Viete si predstaviť, že by ste na otázku „Kde bývaš?“ odpovedali „Na fare.“? Katka takto odpovedá celý život. Komu to neprezradí, nespozná to na nej.



Je najstaršou dcérou gréckokatolíckeho kňaza a hematologickej laborantky. S rodinou žije na fare v malej východoslovenskej dedinke Brusnica pri Stropkove. Druhý rok študuje na Ekonomickej univerzite v hlavnom meste a 21 rokov sa pasuje s „nálepkou dcéry kňaza“. To ovplyvňuje nielen jej netradičný pohľad na tradičné otázky viery, partnerstva či predsudkov, ale aj dojem, ktorým na ľudí pôsobí.

Kto je Boh?

Ľudia vnímajú Boha rôzne. Závisí to od toho, čo im v spoločnosti a rodinách chýba. Pre mňa Boh predstavuje Lásku (niežeby som jej mala nedostatok). Takú, ktorá nemá hranice. A nad týmto jej aspektom sa často zamýšľam. Sama to mám totiž s odpúšťaním ťažké, predstaviť si preto, že niekto mi rád odpúšťa zlyhania, je pre mňa malé sci-fi. Ale skutočné.

Predpokladám, že tento pohľad ti vštepil otec, keďže si dcéra kňaza.

Áno, spoločne s mamkou. Ocko je kňazom od novembra 1997. Pri jeho vysvätení som bola aj ja, v brušku. Gréckokatolícki kňazi sa totiž môžu ženiť len pred vysviackou, po nej už nesmú. Ockovo povolanie vnímam ako bonus pre mňa kresťanku, nie ako príťaž.

Aj tvoj starý otec sa venuje kňazstvu. Bude trend duchovných povolaní vo vašej rodine pokračovať?

Pravdepodobne nie. Sama študujem medzinárodné ekonomické vzťahy. Nevedela som sa rozhodnúť hneď, no napriek tomu to rodičia nechali na mňa. To, že som od malička členkou eRka a teraz aj Dobrej noviny, ovplyvnilo výber. Chcem mať prácu, pri ktorej nájdem zhodu so svojimi životnými hodnotami.

Doma nám nikdy nepovedali: „Máme takéto požiadavky milé deti, jeden z vás bude kňaz, jedna bude mníška,…“ sme triezva rodina. Ak by sa niekto z nás rozhodol pre duchovné povolanie, nebude to preto, aby „potešil rodičov“. V mojom prípade ich skôr zaujímalo, či by som nechcela kňaza za muža. (smiech)

 

Rodičia sa pýtali, či nechcem kňaza za muža.

eRko a Dobrá novina? Čo je to?

eRko je hnutie kresťanských spoločenstiev detí, ktorého sme členmi odmala. Rodičia chceli urobiť pre ľudí vo farnosti niečo viac, venovať sa im nielen v chráme. Začali sme organizovať tábory a stretká, ktoré fungujú doteraz. Dobrá novina je jedna z akcií eRka. Ide o koledovanie počas Vianoc, spojené s verejnou zbierkou. Jej výťažok putuje na konkrétne projekty v Afrických krajinách. Tie sa pripravujú a schvaľujú v špeciálnych komisiách. Momentálne som najmladšou členkou jednej z nich.

O Dobrej novine sme tiež mohli nedávno počuť v smutnej súvislosti s pádom lietadla v Etiópii.

Presne tak. Medzi mŕtvymi bola, žiaľ, aj naša kolegyňa, Danica Olexová. Mala pred sebou projektovú cestu do Kene. Pripravujeme totiž oslavy 25. ročníka Dobrej noviny. Pre našu organizáciu je to veľká strata. Danica bola a bude mostom medzi Afrikou a nami. Stála tiež pri zrode myšlienky programu Dobrovoľníci pre Afriku, ktorý funguje od roku 2002. Odvtedy tam Dobrá novina vyslala 71 dobrovoľníkov.

 

Koledníci Dobrej noviny u prezidenta Andreja Kisku. Zdroj: facebook/Andrej Belovežčík

Máš dve sestry a dvoch bratov. Pre veľkú rodinu je o to náročnejšie sťahovanie sa, no kňazi musia. Vnímaš to ako problém?

Väčšinou je v kňazských rodinách veľa detí. Vnímame život ako dar, každý kresťan by mal. Mnoho ľudí premýšľa, či bude mať dosť peňazí na ďalšie dieťa. My to vnímame skôr naopak. Veríme, že ak prijmeme život, s Bohom prekonáme prekážky.

Kňazi, ktorí nemajú rodinné záväzky, menia farnosti častejšie. My sme v sťahovaní tí šťastnejší. Po 12 rokoch sme sa presťahovali prvýkrát (raz predtým, no to som bola ešte malá), a potom onedlho znova do dedinky Brusnica, kde v súčasnosti žijeme. Adaptácia na nové prostredie bola pre každého z nás iná. Niektorí si zažili aj šikanovanie.

Fara na ktorej sme bývali 12 rokov, bola spočiatku v dezolátnom stave. Žili sme tam aj počas opráv. Ocko a niekoľko pomocníkov ju rekonštruovali vlastnými rukami.

