Mladý herec Ľuboš Kostelný dostal možnosť odovzdávať svoje herecké skúsenosti budúcim hercom. Občas je na pochybách, či robí svoje učiteľské poslanie dobre, ale rozpráva o ňom naozaj zanietene. K svojej  „druhej práci“ pristupuje s rovnakou dôležitosťou a oddanosťou ako k divadlu.



Prečo ste sa rozhodli učiť mladých ľudí?

Ja som sa viac-menej nerozhodol. Ale naši bardi, ktorí boli a sú v tomto odbore totálnymi autoritami, akoby zabudli vychovať niekoho ďalšieho, čo to po nich prevezme. Na našej škole tak chýba jedna, ak nie dve generácie. Zrazu katedra prišla do situácie, keď chceli poodchádzať a škola nevyhnutne potrebovala novú posilu. Oslovil ma Peter Mankovecký, či by som nechcel učiť. Pre mňa to bola česť, keďže u nás bol zvyk, že to robia tí najlepší, ale nebolo to moje rozhodnutie.

Čo si vážite na svojej práci pedagóga a čo vás naopak hnevá?

Stretávať mladých ľudí je veľmi obohacujúce a dodáva mi to energiu a nový rozmer žitia. Zažil som pocit nepýtavého a nepodmieňovaného štastia, keď mali prvé predvádzačky (pozn. autora – študenti herectva ukazujú, čo sa za semester naučili). Mal som pocit novej sily  v živote, ktorý začínal byť trochu rovnaký. Avšak herectvo sa naučiť nedá. Dá sa naučiť rozmýšľať ako herec. Čo iné ich môžem naučiť? Dá sa naučiť nazerať na svet trochu inak, rozhodne hlbšie a širšie. Možno ich viesť k tomu ako byť lepší človek. Dobrý herec musí byť aj dobrý človek.

Aký máte so študentmi vzťah? Berú vás ako osobnosť televíznej obrazovky inak ako kolegov?

Celé herectvo je o vzťahoch. My sa snažíme pomenovávať kvality a nekvality vzťahov. Kým niekoho spoznáte, máte o ňom určitú predstavu – predsudok. Keď ho spoznáte, tak predsudky idú bokom. Ja poznám svoje nekvality a hovorím o nich. Mám však podozrenie, keď o nich hovorím a priznávam ich, tak si ich ospravedlňujem a nepracujem na nich.

Učiteľ by však nemal upozorňovať na svoje chyby. Uvedomiť si ich, to áno.

To by som si pripadal pokrytecký. Nebudem sa tváriť, že niečo je inak ako je, len preto, aby som vyzeral lepšie, aj tak by sa to obrátilo proti mne.  No tiež sa stále učím a vidím, kde robím chyby.

Dávate im rady do praxe, ale aj do života?

To je u nás úplne prepojené.

Pripravujete svojich študentov aj na prípadnú popularitu a stratu súkromia?

Rozprávame sa o tom. Hovorím im aj o tom, že v mojom prípade je to pridaná hodnota, ktorá ma obmedzuje, pretože som hanblivý človek a tak to, že ma ľudia poznajú, zo mňa urobilo samotára, vo voľnom čase sediaceho doma. Niektorí herci však z toho dokážu ťažiť, dokonca si to aj užívať.

Ľuboš kostelný pedagog Foto: P. Bielik
Dobrý herec musí byť aj dobrý človek. Foto: P. Bielik

Máte spätnú väzbu na vašu divadelnú alebo televíznu prácu od študentov?

Ale isteže. Na škole musí učiť niekto, koho vidia večer v praxi robiť pomerne dobre to, čo od nich počas hodín hereckej tvorby žiada, k čomu ich vedie. Kde by som mal získať v ich očiach právo na to niečo im hovoriť, pokiaľ by ma nevideli hrať?

Čo vyučujete na predmete herecká tvorba? Ako vyzerá bežná hodina?

Podľa toho, v ktorom ročníku alebo semestri sme. Začína sa etudami, čo sú cvičenia. Pracujeme s takými jemnými vecami, ako je hanba, dôvera. Učia sa byť-žiť v priestore (na javisku, ktoré je veľký stresor) za seba, pomocou etúd, bez slov. Celý prvý semester sa učíme v tom priestore existovať za seba-nehrať, hľadáme osobné kvality každého študenta, nie nejakú masku. Snažíme sa ich odučiť predstavu o herectve, že treba hrať. Netreba nič hrať. Keď si dokážu problémy hranej postavy prevziať  za svoje, až potom môžu ísť ďalej. Nesmiete preskočiť fázu toho prijatia, že to na javisku som ja. Toto sa učíme celý semester. V druhom semestri prichádzajú kratšie dialógy.

