Olympijský víťaz Matej Tóth: Tlak aj očakávania boli obrovské
Odpovede na otázky pre tento rozhovor písal Matej Tóth ešte v lietadle počas cesty domov zo zlatej olympiády v Riu. Dnes je po dvoch mesiacoch tréningu konečne doma s rodinou.
Aké máte pocity, keď teraz cestujete z Ria domov?
Som šťastný a veľmi sa teším. Ten tlak a očakávania, aj keď som si ich nepripúšťal, boli obrovské, takže je to aj určitá úľava, že celá tá drina stála za to a že som opäť potešil mnoho ľudí na Slovensku. Už som si stihol trochu oddýchnuť. Takže sa cítim dobre, aj keď ma mierne trápi obnovené zranenie holennej šľachy. Ale určite prevažuje šťastie. Priznám sa, že v Riu som svoje víťazstvo nejak neriešil. Jasné, že sme ho decentne oslávili, že prišli stovky, možno tisíce gratulácii, ale stále som bol v komunite športovcov, kde sa dobre poznáme a snažíme sa baviť skôr o veciach mimo športu. Ten najväčší ošiaľ a tým pádom aj uvedomenie si tohto úspechu príde asi až doma.
Zažili ste niečo, s čím ste neboli spokojný?
Keď dopadnú preteky výborne, potom aj všetko okolo viac tolerujete, ako keď to nevyjde podľa predstáv. Takže, keď aj boli chybičky krásy v organizácii hier, alebo v samotnej dedine, tak to boli len detaily, ktoré nijak negatívne neoplyvnili môj výkon.
Čo všetko obsahuje príprava na také preteky ako sú majstrovstvá sveta a olympiáda?
Je to predovšetkým dlhá a kontinuálna práca. Z dlhodobého hľadiska som sa na olympiádu chystal 20 rokov. Z toho krátkodobého horizontu mi špeciálna príprava na tieto konkrétne preteky trvala 2 mesiace. Ale tie 2 mesiace extrémne tvrdej roboty by som nebol zvládol bez predchádzajúcich kvantách kilometrov. Tým, že chôdza je hlavne o vytrvalosti, tak tréningy sú hlavne o dlhých tréningoch, kde sa snažíme nachodiť čo najviac kilometrov vo vysokej intenzite. Ja som za 6 týždňov tej najtvrdšej prípravy nachodil 1070km, najdlhší tréning som absolvoval ráno 40km a poobede 10km. Popri týchto kvantách kilometrov je veľmi dôležitá dennodenná regenerácia, či posilňovacie cvičenia s fyzioterapeutom. Toto všetko sa deje na sústredeniach, takže za tých spomínaných 8 týždňov pred štartom som bol doma 5 dní. Inak sa snažíme byť vo vysokohorskom prostredí, aby sme to organizmu v redšom vzduchu sťažili a ešte viac sa pripravili na záťaž počas pretekov.
Vy jediný, keď ste dobehli do cieľa, ste nespadli od vyčerpania na zem. Registrovali ste, ako sú na tom vaši súperi, ktorí dobehli za vami?
Tak to býva- víťaz, aj keď podá najlepší výkon, je väčšinou plný endorfínov (hormónov šťastia) a tie spolu s eufóriou držia telo zdanlivo ešte plné energie. Ale priznám sa, aj ja som mal toho dosť a najradšej by som si ľahol niekde do studeného bazéna a vypol všetky zmysly. Bola to extrémne náročná päťdesiatka, všimol som si, že veľa borcov toho malo plné zuby. Ale ubezpečujem, že nakoniec to všetci zvládli v zdraví.
Šport ma aj po 20 rokoch stále baví a napĺňa.
Obúvate si na preteky vždy nové tenisky? Neodkladáte si tenisky z víťazných pretekov na pamiatku?
