Astrobiologička Michaela Musilová: Žili sme len z hrozného astronomického jedla ~ Gaudeo

Mladá slovenská vedkyňa nám priblíži, aké je to pracovať pre NASA. Podelí sa s nami aj o bohaté zážitky zo simulovanej misie na Marse.

Čo bolo pre vás dôvodom stať sa astrobiologičkou?

Vášeň pre astrobiológiu sa u mňa vytvorila postupne. Začalo sa to s láskou k prírode a hlavne zvedavosťou spoznať, ako fungujú niektoré prírodne javy. Neskôr, keď som si v 8 rokoch prelistovala encyklopédiu, môj veľký záujem zase zaujal vesmír, planéty a mesiace v našej slnečnej sústave a či by mohol existovať život na nich. Životné cesty a rodičia ma potom zaviedli k láske ku kultúre, jazykom, histórii a umeniu. Fascináciu s možným životom mimo Zeme som si nechala ako hobby a venovala som sa tomu písaním sci-fi románov. Do 15 rokov som si myslela, že budem študovať históriu umenia, až kým som nezistila, že astrobiológia existuje ako veda. Dokumentárny film Mimozemšťania z hlbín od Jamesa Camerona mi pripomenul moju detskú zvedavosť a zároveň som si uvedomila, že v odbore astrobiológia je toho toľko nepoznaného, čo treba preskúmať a študovať. A vtedy som sa odhodlane dala na cestu, ktorá ma neskôr zaviedla až k práci priamo v NASA.

Popíšte, prosím, čitateľom bližšie, čo zahŕňa vaša práca.

Astrobiológia sama o sebe je štúdium života vo vesmíre. Zahŕňa veľké množstvo rôznych odborov ako astrofyzika, geológia, biológia, chémia, inžinierstvo a iné. Vybrala som si ako špecializáciu život v extrémnych podmienkach a či by podobne extrémny život (extrémofily) mohol existovať inde vo vesmíre. Pod to zapadá odber vzoriek v extrémnych prostrediach, ako napríklad z ľadovcov v Grónsku a na Svalbarde a štúdium biochemických procesov extrémofilov pre prežitie. Potom nasleduje skúšanie, či prežijú v simulovaných mimozemských podmienkach. Dnes sa už venujem množstvu ďalších prác a projektov, ako vyučovanie astrobiológie v Česku, na Slovensku a na International Space Univerzity. Okrem toho som predsedníčkou Slovenskej organizácie pre vesmírne aktivity (SOSA), kde sa zas venujem inžinierskej časti vesmírneho výskumu a priemyslu.

Bolo to, akoby sa mi splnil detský sen, keď som sa dostala na simulovanú misiu na Marse.

Ako prvej Slovenke sa vám podarilo dostať sa v roku 2014 na simulovanú misiu na Marse. Aký to bol pocit, keď ste sa o tom dozvedeli?

Bola som nesmierne nadšená. Bolo to, akoby sa mi splnil detský sen. Totiž od 8 rokov, odkedy sa vo mne prebudila vášeň pre vesmír, som začala snívať aj o tom, že by som sa chcela stať astronautkou. Dokonca som vtedy mala možnosť, pozrieť sa do jedného centra NASA a obliecť si astronautský skafander. Od toho momentu sa ma to stále drží a fotka mňa v tom skafandri dnes visí na chladničke mojich rodičov, pripomínajúc mi tento sen. Stať sa takzvanou marsonautkou bolo do určitej miery splnenie toho sna a ďalší veľký krok smerom k uskutočneniu toho ďalšieho, až nemožného sna, stať sa astronautkou.

Túžila byť astronautkou už od detstva. Zdroj: archív M. Musilovej

Mohli by ste aspoň v skratke načrtnúť, aké podmienky musí splniť človek, ak sa chce dostať k takému projektu?

Nie som si úplne istá, aké sú výberové kritéria, ale môžem sa pokúsiť odhadnúť, že na jednej strane pri výbere posádky na takéto simulované misie pozerajú na profesionálne skúsenosti, akademické, inžinierske či lekárske. Skúsenosti žiť a pracovať v extrémnych podmienkach, čo znamená účasť a vedenie niekoľkých expedícií alebo náročných projektov. Výbornú fyzickú kondičku a rôzne psychické kritériá, ako napríklad vedieť dobre spolupracovať či viesť skupinu ľudí, byť prispôsobivý, zachovať si chladnú hlavu a podobne.