„Málo z nás Slovákov však vôbec tuší, čo máme za autorov, pretože v škole nám znechutili povinnú literatúru. Každé nútenie si vyžiada odmietanie.“

Keď porovnáte vaše študentské časy so súčasnosťou, čo sa zmenilo? Sú dnešní študenti iní než ste boli vy?

Vysoká škola bola pre mňa najradostnejšie  obdobie v doterajšom živote. Ako Spolužiaci sme si rozumeli v triede i na javisku. Je to iné, ako keď niekto s niekým súťaží. Aj deckám hovorím, že dokážu viac ako priatelia. My sme mali s našimi predstaveniami slušné úspechy. Vyhrali sme festivaly okr. i. vo Varšave aj v Prahe. A celé nám to akosi fungovalo, pretože sme sa v základe mali všetci radi.

Zaujímajú vašich študentov aj klasické dramatické diela, napr. Ženský zákon, Bačova žena, Tanec nad plačom?

Určite. Aj ich hrajú. Napríklad skvelého, svetového  Barča-Ivana a jeho Dvoch. To je skutočne veľký autor, málo z nás Slovákov však vôbec tuší, čo máme za autorov, pretože v škole nám znechutili povinnú literatúru. Každé nútenie si vyžiada odmietanie. Keby nám ju zakázali, všetci by ju čítali. Naučili nás teda jediné a to nemať vzťah k našej literatúre.

Literatúra 20. storočia je zaujímavá.

Určite, aj teraz sa tu v SND hrá Nevesta hôľ. Švantner je tiež svetový autor.

Pýtajú sa vás študenti na vaše účinkovanie v slovenských seriáloch? Ako sa pozerajú na to, že sa pripravujú na kariéru divadelného herca a mnohí herci účinkujú v televíznych seriáloch rôznej kvality?

Mnoho detí ani netuší, že idú študovať divadelné herectvo. Oni chcú byť len “slávni”. Myslím si, že treba transformovať všetky hudobno-dramatické konzervatóriá , zvážiť ich počet, ak niekomu na ministerstve školstva ide skutočne o dobro študentov, pretože ktorá 14-ročná slečna nechce byť aspoň na chvíľu herečkou-slávnou osobou ? A tak sa veľa z detí v tomto veku chybne rozhodne vybrať si za strednú školu konzervatórium, ktoré sú dnes už v každom meste nad 50000 obyvateľov a vo väčších ich je i viac, no a na nich  sa deti nenaučia nič, viem o čom hovorím, sám som absolvent štátneho  konzervatória v Bratislave, čo je to najstaršie a najrenomovanejšie na Slovensku, no odvážim sa o jeho kvalite v hudobno-dramatickom odbore verejne zapochybovať a ani sa neodvážim predstaviť si úroveň tých ďalších. Absolventi nemajú teda žiadnu strednú školu, nemôžu robiť nič. Konzervatóriá na Slovensku produkujú ročne stovky absolútne nešťastných ľudí, bez možnosti sa uplatniť. A pritom by sa to dalo ľahko napraviť, keby sa popri strednej škole, gymnáziu, či strednej odbornej škole vo voľnom čase, tak ako je to na základoškolskej úrovni,  herectvu dalo venovať ako záľube, čosi ako stredná umelecká škola. Nikto to však nerieši. A to sú stovky detí každý rok. Slovenský trh potrebuje maximálne päť hercov ročne. Už VŠMU produkuje 15 hercov za  rok, ešte v Banskej Bystrici je ďalšia vysoká umelecká škola, ktorá vznikla ako na truc a  je od počiatku zbytočná.

Vnímate ju ako konkurenciu?

Nie.

Ale je problém zrušiť školu.

Ja ich nechcem rušiť. Zmeniť.

ľuboš kostelný pedagóg všmu Foto: P. Bielik
Vysoká škola bola pre mňa najlepšie obdobie v živote. Foto: P. Bielik

Aké máte ambície v profesii pedagóga? Chcete učiť aj v budúcnosti? Zvažujete aj získanie ďalších akademických titulov?