Prečo sa kňazi sťahujú?

Asi aby sa zabránilo stereotypu, aby sa rozvíjali obe strany – kňaz i ľud. Navzájom sa učia a prinášajú rôzne pohľady na vieru. V krajných prípadoch sa môže stať, že o preloženie požiada kňaz alebo veriaci.

Ja poviem, že žijem v paneláku, keď sa ma na to pýtajú. Ty, že na fare. S akými reakciami sa pri tom stretávaš?

Na prekvapenie, prevažne s pozitívnymi. Ľudí zaujíma, ako to u nás vyzerá. Asi si v predstavách občas mýlia faru s kostolom, pritom je to normálny dom. Odkedy som v Bratislave, stretávam sa skôr s veľkým prekvapením. Pre západniarov je to úplná rarita, keďže tu ťažko stretnete gréckokatolíka, nieto dieťa kňaza.

Pri zoznámení to nehovorím ako prvú vec, nech to nevyzerá, že sa tým chválim, no nehanbím sa. Debata väčšinou smeruje k otázkam ako, čo by na to povedal tvoj otec a čo by urobil. Ľudia sú odrazu otvorenejší (aspoň sa tak tvária) a pýtajú sa ma, akoby som reprezentovala názory cirkvi a mala na všetko vedieť odpoveď, no ešte stále sa mám čo učiť.

Otec ani ja nie sme Google.

Predsudky sa asi stali súčasťou tvojho života. Žijete v malej dedinke.

Ocko, rovnako ako ja, nie je Google. Je to boží služobník, nie Boh. Podľa niektorých by nemal mať hriechy. Mamka nás prirovnáva k svieciam na svietniku. Naše svetlo priťahuje oči všetkých a ľudia na nás hľadia. Keď zhasneme alebo plameň nie je podľa ich predstáv, bývajú sklamaní, pohoršení.

Práca s ľuďmi je ťažká. Tí, čo za otcom prídu niekedy nechápu alebo nechcú pochopiť ako myslel, čo im povedal, chytajú ho za slovíčka. Niektorí prídu po úprimnú radu, iní po akési potvrdenie, že robia dobre. Ak nie, zvalia vinu na kňaza, to je jednoduché.

Súdia?

V dedine žije 300 ľudí, každý každého pozná. Tu je aj kúpa nového auta veľká vec. Napriek tomu zažívame viac toho pozitívneho. Z domu som nechcela utiecť, doma som rada, ale Bratislava mi dáva možnosť byť viac sama sebou. Snažím sa byť kresťankou nielen pre titul „dcéry kňaza”.

V takejto komunite ste niečo ako celebrity. Záleží ti na tom, čo si ľudia v okolí myslia?

Keď som bola menšia, záležalo mi na tom viac. Ešte som všetkému nerozumela. Teraz sa skôr snažím robiť veci tak, aby som sa nemusela hanbiť pred Bohom, nie pred ľuďmi.

dcéra kňaza
Katka so svojou rodinou. Zdroj: Katarína Horňáková

Čo ak by si domov priviedla partnera iného náboženstva alebo ateistu?

Myslím , že by to s ním vyskúšali. (smiech) Rodičia chcú, aby bol vzťah najmä o úprimnej láske, pokiaľ by nešlo o intoleranciu môjho presvedčenia. Vychovali ma ako kresťanku. Sama preto potrebujem partnera, s ktorým môžem vieru zdieľať a vzájomne sa v nej zdokonaľovať.

Pár kresťan/ka – ateista/ka je teda neplnohodnotný? Nemal by sa kresťan snažiť priviesť ľudí k viere práve láskou?

Naopak. Obdivujem ak niekto dokáže v takom vzťahu fungovať. O to viac, ak sa mu darí viesť partnera k Bohu. Ja som už ale taký vzťah zažila a cítim, že na to nie som dostatočne silná. Chcem pri sebe človeka, ktorý mi bude oporou aj v tomto smere.

Dnes je ale čoraz ťažšie nájsť si veriaceho partnera. Pokles takýchto mladých ľudí vo všeobecnosti je pomerne výrazný. Čím to je?

Sama mám sínusoidný vzťah s Bohom. Je to celoživotný proces budovania. Vyhorieť je jednoduché, ak nemáme nablízku zdroj ohňa. My mladí by sme chceli mať všetko pod palcom, podľa našich plánov, ale pritom sa príliš nenamáhať a napriek tomu dosiahnuť famózny výsledok. Nemáme trpezlivosť hľadať, počúvať a cítiť.

Rímskokatolícky kňaz ani nemá možnosť nájsť si partnerku. Ak by som sa chcela poradiť s kňazom o otázke rodiny, pôjdem skôr za tým, ktorý s ňou má reálnu skúsenosť.

Nemyslím si, že s každým má Boh rovnaký plán. Nemôžeme nikoho nasilu nútiť, aby si založil rodinu. To potom nie je o láske. Ľudia, ktorí sú povolaní vykonávať takúto službu, by nemali byť pod tlakom. Nie je dobré, ak sú v situácii, kedy si musia vybrať životného partnera, ani v takej, kde táto možnosť neexistuje. Dôležité je akceptovať slobodnú vôľu človeka.