Ján Gordulič: Vidím, že sa tu opakujú tridsiate roky

Zakladateľ Stand-up comedy show Silné reči, scenárista viacerých seriálov a sitcomov a tiež tvár a zakladateľ online show Ťažký týždeň s Janom Gorduličom. Očividne ste aktívny a angažovaný človek. Ako by ste sa definovali vy sám? Kto je Jano Gordulič?

37-ročný človek, ktorému pripadajú veci okolo neho smiešne. Irónia a cynizmus ma sprevádzajú už od detstva a dlho som hľadal spôsob, ako sa tým uživiť. V súkromí ale bývam odutý, nespokojný a často nie je príjemné byť v mojom okolí. Rád cestujem. Milujem odbáčať z hlavnej cesty a chodiť bočnými uličkami.

Čo si pod tým máme predstaviť?

Keď som na dovolenke, pláž ma baví len chvíľu. Aj na mieste, kde som, ma baví vidieť trhovisko či supermarket. Chcem sa dostať bližšie k ľuďom, voziť sa s nimi v mikrobusoch, chodiť na pláže, ktoré navštevujú a nevracať sa tou istou cestou.

Niekoľko rokov dozadu ste boli „poštár Jano“ a tak si vás dodnes pamätá veľa ľudí. Dnes ste výraznou osobnosťou klubovej i online zábavy, aj voči extrémizmu na Slovensku ste sa už viackrát verejne vyhranili. Môžeme o vás povedať, že ste verejne angažovaným človekom. Bol tým prvotným spúšťačom hnev?

Myslím, že som len chcel prezentovať názor svoj a ľudí v mojom okolí dostupnou a vtipnou formou, ako protiváhu iným názorovým smerom, ktoré sa tu ozývajú. Už nebývam nahnevaný. Bývam smutný a trochu sa bojím.

,,Ešte dva roky dozadu som bral Silné reči a stand-up ako príjemné spestrenie.“

Bojíte?

Vidím, že sa tu opakujú tridsiate roky. Neviem ako bojovať proti hoaxom. Vydáš správu, v ktorej sú samé klamstvá a zdieľajú ju tisíce. No a správa o tom, že to boli hlúposti, zasiahne možno päťsto ľudí. Vidíme, že sa šíria meme obrázky, kde sa píše „Slovák si musí zobrať hypotéku, cigán dostane ubytovanie zdarma“ – lebo cigán predsa nie je Slovák. Ani černoch, ani moslim, ani niekto, kto sa narodil v Iráne, nemôže byť predsa Slovák. Bojím sa, lebo neviem, ako to zastaviť. Riešenie je pomalé, ťažké a je kombináciou aktívneho vyšetrovania korupcie, zlepšovania života, a tiež reálneho boja proti extrémistom a postihovania ľudí za hejterské reči.

Prejdime k stand-upu. Ten je na Slovensku čoraz populárnejší, Silné reči bývajú vypredané, no pred vami sa o tomto žánri u nás veľa nehovorilo a bol skôr mačkou vo vreci. Prečo práve stand-up?

Bola to zhoda náhod. Príbeh o tom, ako ma Rado Tomek z NuSpirit Clubu oslovil, aby sme sa do toho pustili. Vždy som mal blízko k rozprávaniu pred ľuďmi, k humoru a písal som. Niekde vo vnútri som teda nosil predpoklady na tento žáner. A Rado bol tou iskrou, čo to zapálila a rozbehla.

Za tých 7 – 8 rokov sa zo Silných rečí stala azda najznámejšia stand-up comedy show na Slovensku. Oberá vás vôbec konkurencia o prípadné zisky?

Určite áno, ale nie v oblasti ziskov. Skôr v tom, že ma donútila sa sprofesionalizovať. Ešte dva roky dozadu som bral Silné reči a stand-up ako príjemné spestrenie toho, čo robím. Nebol to významný zdroj príjmu a nebral som celú scénu, komikov, fanúšikov a všetko, čo som budoval, nejak vážne. Potom však prišiel moment keď sa od Silných rečí oddelili chalani. Vďaka názvu, ktorý sa nápadne podobal na ten náš a tomu, že to bola ich jediná náplň práce, veľmi rýchlo nabrali veľkú fanúšikovskú základňu. Chvíľku som uvažoval, že to zabalím, ale nakoniec som si povedal, že sa nakopnem. Takže konkurenciu sledujem z blízka a pozerám, ako a čo robia lepšie. Myslím však, že Silné reči majú lepší produkt. Máme okolo 17 komikov, z toho 4 ženy, aktívne vychovávame novú generáciu prostredníctvom „open mike“ a workshopov. Pracujeme so súčasnými a začínajúcimi komikmi na materiáli a vystupovaní. Snažím sa nejak už na konkurenciu nezameriavať, ale skôr investovať do toho, aby sme sa my vyvíjali a boli skrátka lepší. A naši diváci sú úplne odlišní.