Prezradíte, čo všetko zahŕňa príprava na takúto misiu?

Keď sa prejde všetkými týmito výberovými konaniami, tak sa treba sústrediť hlavne na prípravu výskumných projektov a udržanie si dobrej fyzickej kondičky až do misie. Popri tom sa pravidelne posádka stretáva aspoň virtuálne. Preberá sa všetko od vedeckých experimentov po prípravu každodenného rozvrhu počas misie, úlohy každého člena posádky a iné. Na záver sa rieši všetká potrebná logistika, ako preprava vedeckých, technických či osobných vecí. Tesne pred misou sa stretne posádka a prejde si brífingmi, tréningom a detailnými pokynmi od organizátorov.

Na čo bola zameraná vaša prvá misia?

Misie, na ktorých som sa zúčastnila, boli výskumnými pobytmi na Marťanskej púštnej výskumnej stanici MDRS (Mars Desert Research Station) v Utahu, USA. Je to jedno z najpodobnejších miest Marsu na Zemi, čo sa týka prírodných podmienok, geologických útvarov a extrémnych organizmov, ktoré tam dokážu prežiť. Cieľom misie na MDRS je pripraviť ľudí na náročnosť a prekážky, ktoré ich budú čakať pri živote na červenej planéte. Tak isto sa stanica využíva na testovanie technológií a výskumných experimentov, relevantných pre budúcu kolonizáciu Marsu. Počas každej misie na nás, takzvaných marsonautoch, robia psychologické štúdie. Dostaneme príkazy pre experimenty, ktoré treba vykonať a plus si každý z nás prinesie svoj vlastný výskum. Dokonca ja som mala na starosti vedenie všetkých výskumných projektov, a tým pádom aj väčšinu posádky, keďže skoro všetci sme mali so sebou vedecko-technické projekty. Moje experimenty boli zamerané napríklad na extrémofily žijúce v Utahskej púšti, a teda či by podobné extrémofily prežili aj na Marse a terraformovanie Marsu, čiže vytváranie pozemských podmienok na Marse. Okrem týchto úloh som mala veľa zodpovednosti ako dôstojníčka skleníka posádky, v rámci čoho som pestovala zeleninu a bylinky pre posádku v skleníku na MDRS. Nakoniec sme mali ešte rôzne skupinové projekty, prácu pre Mission Control, čo je ekvivalent NASA Houston, ktorý nás sledoval kvázi zo Zeme celý čas a množstvo popularizačných a vzdelávacích aktivít.

Štúdium extrémofilov v Grónsku. Zdroj: archív M. Musilovej

Ako v skratke prebieha bežný deň na simulovanej misii na Marse?

Dni na simulovanej misii sú celkom psychicky a fyzicky náročné. Mali sme tam plný program, takže sme denne spali v priemere štyri hodiny. Museli sme si rozdeliť čas medzi kolektívnymi a výskumnými úlohami, popularizačnými a vzdelávacími aktivitami a inými zodpovednosťami členov posádky. Okrem toho sme mali aj niekoľko skupinových cvičení ako joga, meditácie a iné. Navyše sme museli komunikovať s Mission Control a mali sme na to len tri hodiny denne. Vtedy sme podávali správy o tom, čo sme robili a pýtali sme si povolenia na ďalšie aktivity. Stále sme boli plne vyťažení. Samotná stanica má v priemere len osem metrov, takže je všetko vidieť a počuť. Má to taký efekt na psychiku, ako by ste boli vo väzení. K tomu všetkému treba ale prirátať nečakané veci, ktoré sa nám prihodili skoro každý deň. Išlo o všetko od výpadku elektriny kvôli zasneženým solárnym panelom cez stratu 2/3 zásob vody, nefunkčný záchod až po nehody pri práci v teréne v skafandri. Napríklad v prípade straty väčšiny vody, spôsobené búrkou, ktorá roztrhla potrubie, sme zvyšok misie museli existovať v dosť náročných podmienkach, aby sme to prežili. Záchod sa splachoval len raz denne, vôbec sme sa neumývali, jedli sme z alobalu, aby sme nemuseli umývať riad, pili sme málo vody a dokonca sme obetovali aj niekoľko rastlín v skleníku.

Jedlo na misii chutilo rovnako zle, ako vyzeralo.

Je známe, že astronauti žijú vo vesmíre zo špeciálne upravenej stravy. Ako ste boli na tom so stravou vy?