Sú to väčšinou takmer nové tenisky, ktoré majú za sebou len pár tréningov, kde si ich rozchodím, aby som mal istotu, že mi nespravia otlaky. Zatiaľ som si tenisky neodkladal, ale minuloročné víťazné sme na jednom plese vydražili na charitatívne účely. Ich cena sa vyšplhala na 2700 Eur, z čoho som bol úprimne dojatý, hlavne keď pomohli tým, ktorí to potrebujú. Preto ak sa niečo podobné podarí zorganizovať aj tento rok, tak ponúknem do dražby aj zlaté olympijské tenisky.
Čo to znamená využiť taktiku počas pretekov?
To sú predovšetkým skúsenosti. Päťdesiatka je veľmi dlhá a zlou taktikou sa dá veľa pokaziť. Môžete byť fyzicky fantasticky pripravený, ale keď to pokazíte (napr. prepáleným tempom alebo naopak veľmi opatrným), môžete prehrať aj so slabším súperom. Väčšinou ide v pretekoch čelná skupina, kde sú favoriti. To tempo je na 50-ku rýchle, ale dajme tomu do 25 – 30km ho vydrží väčšina štartového poľa. Takže ak je nejaký chodec nahecovaný a vyrazí s čelom, tak sa môže stať, že tí najlepší chodci po 30.km začnú ešte len makať a pridávať a on je už zničený a nakoniec ani nemusí dôjsť do cieľa. Plne sa to ukázalo aj v Riu. Myslím, že v daný deň som na trati nebol fyzicky najsilnejší. Ale tým, že ostatní si dávali nástupy už pomerne skoro, tak im v závere chýbali sily. Ja som sa snažil ušetriť čo najviac energie práve na záverečné kilometre.
Čo vás motivuje ďalej pretekať? Nebojujete niekedy s krízou pri športovaní?
Najdôležitejšie je, že šport ma aj po 20 rokoch stále baví a napĺňa. Keď som zdravý, tak mi každý tréning, každý krok robí radosť. Samozrejme nie vždy je to takéto ružové. Vtedy sa prebúdza môj profesionálny zmysel pre zodpovednosť. Keď je tréning podstatný (a podstatný je takmer každý), tak sa ho snažím odrobiť, aj keď mi to nejde podľa predstáv, aj keď prší, či sneží. A keď je už najhoršie, tak zapnem svoju najsilnejšiu motiváciu, a to sú moji najbližší. Myslím na svoje deti, manželku a na to, že ich nechcem sklamať.
Od minulého roka, keď ste sa stali majstrom sveta, ste pre mnohých inšpirácia a vzor. Inšpirovali ste sa ako dieťa nejakým významným športovcom vy?
Vzory pre deti sú veľmi dôležité. Ja som ho mal v Jozefovi Pribilincovi, v našom olympijskom víťazovi zo Soulu. Síce som mal len 5 rokov, keď vyhral, ale môj prvý tréner Peter Mečiar nám púšťal videokazetu s jeho finišom a bola to pre nás obrovská motivácia.
Rastú v atletike nové osobnosti aj na Slovensku? Ako vidíte budúcnosť slovenskej atletiky a chôdze obzvlášť?
Som optimista. V určitých ročníkoch tam vidieť útlm, ale máme niektoré silné individuality, ktoré už dosahujú skvelé výsledky v mládežníckych kategóriách, aj chodcov, ktorí majú podobné alebo dokonca kvalitnejšie výkony ako ja v ich veku. Pre mňa je ale podstatné, že sa opäť začalo robiť masovejšie a viac detí sa zaujíma o šport a chodí do športových prípravok. Z väčšej masy je výber talentov oveľa jednoduchší a prirodzená konkurencia posúva každého.
Atletika je vytrvalostný šport. Našli ste vytrvalosť v sebe od začiatku alebo to prišlo postupne?
Atletika je hlavne veľmi rozmanitá, máte disciplíny rýchlostné, silové, vytrvalostné. Ja som mal odmalička práve vytrvalostné predpoklady. Už na prvom stupni som veľa behával, bicykloval. Bavilo ma to. Aj preto, keď sme skúšali všetky disciplíny, najviac som sa dokázal presadiť práve vo vytrvalosti.