Je medzi vami standupistami vôbec to prostredie konkurenčné? Nie ste jedna veľká „priateľská“ komunita?

S Pančlajnom, čo je show v KC Dunaj si požičiavame komikov a spolupracujeme. Temné kecy sa k nám stavajú trochu vyhranene, takže tým smerom veľa spoluprác neprebieha. Akceptujem to.

Keď sme sa dostali do zákulisia Pančlajnu, vystupujúci boli na seba pomerne priateľskí a milí, vládla pozitívna energia, pritom človek má počas vystúpení niekedy pocit, že ide o komunitu dosť sebavedomých a nepríjemných, útočných ľudí, vzhľadom na niektoré vystúpenia. Ako to teda je?

Môžem hovoriť len za Silné reči a Pančlajn. Tu je atmosféra priateľská, navzájom si pomáhame, komentujeme stand-upy, dohadzujeme kšeftíky a vychádzame si v ústrety. Určite to nie je o konkurencii. Pri každom vystúpení nám všetkým ide o to, aby bola dobrá show, aj keď niekomu niekedy nevyjde podľa predstáv. V stand-upe sme partia rovnako postihnutých a trochu narušených ľudí a to nás spája.

Je vysoké ego podmienkou?

S veľkým egom to podľa mňa nemá spoločné nič. Dokonca je na škodu. Už som párkrát videl takých chlapcov – vyskočili na pódium, plná huba silných slov, expresívny prejav a nula humoru. Vyfučali ako Procházkova politická kariéra. Aby ste si diváka získali na svoju stranu, musíte mu práveže ukázať, že ste ako on – máte tie isté problémy, prehrávate v živote a nejde vám karta. Vtedy sa do vás vie vžiť a pochopiť, že to, o čom hovoríte, je vlastne jeho život. Myslím, že väčšina z komikov je na tom so sebavedomím priemerne až podpriemerne. Standupista je herec, scenárista a režisér v jednom. Človek, ktorý sa vie na veci dívať z iného uhla a robiť si srandu zo seba samého. Človek, čo ide s kožou na trh a na pódiu sa odhalí.

„Ak si na vozíku, nebudem si z teba robiť srandu, ale ak si na vozíku a si nácek, tak za to si z teba už srandu robiť budem.“

Ako je to s egom vo vašom prípade?

O mne si to ľudia myslia, ale nie je to tak. Som narcis a vo vnútri často neistý. Snažím sa s tým roky bojovať a urobil som isté pokroky. Pôsobím drzo a neprístupne, lebo sa mi často nechce komunikovať s ľuďmi, je toho na mňa niekedy veľa – „Ahoj, čau, odfoť, sa, povedz vtip, jak sa máš, vypi si so mnou!“ Po vystúpení, fotení, kecaní, padám do postele úplne vyčerpaný a chcem ticho a samotu. A na pódiu som sám sebou – človek, ktorého ste videli v telke, ale ktorý rieši tiež problémy s meškajúcou frajerkou, čúra na verejných záchodoch a snaží sa zhodiť kilá z Vianoc vo fitku s upotenými divnými ľuďmi.

Témy a prejavy vystupujúcich sú rôznorodé.  Matej Adámy dokáže vystúpenie postaviť na čiernom humore, Juraj „Šoko“ Tabaček na sympatickom, prazvláštnom vnímaní vecí okolo seba. A vaše vystúpenia sú často protináboženské. Súvisí to s vaším osobným presvedčením?

Určite všetky veci, o ktorých hovorím, vychádzajú zo mňa. Niekedy chcem ľudí zabaviť, niekedy aj poučiť a niekedy ukázať, že na veci sa dá dívať rôzne. Nemám nič proti náboženstvu – nech sa každý chodí aj trikrát denne rozprávať do klubovne so svojim fiktívnym kamarátom. Čo mi vadí je, keď zrazu nejaká cudzia utkvelá predstava začne ovplyvňovať môj život, alebo celú spoločnosť. Viera je každého osobná vec, takisto ako to, či je gay alebo fajčí trávu.

A existujú hranice, za ktoré by ste už nešli?

Shooty to dobre zadefinoval, keď sa vyjadroval k útoku na Charlie Hebdo. Snažím sa nerobiť si srandu z vecí, za ktoré človek nemôže. Ak si na vozíku, nebudem si z teba robiť srandu, že nevieš nastúpiť do autobusu. Ale ak si na vozíku a si nácek, tak za to si z teba už srandu robiť budem.

