Vianočný príbeh

V tom našom konšpiračnom byte na konci mesta však platili pravidlá džungle a ten, kto plakal, bol za padavku. Ja by som aj bol býval plakal. Od smiechu. A napriek občasnému problému s autoritami som si tejto nedovolil takto zrána nadávať. Lebo v džungli sa musíte učiť žiť s ostatnými zvermi.

Niekedy sa cítim ako modelka z Victoria Secret kolekcie. Nie preto, že som fešanda, ale preto, že môj žalúdok zažíva neprirodzené stavy. Stalo sa to aj v ten deň, ale nevšímal som si to. Rovnako ako bordel v mojej komfortnej zóne. Ponožky, tričko, slúchadlá a nabíjačka. Vedel som, že mama na mňa za to nakričí, tak som to aspoň kopol pod fotelku, nech jej neuberiem prirodzenú radosť zo života.

V predvianočnú sobotu mi napadlo, že si pôjdem kúpiť čosi na čítanie. K štedrej večeri a tak. Vždy je tam totiž nuda. Keď som sa naposledy pani mamky opýtal, či by som si to nemohol vziať do izby k počítaču, v očiach sa jej zračila agresia Pištu Seagala v jednom z nezpočetného množstva jeho filmov. A keďže vieme, že Pišta teraz paktuje s Putinom, nechcel som mamu dohnať k podobnej kolaborácii a stal som sa súčasťou jedinej spoločnej večere v roku. Večere, ktorá delí posledný mesiac na dva odseky – prvý začína na Mikuláša a jeho hlavným motívom je mamina hláška: „To prečo toho toľko ješ?” Prvý odsek mesiaca končí práve večerou a strieda ho druhý, typický hláškou „To prečo toto už nechceš jesť?”.

Na tretí pokus som sa obliekol správne, podľa aktuálnej módy a podľa princípu „radšej toho na seba naber viac, menšia šanca, že ti bude zima”. Vonku bolo príjemných 15 stupňov, takže ešte pred smetiakom som bol spotený ako prasa pred porážkou. Za rohom som uvidel známe auto krikľavej farby a pri ňom čupiaceho suseda. Priblížil som sa a pozoroval ho. Na základe zvukových vnemov som zachytil, že buď pod autom chová hadiu rodinku alebo inému susedovi zmenšuje objem vzduchu v pneumatikách.
„Serus, ako sa darí?” opýtam sa slušne, predsalen, sú Vianoce.
„Ticho, neprezraď ma!” hovorí mi a sprisahanecky na mňa pozrie.
„Čo tu robíš?” pýtam sa nechápavo, hoci ma zaujíma len motív. Činnosť vyťahovania vzduchu je jasná.
„Vieš, ten… nooo Ten, čo ho nemáme radi. Keby si len vedel Ten mi žerie nervy! Fu, ani nehovorím! Tak mu chcem sfúknuť gumy…” vraví sused a venuje sa činnosti.

Som priam zhrozený svedectvom tejto udalosti, a tak mi zostáva správať sa ako správny človek, kresťan a humanista. Navyše, sú najkrajšie sviatky v roku a ľudia si majú pomáhať. Prechádzam teda k ľavému zadnému kolesu a tlačením na ventil pomaly znižujem objem vzduchu v pneumatikách. Znie to ako symfónia, uchu lahodiaci tón vydávaný z dvoch pneumatík zároveň. Susedovi na záver spoločnej chvíle podávam ruku a poberám sa k obchodu.

Sto metrov od potravín sa vďaka globálnemu otepľovaniu snažím napraviť si neprirodzene posunuté spodné prádlo a zároveň si utieram pot z čela. Cez potoky slanej vody, ktoré moje telo vylučuje zračím siluety postavy, ktorú som už kdesi videl.

„Peter, zdravím vás!” prihovorím sa starému známemu.
„Jano, zdravím aj ja vás!” odpovedá príhodne bez akýchkoľvek inštrukcií. Chlapi sa takto na jeden spoločný hovorový tón naladia úplne prirodzene. Je to ako keď ženy chodia na záchod vo dvojiciach. Nepripisujú tomu význam či nedajbože dôležitosť, je to proste vec, ktorá sa prirodzene deje. A takto to máme aj my chlapi.
„Dlho sme sa nevideli, Peter!”
„To je pravda, Ján! Ako sa máte?”
„Veľmi citeľne a čuchovo rozoznateľne spotene,” odpovedám s noblesou. Nie mami, nebude mi zima len v dlhom tričku, svetríku a zimnej vetrovke, keď je vonku 15 stupňov. Deti v Afrike vyzerajú, že im je zima? Nie? No predstav si. Ale jasné, že ťa zase počúvnem a oblečiem si čo chceš ty. Hej hej, na horách hlásili sneženie.

S Petrom dohadujem detaily večernej zábavy spočívajúcej v pozorovaní jedincov vychádzajúcich z baru a blížim sa k obchodu. Vnútri ma víta Milenka. To je presne ten typ predavačky, ktorý by vám zniesol aj modré z neba. A jediné, čo mu stojí v ceste je obmedzený sortiment v potravinách. Pýta sa ma, ako sa mám. Kontrujem jej podobnou otázkou a vyvolávam dobrú náladu. Potom vyvolávam duchov a všetkých svätých – zabudol som si totiž peňaženku. Našťastie nájdem vo vrecku drobné – dosť na noviny. Hm, čo už, zajtra v kostole odíde pánko vyberajúci lóve so sklonenou hlavou.

Vraciam sa s intelektuálnym nákupom a už-už chcem zabočiť k mojej bytovke, keď sa zozadu ozve: „Susedis!”

Rádiový hlas pretne ticho medzi bytovkami a ja sa vraciam späť sťa Michael Jackson pri Moonwalku. Vianočnú náladu má Pán Zhovorčivý už nejaký ten mesiac. V dialógu mi pripomína skladby s vianočným podtónom od slávnych kapiel, hodnotí aktuálnu situáciu v meste a sem-tam sa spomienkami vráti k starým dobrým časom, ako bolo dobre a ako je dobre aj teraz a vlastne ako dobre ešte bude. Keby človek nevedel, tak by aj veril. Veril by v silu Vianoc a suché oblečenie. To moje je prepotené do nitky. Susedis teda naposledy zamáva, elegatne vhupne do taxíka a odchádza nasávať vianočnú atmosféru na námestie.

Prichádzam domov. Prirodzeným pohybom zapnem počítač, dnes mám v pláne hrať sa na manažéra Dortmundu. Z obývačky ku mne doľahne výčitka: „Nič mi nepomáhaš, nič si neupratal, keby si tam aspoň niečo vianočného pustil!”

Pochopil som. V nastaveniach zápasu zvolím podnebie s názvom „sneženie” a vykladám nohy ako správny vaľuch. Vianočná nálada definitívne dorazila aj k nám domov.

Autor: Ján Janočko