Tím ultrabežcov si uctil pamiatku dvoch odvážnych mužov, ktorí utiekli z Osvienčimu, aby zachránili iných. Tento príbeh zachytili v dokumentárnom filme Kroky na hrane.



Pomoc a zradu delí len tenká čiara. Vtedy aj dnes. Tak znie hlavná myšlienka dokumentárneho filmu Kroky na hranektorý nenechá nikoho chladným. Film vznikol na tému druhej svetovej vojny, dodnes veľmi preberanej a vyhľadávanej. Snaha pochopiť celý jej význam, ukrutnosti či hromadné vraždenie ľudí privádza mnohých k myšlienke hlbšie preskúmať problematiku a spoznať príbehy jednotlivých ľudí, ktorí toto peklo zažili.

Pamätník Vrba-Wetzler memorial v Skalitom. Zdroj: zilina-gallery.sk/Jozef Feiler

Jedni z nich boli aj šiesti mladí ľudia, ktorým v hlave skrsol nápad natočiť dokumentárny film o dvoch slovenských hrdinoch. Sú málo spomínaní, nemajú takmer žiadne memoriály, no ich hrdinský čin zachránil státisíce ľudí pred smrťou. Dokument nehovorí len o napínavom príbehu Vrbu a Wetzlera, ale aj o napodobnení ich cesty 6 slovenskými ultrabežcami.

Muži, ktorí prežili tábor smrti

Reč je o trnavskom rodákovi Alfredovi Wetzlerovi a Rudolfovi Vrbovi z Topoľčian, ktorí utiekli v apríli 1944 z koncentračného tábora Auschwitz-Birkenau v okupovanom Poľsku. Mnohým utečencom sa nepodarilo dostať ďalej ako za hranice tábora, keďže hliadky boli všade a v momente, keď ich našli, zabili ich a vystavili ostatným ako hrozbu. Vrba a Wetzler sa však nedali zastrašiť, utiekli a zobrali so sebou aj dôležité dokumenty, aby ukázali svetu, čo za zverstvá páchajú ľudia ľuďom.

koncentračný tábor
Situačný plán koncentračných táborov. Zdroj: upn.gov.sk/P.Makyna

Bežali len v noci, aby ich nespozorovali hliadky príslušníkov SS a nemeckej armády. Trvalo takmer 12 dní, kým dosiahli svoj cieľ, a to všetko len s obmedzenými zásobami jedla a vody, odkázaní jeden na druhého. Napriek tomu všetkému bežali a nevzdávali sa; nie kvôli sebe, ale kvôli všetkým ľuďom, ktorí trpeli a zomierali. Prebehli neskutočných 170 km z Auschwitz-Birkenau do Žiliny a zachránili tak 400 000 maďarských Židov, ktorým hrozili deportácie a istá smrť.

Sereď, zastávka pred smrťou

Alfred Israel Wetzler (1918-1988) pochádzal z robotníckej rodiny z Trnavy. Do Auschwitz- Birkenau v Osvienčime bol deportovaný v roku 1942 medzi prvými vlnami ľudí odpravených do tábora. Nikto spočiatku nevedel, čo sa deje. Na Slovensku silnel odpor voči Židom, bol vydaný Židovský kódex a snaha zbaviť sa ich rástla každým dňom. Nikto im to však priamo nepovedal, hoci propaganda hovorila viac ako jasne. Dodnes môžeme Židovský kódex nájsť na internete, a tak jasne usúdiť, ako boli Židia vnímaní. Boli im odobraté takmer všetky ľudské práva a nakoniec aj to najzákladnejšie, právo na život. To však ešte nevedeli, keď sa povinne hlásili v Seredskom zbernom tábore.

V Kódexe podrobne definovali, čo všetko Žid nemôže, ako napríklad:

„Zakazuje sa uzavrieť manželstvo medzi Židom (Židovkou) a Nežidovkou (Nežidom) a medzi Židom (Židovkou) a židovskou miešankou (miešancom) [§ 2].“

„Kto vedome uzavrie manželstvo proti zákazu v ods. 1, potresce sa pre prečin väzením do 3 rokov a stratou úradu a práva volebného.“

„Vedomý mimomanželský pohlavný styk medzi Židom (Židovkou) a Nežidovkou (Nežidom) sa tresce ako prečin väzením do 5 rokov.“