Je slovenský stand-up porovnateľný tomu v zahraničí?

Určite áno. Veľa ľudí nás porovnáva s USA a Veľkou Britániou – to sú krajiny, kde je tento žáner najrozvinutejší na svete a krajiny majú dokopy cez 300 miliónov ľudí. Ak sa porovnáme s Louis C. K., Robinom Williamsom či  Seinfeldom, máme samozrejme čo dobiehať. Ak sa však porovnáme so scénou v Maďarsku, Poľsku, Česku či Rakúsku, sme na tom veľmi dobre. Myslím dokonca, že Silné reči sú najlepšie zorganizovaná a fungujúca scéna z okolitých a možno aj európskych krajín. Dôkazom bolo, keď nás v januári francúzsky promotér (žijúci v Barcelone a s firmou v Írsku) zavolal vystupovať do Bruselu. Informácie o vystúpení sme dali na našu stránku so 60-tisíc fanúšikmi a za týždeň bolo vypredané. Pridali sme vystúpenie a vypredali aj to.

Uživil by sa u nás aj v televízii?

Podľa mňa stand-upu je dobre tam, kde je. Už som prestal snívať o tom, že bude každý týždeň o ôsmej večer na niektorej telke stand-upová relácia. Teší ma skôr, že si našich komikov začínajú všímať v talkshows a zábavných programoch a používať ich tam ako spestrenie, dávajú im priestor. Moji komici si odmakali roky na pódiách po kluboch a veľa z nich vie ponúknuť viac ako okukaní veteráni televíznej zábavy. Keď raz bude na Slovensku existovať comedy kanál, verím, že na ňom nebudeme chýbať.

Ťažký týždeň začal v roku 2015, na konte má 30-tisíc fanúšikov na Facebooku a sledovanosť sa pohybuje asi niekde na 10-tisícoch zhliadnutí v rámci jednej epizódy. Nachádza už sa tento projekt z hľadiska dosahu a kvality na úrovni, na akej ste si ho predstavovali?

„Myslím si, že Silné reči sú najlepšie zorganizovaná a fungujúca scéna z okolitých a možno aj európskych krajín.“

Áno. Za tých pár sto eur čo dostávame od Petit press, čo je cca jedna 20tina rozpočtu televíznej relácie, je to podľa mňa silne pozerateľný produkt. Samozrejme, že by nás potešilo viac peňazí, aby sme sa tomu mohli venovať viac, rozšíriť tím o rešeršistu, grafika, podporiť všetko promom a dostať to na viac obrazoviek. Ale môj pohľad vyjadrím najlepšie slovami Andreja Danka: „Ja si to užívam, ja sa cítim dobre.“

Zasahujete do scenára, ak sa nestotožňujete s niektorými vecami? Ľudia predsa len vnímajú, že to, čo hovoríte, akoby ste hovorili sám za seba – stotožňujú si vás s tým, a to aj kvôli tomu, že projekt nesie vaše meno.

Scenáre mám pod kontrolou od začiatku. Na spoločnej porade vymyslíme tému a všetci sa k nej vyjadria a zamudrujú o tom, čo by tam nemalo chýbať. Potom scenárista pošle prvú verziu, ja ju spripomienkujem, potom príde druhá a tú prepisujem tak, aby mi sadla do úst. Následne dostanem prvý zostrih, ktorý upravujem a dopĺňam. Nie som len čítač, ale aj kreatívny producent a režisér tej show, takže každý diel riešim od zrodu témy až po vysielaciu verziu.

Skutočná politická satira tu roky chýba. Doba Markoviča, Pišku s Radičom a ďalších je preč. Váš Ťažký týždeň síce tento žáner oživil, no nie je to už u nás polomŕtvy formát?

Podľa mňa vôbec nie. Politika je super v tom, že sa tu stále deje niečo nové a u nás to veľa ľudí rieši na dennej báze, takže netreba veľa vysvetľovať. Myslím, že tu tento formát má miesto.

Očakávate od neho, že pomôže budovať kritické myslenie? 

Asi áno, aj keď neviem, či nie sme príliš drsní a priami. Či by sme to nemali trošku viac zabaľovať. Nie sme síce takí drzí ako Zomri na Facebooku, ale mám pocit, že niektorí ľudia si nás pozrú a odsúdia nás ako zapredaných slniečkárov a nič od nás neprijmú. Niekedy mám pocit, že je to zbytočné a že jediné načo to je dobré, je, že sa ľudia zabavia. Ale možno to stačí.

Autori: Pavel Bielik, Branislav Oprala