Mali sme ho vo forme granúl, akoby pre psa, alebo vo forme prášku. Keď sa to všetko zmiešalo s vodou, chutilo to rovnako zle, ako to vyzeralo. Jedine čerstvo vypestovaný špenát či iné bylinky a zelenina z nášho marťanského skleníka nám vedeli spestriť stravu a aj náladu.

Jeden z vašich experimentov na tejto misii sa zaoberal aj vytváraním pozemských podmienok na Marse. Ako to prebiehalo? Poprípade, bolo by to možné v budúcnosti uskutočniť?

Môj experiment sa zaoberal využitím extrémnych organizmov z Grónska, ktoré som zistila, vedia zúrodňovať zem v extrémnych podmienkach. Podarilo sa mi dokázať, že by vedeli zúrodniť aj iné druhy pôdy, ako tú na ľadovcoch. Počas misie som ich dala do určitých simulovaných marťanských podmienok a napriek tomu nielen zúrodnili tú marťanskú pôdu, ale spravili to ešte lepšie než v ich domácich grónskych podmienkach. Dúfam, že tieto výsledky prispejú k tomu, že sa takáto technika bude používať na skutočnom Marse. Pravdepodobne by išlo o terraformovanie najprv v skleníkoch a neskôr by sa to mohlo rozprestrieť po celej planéte v podobe malých kolónií. Aj keď na zmenu celej planéty by sme potrebovali aj tisícky rokov.

Michaela usilovne pracuje v laboratóriách NASA. Zdroj: archív M. Musilovej

Na začiatku tohto roka ste absolvovali druhú simulovanú misiu na Marse, tentokrát v úlohe veliteľky. Aké povinnosti vyplývali z vášho postavenia?

Ako veliteľka som mala na starosti riadenie celej misie. Síce zásadné inštrukcie a pokyny prichádzali zo „Zeme“ cez Mission Control, ale rozhodnutia na „Marse“ som mala pod kontrolou ja. Tak isto cez deň, keď sme nemohli komunikovať s Mission Control alebo v prípadoch výpadku spojenia so „Zemou“, som o všetkom rozhodovala ja. Išlo o všetko od plánovania a schvaľovania výskumu a aktivít na každý deň po riešenie krízových situácií, ako napríklad výpadok kúrenia na stanici. Každý člen posádky mi povinne mal denne pripraviť správu o svojich aktivitách a pýtať si odo mňa povolenia pre prácu v teréne. Ďalej išlo aj o základné veci ako každodenné fungovanie na stanici alebo monitorovanie vody, jedla, elektriny alebo iných zásob, ktoré sme tam mali len vo veľmi limitovanom množstve.

Bola pre vás väčšia zodpovednosť za ľudí na misii skôr pozitívom? Nemali ste kvôli riadiacej úlohe niekedy „zviazané ruky“?

Áno, išlo tam o veľmi veľa zodpovednosti za ľudí, ako aj za celú misiu. Určite to bolo pozitívom, pretože to bola úžasná nová skúsenosť, počas ktorej som sa toho veľmi veľa naučila. Jednou z vecí, ktoré som sa naučila, bolo zachovať pokoj v stresujúcej situácii, upokojiť ostatných a spoločne nájsť riešenie. Určitým spôsobom má človek v riadiacej úlohe zviazané ruky, ale to je niečo, s čím sa dá pracovať a tréningom vylepšiť. V tomto prípade som najväčšou limitáciou vnímala, že som si musela udržiavať určitý odstup od členov svojej posádky. Síce som sa s nimi dobre kamarátila, bola som ich nadriadenou a musela som si udržovať rešpekt.

Posádka sa dokonca spoznala až po príchode na stanicu, čo neskôr viedlo k problémom.

V čom ste vnímali najväčšie rozdiely medzi prvou a druhou misiou?