židia
Protižidovská propaganda. Zdroj: moderni-dejiny.cz

Ďalšie nezmyselné príkazy boli napísané v 270 paragrafoch, kde Židia oficiálne stratili občianske práva. Veľkú zásluhu na tom mala Hlinkova garda a veliteľ Alois Brunner, ktorý sa v roku 1985 pre časopis Bunte vyjadril takto: „Izrael ma nikdy nedostane. Židia si zaslúžili zomrieť. Boli to odpadky. Som so svojím životom spokojný. Keby som mohol, urobil by som to znovu. Jediné, čo ma poburuje, je, že v Európe ešte žijú Židia.“

Títo ľudia dohliadali na to, aby sa všetci Židia hlásili na povinnú pracovnú službu. Následne ich zhromažďovali, až kým ich nebolo dosť na deportáciu. Ľudí nakladali do dobytčích vagónov, kde bolo iba jedno malé zamrežované okienko a dve vedrá. Jedno na vodu, druhé na výkaly. Často ich do vozňa natlačili aj 50, hlava na hlave, len aby naplnili naplánovaný počet.

,,Veď zaobchádzame s vami, ako sa na ľudí patrí, a tak isto to bude aj tam. Len žiadne strachy!“

Alfred Wetzler vo svojom autobiografickom románe spomína:,,…odchádzate na robotu, – pokračuje zástupca veliteľa seredského tábora, prihrbený, ťarbavý chlap s fialovými žilkami pod vodnatými očami, – tam je pre vás všetko pripravené. Každá panika je zbytočná. Veď zaobchádzame s vami, ako sa na ľudí patrí, a tak isto to bude aj tam. Len žiadne strachy! Každý z vás bude robiť svoje: šuster šustrovať, lekár liečiť, teda každý sa bude môcť držať pri svojom fachu. Za prácu dostanete byt, stravu aj plácu, aby ste si mohli kúpiť, čo budete potrebovať. A budete tam pekne spolu. Odpracujete si svoje a o pol roka, najviac o rok sa vrátite.“

vagón
Dobytčí vagón na prevoz ľudí do Osvienčimu. Zdroj: Profimedia.sk

Realita však bola úplne iná. To hovoria aj ďalšie výpovede ľudí cestujúcich na smrť. „Vo vagóne s nami cestovala lekárka so svojou mamičkou, vyše sedemdesiatročnou starenkou. Vlastnou rukou jej pichla smrtiacu injekciu a následne aj sebe. Mali sme len tieto dve mŕtvoly vo vagóne. Hovorilo sa, že v ostatných vagónoch ich bolo viac – malé deti, bábätká, starší ľudia a tí, ktorí spáchali samovraždu alebo zomreli od únavy, ktorú spôsobilo cestovanie a stres,“  hovorí spomienka Kataríny Löfflerovej (1910 – 2006).

,,Po treťom dni cesty vlak zastavil a vagóny sa otvorili. Bol to posledný okamih, kedy som videla rodičov a svoje dieťa.“

Podobne si spomína na prevozy Marta Szilárdová (1923). „Odviedli nás na železničnú stanicu, kde stáli otvorené dobytčie vagóny. Do každého z nich natlačili nespočetné množstvo ľudí. V istý deň odpratali všetkých Židov z mesta. Vo vagóne sme mali jedno vedro vody a druhé na ostatné potreby. Po treťom dni cesty vlak zastavil a vagóny sa otvorili. Bol to posledný okamih, kedy som videla rodičov a svoje dieťa.“

Arbeit macht frei!

Tých šťastnejších, ktorí prežili cestu zo Serede do Auschwitz-Birkenau, privítal nápis: „Arbeit macht frei!“

V preklade to znamenalo ,,práca oslobodzuje“, čo bolo vzhľadom na mučenie ľudí alebo ich prepracovanie na smrť veľmi ironické. Alfred Wetzler prišiel do Osvienčimu spolu s ďalšími 1000 mužmi. Hneď po ich príchode boli zoradení do päťradov a spočítaní.

Arbeit macht frei! Zdroj: deviantart.com/nikitakartinginboxru

Keďže boli zo Slovenska dobre zásobení, 20 minút išli peši s ťažkou batožinou až do koncentračného tábora. Tam ich zaviedli do veľkého baraku, kde museli odovzdať svoju batožinu, cennosti aj oblečenie, ktoré mali práve na sebe. V ďalšom dome im oholili hlavy, telá a vydezinfikovali ich lyzolom. Po týchto procedúrach už zostávalo len jediné – číslo obete. Pri mužoch z vozňa Alfreda Wetzlera sa začínalo až od 28 600. Toto číslovanie na ľavú stranu hrude sprevádzala brutalita, ktorá bola len začiatkom konca.

Ako sa im podarilo utiecť?