Je to nevyhnutnosť. Máme málo titulovaných pedagógov, pretože všetci šli alebo pôjdu v blízkej budúcnosti do dôchodku. Zatiaľ však na to nie som pripravený.

„Každá jedna diplomová práca by mala daný vedný odbor niekam posunúť a obohatiť. Ako obohatíte herectvo, ktoré nie je exaktné?“

Vediete aj bakalárske alebo diplomové práce? Ak áno, akými témami sa zaoberáte so študentmi?

Zatiaľ len oponujem. No v našom odbore to je ťažká vec. Každá jedna diplomová práca by mala daný vedný odbor niekam posunúť a obohatiť. Ako obohatíte herectvo, ktoré nie je exaktné? To nie je vedný odbor. Iba ak o seba a svoj vklad a čisto subjektívny postoj, čiže takú kvalitu prinášajú aj naše diplomové práce.

Angažujete sa aj v nejakých výskumných grantoch alebo projektoch?

Zatiaľ nie.

Nemali ste ponuky aj z konzervatória?

Školy tu nie sú pre učiteľov, ale pre študentov. Všetko by sa malo podriadiť ich dobru. Hovorím o racionálnom dobre pre študenta. Keď viem, že je pre daného študenta niečo zlé a škodí mu dokonca v budúcom živote, tak to treba riešiť. Je to zle nastavené a nikto sa na to nepozerá.

Prejdeme k divadelnému svetu. Aké sú najaktuálnejšie trendy v slovenskom a vo svetovom divadle?

Klamal by som ak poviem, že sa orientujem v európskych divadelných trendoch, práve preto, že hodnotenie je nakoniec čisto subjektívne, to čo sa možno niekomu páči, mne môže pripadať ako pózerstvo a klamstvo, či blábol. V európskom priestore však na rozdiel od nás, je obrovské množstvo  divadiel, už len tých pražských 60-70 je oproti všetkým 20 slovenským dokopy hovoriace za všetko. Tá kvantita nevyhnutne prináša rôznosť a tá zas vývoj, posun.  Trendsetter európskeho divadla je Nemecko. Neviem, či je slovenské divadlo alebo obecenstvo pripravené prijať nemecký typ drámy a hrania. Je to iný, deklamatívny, odosobnený spôsob herectva, ktoré ruší ilúziu divadla a štvrtej steny. Je formálne, viac sa sústredí na to, ako sa niečo robí, ako na to, čo sa  robí.  My stále akoby žijeme príbehy. Nemci žijú formy, znaky, rozumejú im, čím si vedia odovzdať viac informácií za kratší čas, tým sú ich predstavenia hutnejšie.

Boli ste na takom predstavení v Nemecku?

Nie, ale práve skúšame v SND jedno také. Dea Loher -NEVINA. Pozerám si tiež na youtube nejaké inscenácie nemeckého divadla. Hral som tiež v predstavení hry Thomasa Bernharda – Ignorant a šialenec.  Ekvilibristika  reči. Dnes  Národné divadlo prechádza veľkou zmenou a rozširuje svoj záber v rámci európskeho kontextu, má svoj festival, kontaktuje sa s inými divadlami, snaží sa divákov privykať náročnejším titulom, to sa však dá až schopnosťou porovnávať a tá je možná, až keď máte čo porovnávať s čím. Čiže čím viac chodíte do divadla, tým viac si žiadate kvalitu, neuspokojí vás už totiž  čokoľvek. A do divadla chodí stále viac a viac ľudí. Za 13 rokov v SND si nepamätám, že by bol taký problém zohnať lístky na mnoho titulov, aký je dnes a to hovorí za všetko.

Neláka vás aj nejaká alternatívna divadelná forma, napríklad divadlo jedného herca alebo stand up?

Začínam sa teraz zaoberať stand upom, ale iba pre to, že som bol oslovený na spoluprácu v rámci jedného filmu.

Mali ste nejaký osobnostný problém s postavou?

Javisko nie je súkromný život. Musíme vedieť vypínať. Ale musíte vedieť rozdeľovať, to je práca a toto som ja.

Mgr. art. Ľuboš Kostelný (34) absolvoval konzervatórium a VŠMU v Bratislave. Je členom Slovenského národného divadla a učí na Divadelnej fakulte VŠMU na Katedre herectva. Pôsobil v televíznych seriáloch (Ordinácia v ružovej záhrade, Profesionáli, Búrlivé víno), účinkoval aj vo filmoch (Rebelové, Muzika, Wilsonov).