Ak váš život prebieha ako eskalátor smerujúci nadol a bez jediného cestujúceho, je čas vziať si voľno. Tak som si jedno také vzal. Pondelkové.



Prebudil som sa na chrbte. To som zistil jednak podľa toho, že môj sklenený zrak bol upretý na strop a tiež podľa toho, že som mal v ústach dosť tekutín na to, aby som udržal pri živote africkú osadu aspoň na pár dní. Vykrútil som sa teda nabok a môj pohľad spočinul na otvorenej peňaženke. Ešte včera pred spaním som si v nej kontroloval kartičku do knižnice, dnes som sa tam plánoval vyskytnúť. Keď som zistil, že je tam, kde má byť, zaľahol som. Potešil som sa, že si zajtra konečne požičiam niečo od Kinga. Deň som, samozrejme, zakončil nadávkou. V pondelok je knižnica zatvorená. 
Neštudoval som anatómiu, ale mal som pocit, že poloha, v akej som sa nachádzal dodávala močovému mechúru podnety na rýchlejšie prečerpávanie tekutín zo včera. I nezostalo mi nič iné než sa zájsť na toaletu. Keď som otvoril dvere, ovalil ma smrad z cigariet. Sused, ktorý býval podo mnou si pri čítaní letákov na záchode rád zapálil. A neutesnenými potrubiami ma občas “obšťastňoval” vôňou domova. Hlavu som oprel o drevo nad záchodom a spočinul som tvárou v tvár Lionelovi Messimu. Niektoré zvyky z detstva som si neodpustil ani v novom byte. Plagáty na steny sa síce nehodili, no na záchode by to snáď návštevy mohli tolerovať. Čakal som, že toto stretnutie ma nejako inšpiruje. Lenže Messi mal v mojom veku na konte už štyri Zlaté lopty! Takže miesto inšpirácie sa konalo len vyprázdnenie.
poviedka, študentská poviedka, tiket, janočko
O čosi zložitejšie ako v iných časoch, predsa len, bolo ráno. Zamieril som k chladničke. Paradajkový šalát, ktorý som vyrobil včera večer mi padol vhod. Keď som ho vyberal z misky, spomenul som si na slová otca, ktoré na mňa spustil pri jedení tohto pokrmu za mojich mladých čias.
“Však to by ani svine nežrali,” hundral. Bleskurýchle som sa vtedy postaral o upevnenie nášho vzťahu slovami: “Však ťa ani nikto nenúka.” Po dojedení som si opäť sadol na kraj postele. Začali ma chytať ranné stavy podivných pohľadov do kúta. Už je to pekných pár mesiacov, čo za mnou prišla Katka a povedala, že sa musíme o niečom porozprávať. Zo srandy som sa opýtal, či je krajší a bohatší ako ja. “A to odkiaľ vieš?” spýtala sa.
Smiech ma vtedy prešiel. Na ňu ani neprišiel. Nežartovala. Vraj je so mnou šťastná, nič jej nechýba, som úžasný. Teda logicky nemá dôvod odchádzať. Ospravedlnila sa. A potom sa rozplakala. Teda… Medzitým som ju s rozvahou v hlase poslal na miesto, ktoré začína na p a končí na iča. Alebo som ju počastoval týmto geografickým názvom? Hm, to si už nepamätám. Akurát ma prekvapila moja reakcia. Sadol som si vtedy veľmi pokojne na kraj postele a zapol som notebook. Lenže to bola sobota a na nete som si mohol vyberať zápasy na tiket. A teraz bol pondelok a v pondelok sa hrajú len dohrávky. A vtedy sa podávať neoplatí.
Moje kroky viedli v to dopoludnie do nákupného centra. Na pondelkové ráno celkom slušná účasť ľudí. Zamieril som do novinového stánku. Prekvapil ma rad ľudí. Teda, viac asi Putin prekvapil Ukrajincov, keď im vtrhol na územie počas invázie. Ale jemnučký šok mi kdesi v mojej mysli predsa len zacengal. Predo mnou stáli zástupcovia voličskej základne Smeru, jeden pánko v kravate a tmavovláska v opätkoch. Čakanie v rade prebiehalo celkom obstojne, výhľad som mal vcelku dobrý. Hovoril som si, či sa jej neopýtam na číslo alebo či nemá večer čas ale… Keď ja neviem. Moja prvá láska je v súčasnosti rehoľná sestra (mám si to klásť za vinu?) a druhá vedie v blízkom meste čosi ako krúžok feministiek (ak mám mať na svedomí chlpaté emancipované ženušky, tak to ma radšej zabite).

