fond grantový program Ministerstva kultúry, čo bol výrazný krok vpred pre slovenský film. Čo sa muselo zmeniť, aby tá podpora bola naozaj viditeľná?

Bolo v tom menej peňazí a nešlo o viaczdrojový systém financovania. Zažili sme aj obdobia, kedy do filmu nešli skoro žiadne peniaze. Keď sme prišli v roku 2006 s filmom Iné svety, bol to jediný dokumentárny film v kinách. Navyše, Audiovizuálny fond tvoria peniaze nielen od štátu, ale aj od distribútorov, telekomunikačných operátorov a iných. Tá zmena bola zásadná.

Hovorí sa, že slovenský film „nenačúva hlasu svojho diváka“ a že sa tu robia filmy možno kvalitné, no určené predovšetkým na festivaly.

To, čo sa podarí a je kvalitné, je skôr v prúde festivalového filmu. Určite vznikajú aj filmy určené pre masového diváka, ale nedosiahnu potrebnú kvalitu a nedarí sa im ani čo sa týka návštevnosti. Až Červenému kapitánovi sa zrejme podarilo dosiahnuť komerčný úspech, pričom ide o žánrový film.

Diskutujú spolu tvorcovia a filmoví kritici?

Samozrejme, stretávame sa a rozprávame. Aj Evu Novú som poslal Martinovi Palúchovi a Márii Ferenčuhovej ešte vo fáze hrubého zostrihu. Takže takéto prieniky tu sú. Je potrebné vnímať sa navzájom. Dnes dramaturgiu tvorby určuje Audiovizuálny fond a verejnoprávna televízia.

„Dnes dramaturgiu tvorby určuje Audiovizuálny fond a verejnoprávna televízia.”

Malo naše publikum rovnaký problém s artovým filmom aj v minulosti?

V 60. rokoch o Jakubiskove filmy nebol záujem, pričom dnes sú to diela zlatého fondu slovenskej kinematografie. V tom istom čase na filmy Paľa Bielika prichádzali masy, a síce sú súčasťou zlatého fondu, dnes sa o nich nehovorí v takom rozsahu. Počkajme si preto 20 rokov, ako budú ľudia vnímať Kozu, Evu Novú či Deti. Ľudia si časom už nebudú pamätať, akú mali návštevnosť, ale budú si pamätať na konkrétne filmy.

Na prelome tisícročí sa v médiách písalo, že sa slovenský film vyhýba sociálnej tematike. Dnes aj vďaka kvalitnej dokumentaristike táto téma v našom filme rezonuje, pričom kritika už padá na to, že je tá sociálna tematika až predimenzovaná. Nie je funkcia médií, ktoré by mali podporiť náš film, niekedy konktraproduktívna a možno nesie na predsudkoch väčšinového diváka svoj podiel?

Pamätám si na to obdobie. Dnes dramaturgiu tvorby určuje Audiovizuálny fond a verejnoprávna televízia. Oni rozhodujú o tom, aký film podporia. Fond si môže vybrať, či podporí zopár väčších filmov, alebo viac nízkorozpočtových. Sme samozrejme v hypotetickej rovine, ale ľahšie vznikajú komorné filmy vychádzajúce z reality, než epické príbehy z minulosti.

Nezaostáva v tvorbe povedomia o slovenskom filme aj domáca filmová kritika?

Každý režisér sa snaží urobiť film čo najlepšie a myslím, že rovnako to platí aj u kritika. Samozrejme bolí to, ak vás kritika neprijme. Na Evu Novú niekto napísal, že fľaša, ktorá sa objaví v závere filmu, je nepodarený falický symbol, nad čím som ja vôbec neuvažoval. To, či zaostáva, si netrúfam hodnotiť, ale v zahraničí sú výrazné mená filmovej kritiky, ktoré možno dokážu ovplyvniť povedomie o filme. Aj u nás by sme nejaké našli, ale tieto mená zrejme nie sú také populárne.

Rok 2009 znamenal pomyselný zlom v slovenskom filme. Do kín prišiel film Vlada Balka, Pokoj v duši, ktorý ocenila kritika a mal pomerne vysokú návštevnosť. Čo dovtedy chýbalo nášmu filmu?

