Navonok usmievavý, literárny guru, vo vnútri tvorca plný šokujúcich prekvapení. Vďaka oddanej myšlienke odhaliť skryté aj zabudnuté myšlienky a túžby bežných ľudí, sa jeho poviedky stávajú čoraz väčšmi žiadanou šálkou kávy. V jednom okamihu je pena príbehu jemná ako capuccino, v druhom momente sa zápletky prelínajú v silnú čiernu kávu. Možno že na začiatku všetko vyzerá ako jedna túžba po šťastí, no nakoniec zostane len chuť vraždiť.



Svoje štúdium si zasvätil filozofii, kde ťa primárne zlákalo duchovné posolstvo Friedricha Nietzscheho. Ten tvrdí, že človek sa v istej fáze života dokáže vyformovať na úroveň ,,nadčloveka“. Ako vnímaš jeho životnú cestu?

Friedrich Nietzsche je pre mňa stále jedna z najzaujímavejších postáv histórie a zároveň aj jednou z najmenej pochopených. Nedovolím si hodnotiť jeho životnú cestu, ale dovolím si povedať, že pri hlbšom štúdiu jeho myšlienok sa človek zamýšľa nad tým, ako dokonale pochopil, poňal a predstihol svet. Nehovorím o jeho myšlienkach o nadčloveku a smrti Boha vytrhnuté z kontextu. Napríklad práve nadčlovek nie je nacistický árijec, ako sa mu snažilo pripísať. Je to človek, ktorý sa dokáže oslobodiť. Povzniesť sa nad to, čo ho zväzuje, nad bolesti, nad obmedzujúce presvedčenia a rozvinúť svoje talenty, schopnosti, byť viac ako otrokom masy. To je dokonca podľa mňa to, čo dnes stále viac ľudí hľadá a pritom je realita taká, že sme uväznení v systéme poloprávd servírovaných médiami, zakliaty závislosťami na mobiloch a podobne. To je skôr otrok ako nadčlovek. Myslím, že Nietzscheho slová sú dnes stále aktuálne, ale je pohodlné byť súčasťou masy, ako realizovať sám seba.

Od písania úspešných poviedok si sa prepracoval k mnohým mrazivým až priam šokujúcim knihám. Existuje taká, ktorá z radu o niečo viac vyčnieva a si na ňu z nejakého dôvodu mimoriadne pyšný?

Moje knihy sú zbierkami poviedok, teda ak hovoríme o tých mrazivejších. Nemôžem povedať, že mi niektorá prirástla k srdcu viac alebo menej. Je to asi rovnaká otázka ako sa pýtať rodiča, ktoré dieťa mu prirástlo viac k srdcu. Som rád, že moje príbehy sa zhmotnili a môžu sa k nim čitatelia dostať a dokonca sa s nimi zabaviť, popremýšľať nad nimi, pozrieť na svet inou optikou.

„Postavy sú ľudia, ktoré každý deň stretávame na ulici.“

Mojou ozajstnou srdcovkou je zbierka poviedok Hriechy v rukavičkách. Alena Heribanová sa o knihe vyjadrila, že je nielen svieža, ale aj pikantná a ostrá. Sú postavy čisto fiktívne alebo je nejaká z nich inšpirovaná aj reálnym ľudským charakterom?

V tejto mojej prvotine je povedané asi všetko úvodnou citáciou. Ak to niekomu zišlo na um, tak je aj niekto, kto to uskutočnil. Postavy sú ľudia, ktoré každý deň stretávame na ulici, v MHD, obchádzame ich na chodníku, nechceme ich vidieť, prehliadame. Sú to naši blízki, ktorých nechceme počúvať, nerozumieme im, susedia, kolegovia, nezmámi ľudia. Tí istí, ktorí sa k nám potom vracajú vo večerných správach, z titulných stránok bulváru, z kriminálnych zvodiek a tu ich potom „žerieme“.

Ako držiteľ ocenenia Literárneho fondu SR za poviedku Bezbranný (2008), ti odvtedy na svojom literárnom ,,konte“ pribudli ďalšie výnimočné ceny. Patríš ku spisovateľom ktorí si ocenenia s hrdosťou vystavujú na poličke?