poviedka, študentská poviedka, tiket, janočko

Vyzerala k svetu. Pomyslel som si, že má isto frajera. Vždy to tak je. Z myšlienok ma však vytrhlo “do šľaka”, ktoré vyšlo z jej úst. V prvej mikrosekunde som sa zľakol, že si všimla ako jej čumím na zadok. Nie, len sa jej roztrhla peňaženka. Deduško s paličkou starostlivo počítal obnos peňazí vo svojom vrecku, a tak som sa ponúkol, že jej pomôžem zozbierať náklad, ktorý sa rozsypal po dlážke. Súhlasila, veď čo mala robiť? Vzal som všetky drobné z ľavej strany podlahy, kým ona sa zamerala na pravú. Aká irónia, mne sa páčili obe polovice, keď som na ňu zozadu pozeral. Všetko som nahádzal do dlane a odovzdal som jej to. Ďakovanie nemalo konca a ja som sa len zmohol na úsmev prváčika a “to nestojí za reč”. Keď som jej podával mince, všimol som si ju aj spredu. Do očí mi udrela retiazka zakončená krížikom. Ech, to by sa mame páčilo, kresťanka do rodiny. Juch!
Než som si stihol všimnúť čokoľvek iné, dostala sa k svojmu nákupu. Po zaplatení som ju oslovil. Teda, pokúsil som sa o to. Z hrdla sa mi vydralo čosi čo by nejaký odvážlivec teoreticky mohol nazvať ľudskou rečou, no bol to skôr škrekot o hlasitosti pár decibelov. Tmavovláska sa otočila: “Vraveli ste niečo?” a dodala k tomu úsmev. “Ja … ja… len som chcel popriať pekný deň,” vydriapal som zo seba a skoro som sa od hanby prepadol do Západného Nemecka. Po páde Berlínskeho múru sa však geografické pojmy západnej Európy zmenili a ja som si musel to svoje odtrpieť. “Jeeej, to je od vás milé. Aj vám krásny deň!” povedala a už jej nebolo. Otočil som sa k predavačke a vypýtal som si noviny. Z titulky sa na mňa usmieval Marián Hossa naťahujúc ruky k nebesiam. Preložil som dennú tlač na polovicu a hodil som si ju do priestranného vrecka môjho kabátu. Na ľavej strane trafiky mi čosi udrelo do očí. Malý, bezvýznamný biely papierik. Stará pani predavačka si už lúštila krížovku a ja som jej bol ukradnutý ako Mexičania Donaldovi Trumpovi. Dvihol som papierik a po otočení som uvidel, že ide o pár čísel v rámčeku a nejaký popis. Jasné, tiket zo Športky! Určite musel vypadnúť Tmavovláske a ja som si ho nevšimol! Vzal som ho do ruky a cestou von som sa ešte stihol predavačky opýtať, či sa u nej v trafike nedá podať Športka. To aby som aspoň tušil, či sa ešte dotyčná vráti. Len odvrkla a spýtala sa ma, či som sa nezbláznil, že ona by to nestíhala, lebo má kopu roboty. Tak som jej povedal, že keď dokončí krížovku, nech ide na dôchodok. Aby sa neprepracovala. Zasyčala sťa anakonda, ale ja už som striedal pravú s ľavou a hľadal neznámu z obchodu.
 poviedka, študentská poviedka, tiket, janočko
Som multitalent. Pri chôdzi som totiž stihol pozrieť aj čísla zo včerajšieho žrebovania. Keď som si zriaďoval paušál u svojho operátora, premýšľal som nad tým, či potrebujem aj internet. Nakoniec som si uvedomil, že sa zo mňa vďaka tomu môže stáť úplná troska žijúca len na sociálnych sieťach. Jasné, internet pridaný k paušálu! Tmavovláska už bola takmer pri dverách a ja som nestíhal kontrolovať čísla. Dvere na fotobunku jej práve otvorili a ona ladným krokom vystúpila z nákupného centra. Mal som ju takmer na dosah, vedel som, že nesmiem zastaviť, lebo v pondelok ráno mi mohla zmiznúť z dohľadu v obrovskom dave ľudí a…
Ležal som na zemi. Cítil som sa akokeby som spal s frajerkou Mikea Tysona. A Mike Tyson sa to práve dozvedel. Pohľad nahor bol najprv rozmazaný, no po chvíľke sa začal vyostrovať. Chlapík v šiltovke so žuvačkou v ústach sa nado mnou skláňal a pýtal sa ma, či som v poriadku. Povedal som, že hej. Ale nevedel som s istotou. Narýchlo som si spočítal končatiny a skontroloval či mi netečie z nosa krv. Chlapíkovi som poďakoval a uvedomil som si, čo sa stalo. Stalo sa to, že nemám dušu. A fotobunka na mňa nezareagovala. A tak som vrazil do hrubého skla. Na druhý pokus sa mi už duša vrátila a ja som za dotyčnou vybehol von. Stála ako obarená, zrejme počula náraz a ostala stáť. “Ste v poriadku?” opýtala sa ma s obavou v hlase.