Vlado Balko v roku 2009 trafil niečo, čo slovenskému filmu dovtedy chýbalo. Bol tu už hlad po filme a slovenských hercoch na plátne. Ktovie, ako by film zarezonoval, keby prišiel o 5 rokov skôr či neskôr, no vtedy to zafungovalo.

Týždeň slov filmu ponúkal po projekciách aj diskusie s tvorcami, čo môže byť aj jedno z riešení, ako podporiť slovenský film.  Projekt však takto funguje len v Bratislave. Chodia režiséri v dostatočnej miere medzi ľudí a zisťujú, ako vnímajú domácu tvorbu?

Doteraz sme s každým filmom cestovali a uskutočňovali projekcie. Aj s Evou Novou sme boli vo viacerých väčších aj menších mestách a ponúkli po filme priestor na diskusiu. Pre filmára je veľmi dôležité, aby bol v kontakte s ľuďmi. Popularizáciu filmu v tomto smere robí aj filmový publicista Peter Konečný. Niektorí puritánski filmoví kritici sa na to môžu pozerať cez prsty, ale nie každý je dostatočne zbehlý vo filme a Peter v propagácii filmu robí veľa záslužnej roboty.

Nie je produkcia komerčného filmu, ako v kinách úspešný Kandidát, intenzívnejšou možnosťou na dialóg, ktorá vytvorí návyk chodiť do kina na náš film?

Mojou osobnou ambíciou je hovoriť o dôležitých veciach a priniesť divákovi nejakú správu. Nikdy som neuvažoval, že by som mal prostredníctvom filmu zabávať. Nie som zabávač ani pri stole. Radšej nad vecami premýšľam a špekulujem a takýmto spôsobom ponúkam aj svoje výpovede. Ľudia sú rôzni a každý hľadá niečo iné. Na umení je krásne to, že môže zabaviť, ale aj priniesť výpoveď náročnejšiemu publiku.

Mnohí vyštudovaní odborníci vo filme dokonca odchádzajú za prácou do televízie. Neprichádza tak domáca kinematografia o talentovaných filmárov?

Je prirodzené, že študenti takýchto škôl odchádzajú aj do televízie. Všetci predsa nemôžu robiť celovečerné hrané filmy. Vnímam to ako prirodzenú diferenciáciu.

Aká je podľa vás budúcnosť slovenského filmu?

Ako kľúčovú vnímam inštitucionálnu podporu, aj preto držím RTVS prsty s koncesionárskymi poplatkami, aby tu mohlo vznikať viac filmov a mohlo tvoriť viac filmárov. Verím, že sa slovenskému filmu bude dariť časom ešte viac, že sa budeme púšťať do náročnejších projektov a v lepších podmienkach. Je to vec spoločenskej dohody, ale ak sa rozhodneme ísť inou cestou, môže sa stať, že sa film ocitne tam, kde bol pred desiatimi rokmi.

Autor: Pavel Bielik, Branislav Oprala

Foto: TASR, Artileria.sk, Pavel Bielik

Marko Škop sa narodil v roku 1974 v Prešove. V roku 1996 absolvoval žurnalistiku na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave a neskôr dokumentárnu tvorbu na Vysokej škole múzických umení. S kameramanom Jánom Melišom a strihačom Františkom Krähenbielom založili produkčnú spoločnosť Artileria. V roku 2006 spoločne zabodovali snímkou Iné svety na MFF v Karlových Varoch, ktorý získal cenu divákov a zvláštne uznanie poroty. Jeho najnovšie dielo, celovečerný hraný debut Eva Nová, obdržal cenu poroty na medzinárodnom filmovom festivale v Toronte. Získal ocenenie Slnko v sieti za najlepší hraný film roku 2014 a 2015 a zároveň sa stal Slovenským kandidátom na Európsku filmovú cenu 2016 v kategórii hraných filmov. Je ženatý a žije striedavo na Slovensku a v Chorvátsku, kde sa taktiež venuje réžii.