Väčšinu literárnych cien, ktoré som získal ako mladý autor boli pre mňa stimulom, že niekomu objektívnemu, mimo mojej rodiny sa moja tvorba páči. Netvrdím, že sú smerodajné pri určovaní literárnej kariéry. Ak však niekto ocení, čo píšete, poteší to. Ak niekto, kto je trochu sčítaný, vyzná sa v slove, prečítal podstatne viac rukopisov aj kníh ako ja povie, že to za niečo stojí, dodáva to človeku motiváciu napríklad vydať z poviedok knihu. Tak to bolo u mňa.

Vrušujúca zbierka Marekovej tvorby Zdroj: facebook
Vzrušujúca zbierka Marekovej tvorby. Zdroj: Facebook

Kde zvyčajne čerpáš novú inšpiráciu?

Všade navôkol. Snažím sa len chodiť s otvorenými očami. Vnímať veci okolo mňa. Každý deň nám podáva dostatok inšpirácie aj zdrojov nudy. Dôvodov na úsmev aj na hnev. Vždy je na nás, čo si z neho vyberieme.

Tvoje príbehy sú okorenené iskrou, nebezpečnou vášňou aj vzrušením. Vnímaš svet ako nejaké ,,krimi-miesto“?

Vnímam svet taký, aký je. Nesnažím sa mu dávať nejaké nálepky. A už vôbec nie tie negatívne. Pozrime sa do histórie. Kedysi verejné popravy, kam sa chodili tisíce ľudí pozerať. Pranierovanie, vojny, mučenie, obrovské vzbury, krviprelievania. Veď oproti niektorým momentom histórie žijeme rajskú dobu. A snažíme sa hovoriť, ako je zle, kriminálita, chudoba… no nie je. Áno, mnoho ľudí má chuť ubližovať, ničiť, tvoriť, ale čo sú často tie príčiny, to už nechce poznať nikto. Robím nám lepšie odsúdenie ako pochopenie. Ale to tiež nie je nič nové. Takže svet jednoducho nie je nejaký, je taký ako ho tvoríme a chceme vidieť, vnímať a tvoriť.

Na čom momentálne pracuješ?

Pripravujem opäť príbeh zo súčasnosti a malo by ísť o dlhší útvar ako poviedku. O čom to bude však prezrádzať nechcem. Azda len toľko, že to bude príbeh o ľuďoch, ktorých niektorí tiež radšej okamžite odsúdia, ako by mali chuť pochopiť, že aj dobré pohnútky orientované zlým smerom môžu vypáliť dosť katastrofálne.

V spolupráci s Kristínou Falťanovou ste vytvorili knihu Kým nás dieťa nerozdelí. Ako hodnotíš spoločnú prácu aj celkový výsledok?

Je to trošku odklon od mojej bežnej tvorby, ale myslím, že príjemný, úspešný, s Kikou sa mi spolupracovalo veľmi dobre a konečne ide o autentický pohľad muža a ženy na jednu vec. Necenzurovaný, drsný aj vtipný, niekomu sa páči, niekomu možno nie.

Na Bibliotéke aj s Evitkou Urbaníkovou
Na Bibliotéke aj s Evitkou Urbaníkovou. Zdroj: Facebook

Hovorí sa, že písanie nie je práca ale poslanie. Narodil si sa ako ,,pisálek“ alebo ťa táto túžba premohla až o čosi neskôr?

Od detstva som mal rád príbehy a asi po skončení strednej školy som mal chuť nejaké aj stvoriť. Neviem, či je to poslanie, no nie je to práca, ktorú človek musí urobiť. Skôr hobby, zábava, potešenie, ktoré urobiť chce a teší ho to. Keď píšem, neberiem to tak, že idem do práce, ale zas ani tak majestátne, ako že plním nejaké svoje poslanie, idem za zábavou.

Čo by si odkázal všetkým milovníkom kníh, ktorý by radi odkázali svetu pár svojich prínosných riadkov?

Nech píšu, tvoria a robia, čo ich napĺňa.

 

MAREK MITTAS (32) je spisovateľ, copywriter aj redaktor.Filozofiu Friedricha Nietzscheho študoval na FF KU v Ružomberku. Láska k písaniu ho zaviedla na pozíciu šéfredaktora a neskôr si vyskúšal prácu marketingového manažéra.  O tom, že práca bola naozaj plodná svedčí niekoľko úspešných internetových projektov. Publikuje v  lifestylových magazínoch, Slovenskom rozhlase, Dotykoch, Romboide a ďalších printových i onlinových periodikách. Žije a tvorí v v Prievidzi.