Hlavný rozdiel medzi misiami, okrem nových vedecko-technických experimentov, bol vo výbere posádky. V roku 2013 ma vybrali do prvej britskej posádky na MDRS cez konkurz v Británii, keďže v tom čase som bola doktorandkou na Bristolskej univerzite. Členov vyberali na základe ich individuálnych schopností a skúseností. Nepozerali až tak na kompatibilitu všetkých v posádke. Posádka sa dokonca spoznala až po príchode na stanicu, čo neskôr viedlo k problémom. Jeden člen tímu ťažko znášal klaustrofobické podmienky a chýbajúce súkromie. Okrem toho mal problémy so svojimi experimentami a svoju frustráciu si vylieval na ďalšom členovi posádky. Keď sa oni dvaja hádali, zapojili do hádky celú posádku. Vyvrcholilo to tak, že sa daná osoba skoro zbláznila a chcela zo stanice utiecť. Pre dobro misie a aj za to, že som veľmi empatická, trpezlivá a viem vychádzať s ľuďmi mnohých pováh, som sa ujala vyriešiť tento spor. Myslím si, že aj to viedlo k tomu, že ma minulý rok vybrali ako veliteľku ďalšej misie na MDRS. Minuloročný výber posádky bol robený z celého sveta a tentokrát hľadali nielen expertov z rôznych odborov vedy a techniky, ale dozerali na to, aby boli všetci navzájom kompatibilní. Tentokrát som bola s výberom posádky veľmi spokojná, pretože sme napriek množstvu problémov dokázali všetko v pokoji a profesionálne vyriešiť.

Na poslednej misii ste chceli zapojiť celé Slovensko, ako sa to podarilo?

Navrhla som niekoľkým výskumným organizáciám a firmám na Slovensku, aby sme spolu pripravili nejaké experimenty. Tak isto som chcela aj slovenských študentov zapojiť do mojej misie, a preto som spolu so Slovenskými elektrárňami a SOSA (Slovenská Organizácia pre Vesmírne Aktivity) zorganizovala súťaž Misia na Mars. Počas súťaže mohli stredoškolskí študenti z celého Slovenska vymyslieť experiment, ktorý by som zobrala so sebou na simulovaný Mars. Experiment, ktorý vyhral, sa zaoberal pestovaním špenátu v simulovaných podmienkach a navrhli ho študentky strednej školy v Detve.

Hneď prvý deň na „Marse“ sa nám pokazil záchod.

Byť zavretý v takom malom priestore s toľkými ľuďmi so sebou určite prináša zaujímavé situácie. Aká najvtipnejšia príhoda sa vám počas misií stala?

Jedna z najvtipnejších príhod bola akurát na začiatku misie. Hneď prvý deň na „Marse“ sa nám pokazil záchod. Bola to trochu terapia šokom, lebo sme nečakali, že „Mission Control“ nám pripravia takú skúšku tak veľmi skoro. Zrazu sme museli nechať všetky zdvorilosti bokom a museli sme riešiť veľmi primitívne veci, ako kde a akým spôsobom odkladať to, čo sme nemohli spláchnuť. Takže si asi viete predstaviť tých pár dní, ako zneli naše konverzácie a ako sme sa veľmi smiali, keď si kolegovia navzájom naznačovali správne polohy a postupy pre použitie sáčkov namiesto záchodu. (smiech)

Prezradíte niečo zo svojich najbližších plánov?

V blízkej budúcnosti sú moje plány zamerané hlavne na moje projekty a aktivity na Slovensku. Patrí medzi ne projekt prvej slovenskej družice skCUBE, suborbitálna raketa ARDEA, stratosferické balóny a viaceré medzinárodné spolupráce, zamerané na satelitné technológie. Mojou srdcovkou je rozbehnúť astrobiológiu na Slovensku. Začínam to aspoň cez projekty mojich študentov a podporujem ďalších členov SOSA v ich astrobiologických projektoch. Popri tom všetkom som prednášajúcou pre International Space University, na Masarykovej Univerizite v Brne a pôsobím ako konzultantka pre viacero firiem v zahraničí. Čo sa týka ďalších misií, tak momentálne som medzi finalistami inej simulovanej misie na Mars, ktorá je omnoho dlhšia. Uvidíme, či sa mi to podarí.

A posledná otázka. Ak ste videli film, respektíve čítala knihu Marťan, ako by ste to vedeli porovnať s tým, čo ste zažili a videli? Prípadne ako ďaleko má ten film či kniha od reality?

Áno, čítala som aj mala tú česť vidieť premiéru filmu, na ktorú ma pozvali tu na Slovensku. Kniha sa mi veľmi páčila, pretože to bola dobrá zmes dobrodružného sci-fi príbehu a vedeckých či technických vysvetliviek. Mala som dokonca tú česť spolupracovať s autorom knihy, Andy Weirom, ktorý sa ma práve pýtal na to, či by mikróby v skutočnosti mohli tak prežiť na Marse, ako to opísal v knihe. To, čo zažívala hlavná postavička Marťana, by sa dalo naozaj do určitej miery porovnať s tým, čo som zažila a veľa situácií a technológií v knihe sú založené na vedeckej báze.