Pravidlá sa dodržiavali, tábor bol vysoko strážený, utiecť nacistom bolo viac ako nemožné. Avšak Alfred Wetzler a Rudolf Vrba túto zdanlivo neuskutočniteľnú úlohu zvládli.

Obaja mali šťastie, že vykonávali prácu, ktorá ich úplne nezruinovala. Vrba triedil cennosti od Židov prichádzajúcich do Osvienčimu a Weztler pracoval ako zapisovateľ v márnici. Útek či vzburu plánovali už dlho, no zistenie, že nacisti plánujú ďalšie transporty z krajín, ktorým sa zatiaľ vyhýbali, ich donútilo dlhšie nečakať a ísť.

Rudolf Vrba a Alfred Wetzler. Zdroj: bendik.sk/krokynahrane

V tábore sa skryli medzi rozostavané základy barakov pre maďarských Židov a čakali tri dni, dokedy skončí poplach v tábore. Nasledovali dni strachu, bežali len v noci, trasa, ktorú si vopred nakreslili, viedla cez lesy. Brodili sa snehom aj blatom, len občas sa zastavili. Keď docielili slovensko-poľské hranice a ocitli sa v Skalitom, pomohol im muž menom Ondrej Čanecký, ktorý im poskytol úkryt, jedlo, oblečenie a previezol ich do Žiliny na trh. Tam sa spojili so židovskými organizáciami a vypovedali o vyhladzovacích táboroch. Celú správu si môžete prečítať tu.

Bežali o život aj pre život

Čo im hrozilo, ak sa útek nepodarí, vedeli. „Zomrú na šibenici, no predtým dostanú päťdesiat rán, oznámil esesák.“ (Z knihy R. Vrbu Utiekol som z Osvienčimu.)

Útek z tábora sa trestal smrťou, no keby zostali, zomreli by tiež. V dnešnej dobe je ťažké predstaviť si bežať pred smrťou, bez jedla, bez vody, bez pomoci, len s veľmi nepresnou mapou, ktorá ich mohla zradiť na každom kroku. Námet behu vznikol v spolupráci Fedora Gála, ktorý každoročne organizuje pochod Vrba-Wetzler Memorial.

ultrabežci
Šiesti ultrabežci. Zdroj: novinky.sered.sk

Šiesti ultrabežci sa rozhodli, že túto trasu prebehnú a vzdajú tak poctu týmto dvom odvážnym mužom.

„Ak neviete, odkiaľ pochádzate, neviete, kam kráčate.“

„Akonáhle som videl materiály pre projekt, ktorý sa chystá, hneď som dostal sen, že by som si to chcel niekedy zabehnúť.“ Tak znelo vyjadrenie jedného z členov tímu, ktorí sa rozhodli vyskúšať  si túto 170 km trasu na vlastnej koži. Prípravy na beh im trvali takmer rok a pol. Za ten čas prečítali veľa kníh o týchto udalostiach, podrobne si naštudovali a nakreslili trasu, ktorú opísali Wetzler v knihe Čo Dante nevidel a Vrba v knihe Nemôžem odpustiť, utiekol som z Osvienčimu. Ultrabežci pre autenticitu zachovali nielen pôvodnú trasu, ale bežali aj vo dvojiciach, a to konkrétne:

  • Martin Urbaník a Marián Kamendy,
  • Martin Sekér a Peter Brestovanský,
  • Marcel Jedlička a Daniel Blonski.

Zdolali spoločne 170 kilometrov s prevýšením 5500 metrov za menej ako 40 hodín.

Bežali po stopách Vrbu a Wetzlera 170 km z Osvienčimu do Žiliny. Zdroj: horyzonty.sk

Pozoruhodné je, že celý film vznikol na náklady jeho tvorcov a na báze dobrovoľníckej činnosti. 21 mladých ľudí sa rozhodlo, že hoci je to história, treba si jej hrôzy neustále ukazovať a pripomínať. Ľudia veľmi rýchlo zabúdajú a majú sklon k ničeniu samých seba. Ako poznamenal jeden z tvorcov filmu: „Ak neviete, odkiaľ pochádzate, neviete, kam kráčate.“ Preto by mal každý poznať históriu, aby ničenie, strach a smrť boli navždy minulosťou.

Prezentácia filmu na školách

Hlavným cieľom filmu je dostať ho nielen na festivaly, ale najmä do škôl medzi deti v podobe besied, kde sa následne môžu porozprávať o všetkom, čo uvidia. V súčasnosti je veľmi dôležité nielen deťom, ale aj dospelým ukazovať, čo robili státisícom nevinných ľudí. Nie je to len o minulosti, pretože pomoc a zradu delí len tenká čiara. Vtedy aj dnes.