„Ten najväčší ošiaľ a tým pádom aj uvedomenie si tohto úspechu príde asi až doma.“
Športovci sa stretnú s problémom dopingu. Ako zmení doping myslenie športovca? Začne si myslieť, že bez dopingu nedosiahne výborné výsledky, že nezvíťazí? Existuje podľa vás cesta späť – začať opäť športovať bez dopingu a byť na vrchole?
Keďže s dopingom nemám skúsenosti, tak je mi ťažko odpovedať. Ale myslím si, že tí, ktorí to skúsia a robia, tak si myslia, že bez toho by neboli najlepší. To je ale veľmi mylná predstava. Neviem, ako je to v iných športoch, ale vo vytrvalostných sa dá aj bez dopingu dostať na tie najvyššie priečky. Keď som to dokázal ja, obyčajný chlapec z Nitry, tak to môže dokázať každý.
Aký máte názor na to, že niektoré športy dostanú na ďalších olympiádach stopku?
Šport sa vyvíja a žiaľ je čím ďalej tým viac komerčný. Preto sa MOV snaží olympiádu čo najviac spopularizovať a mať na nej atraktívne športy, ktoré sú populárne, a teda komerčne úspešné. A momentálne sa olympiád zúčastňuje 11 tisíc športovcov, čo je strop. Takže ak chce MOV pridať nejaký atraktívny šport, musí niekoho škrtnúť. Je to veľká škoda, hlavne pre športovcov, ktorí športu obetujú roky života a nakoniec sa dozvedia, že o 4 roky už na OH nebudú môcť ísť. Musí to byť veľmi demotivujúce.
Vyštudovali ste žurnalistiku. Venujete sa jej aj počas športovej kariéry? Máte na to čas? Aké ďalšie výzvy máte pred sebou v športe a funkcionárskej oblasti?
Žurnalistike sa venujem stále, aj keď odpovedám na tieto otázky. Písanie mám rád, takže sa snažím zostávať v praxi a sem tam napíšem nejaký stĺpček pre športové média. Aj práca v športovej diplomacii je pre mňa veľmi zaujímavá. Začalo to pred 4 rokmi, keď som bol zvolený do komisie športovcov SOV, nasledovalo zvolenie do komisie športovcov IAAF (medz. atletickej fed.), naposledy voľba za šéfa komisie športovcov SAZ. Takže je toho celkom dosť, ale baví ma to a hlavne, väčšinou je to robota na diaľku, cez počítač, či telefón, takže ma to nestojí až toľko úsilia. Čo však bude v tejto oblasti ďalej, ukáže až čas. Počas športovej kariéry si viac na plecia nechcem brať, ale ako alternatíva to budúcnosti by to určite mohlo byť zaujímavé.
Chceli by ste viesť k atletike aj svoje dcéry?
Zatiaľ majú na atletiku čas. Snažíme sa ich s manželkou viesť k športu, k zdravému pohybu. Staršia chodí už 5 rokov do ZUŠ na tanečnú, čo pokladám za skvelý pohybový základ. Takže ak ju to bude ďalej baviť, tak ju určite podporíme aj v tejto oblasti. Mladšia je tiež šikovná, ale teraz ide do 1.ročníka, tak si bude môcť vybrať čo ju najviac baví a môže sa tomu venovať.
Súvisiace príspevky
Reklama
Reklama
Najčítanejšie posledných 7 dní
- 15 tipov na návštevu opustených budov pre začínajúcich urbexerov by Martin Macko
- Kam v Bratislave? Tu je 10 podnikov, ktoré sa oplatí navštíviť by Andrea Tomašovitsová
- Ktorí futbalisti sú najlepší na svete? Predstavujeme vám TOP 10 osobností by Martin Horváth
- Pyramídy v Bosne – šokujúca skutočnosť alebo špinavý biznis? by Zuzana Točená
- Nejedia mäso, neužívajú omamné látky, nemajú nemanželský sex. Hare Krišna tak, ako ich nepoznáte by Bianka Verešová
Sleduj nás