“Ale hej, len…Toto vám vypadlo a ja som vám to chcel vrátiť lebo…,“ mrmľal som si popod nos. „Bože! Ďakujem, to je môj výherný tiket! Som vám strašne vďačná, ešteže existujú gentlemani… Ani neviete ako vám ďakujem. Keby som pre vás mohla niečo spraviť,” prihovárala sa mi.
“No… popravde… Ľad na čelo by sa zišiel,” povedal som a držal som sa za tvár.
Vedel som, že nemám šancu na to, aby si myslela, že som úplne normálny ale… skúsil som to… “Nechcela som vám spôsobiť takéto starosti… Môžem pre vás niečo urobiť, keď už som vám narobila takéto problémy?” spýtala sa znova.
“Nechcete ma vziať dnes niekam na večeru? Za výhru? Teda, ak tá výhra stojí za reč a ak to nebude vadiť vášmu priateľovi…”
Stála. A nevadilo. Rázne odvetila, že frajera nemá. Boh žehnaj mojej narazenej hlave. A kostrči. A Majkovi Hossovi…
 poviedka, študentská poviedka, tiket, janočko
Večera prebiehala vo veselom rytme a úsmevy sa rozdávali na všetky svetové strany. I odprevadil som ju domov, ako sa na vyhasínajúceho gentlemana patrí. Na moju otázku, či sa ešte niekedy uvidíme, odvetila že: “Jasné, kedykoľvek!” A to mi hneď prišlo podozrivé. Rovnako ako otázka na to, či mám vzťah. Jasné, že nemám, veď som s ňou von. Ale keďže ma vychválila ako dobrého spoločníka, skoro som odletel a na túto časť rozhovoru som akosi pozabudol. Pred rozlúčkou a pokusom o pusu som dostal ráznu stopku. Veľmi podobnú tej z rána od dverí v obchodnom dome.
“Vieš, musím ti niečo povedať,” začala a ja som tušil, že to dopadne zle.
“Z bytu na mňa vybehne Bruce Willis a ja sa dnes pozriem smrti do očí, lebo som bol von s jeho frajerkou?”
“Nie, v tomto som ti neklamala…”
“Si chlap, ktorý sa prezlieka za ženu, pretože sa skrýva ako korunný svedok vraždy mafiánskeho bossa?”
“Nie to nie, ale oceňujem tvoju fantáziu.”
“V skutočnosti si poisťováčka a strávila si so mnou večer len preto, lebo mi chceš ponúknuť výhodnú životnú poistku? Lebo toto sa mi už raz stalo a prisahám, že…”
“Nie! Chcela som len povedať, že kopem rovnakú ligu ako ty,” povedala so smútkom v očiach.
Tak je futbalistka, no bože. Nie, to nie, to by sa tvárila inak.
“Aké ženy sa ti páčia?” spýtala sa a ja som netušil kam tým mieri.
“Také so zmyslom pre humor?” odpovedal som rýchlo a zrozumiteľne. Mal som pocit, že situácia si to vyžadovala.
“Vidíš, aj mne!” povedala. Oukej, bolo mi to jasné. Nemal som u nej šancu. Ani iný chlap. Bola dôvodom, prečo veľa mužov po nociach nemôže spať a prečo cirkev robí referendá. Škoda, pomyslel som si. A keď som si tak pomyslel, uvedomil som si, že už hodnú chvíľu čumím do zeme.
“Ale si fajn chlap,” pochválila moje vlohy.
“Ďakujem,” povedal som a usmial som sa ako sa len dalo. A veľmi sa teda nedalo. Nebol to práve najveselší koniec rande. Zase, koľko chlapov sa môže pochváliť tým, že bolo na rande s lesbičkou? “Pozri, to čo si dnes spravil s tým tiketom bolo veľké gesto. Čo robíš počas najbližších večerov?” spýtala sa s podozrivým úsmevom.
“Nič rozumné, popravde…”
“Tak si ani nič neplánuj…”
“Prečo?” Bol som na to celkom zvedavý.
“Robím v banke a mám veľa nezadaných kolegýň. Mal by si s nimi ísť von!” povedala a sprisahanecky sa usmiala.
Eskalátor môjho života sa zasekol a ja mám nádej, že pôjde smerom nahor. Pche, Janka, Paula, Petra aj Saša sa chcú stretnúť zas. A to všetko vďaka Športke. A inak orientovanej tmavovláske. Milujem lesbičky!!!