Beznádej vo vymožiteľnosti práva, nespravodlivosť a nedôvera v politikov oslavujú na Slovensku 19. výročie zakorenenia v spoločnosti.



Asi len s veľkými ťažkosťami by ste na ulici stretli človeka, ktorý by bol otvorene proti zrušeniu Mečiarových amnestií (ak by sa ho teda čírou náhodou bytostne netýkali). Okrem ľudí, ktorí to majú celé na háku a je im jedno, ako to dopadne, prevláda všeobecný úzus, že pokiaľ sa amnestie zachovajú, viera v právo a spravodlivosť zostane navždy nalomená. Nanešťastie vôľa občanov v tomto prípade nestačí. A vôľa politická je opakovane nedostatočná a alibistická.

Nasleduje stručné resumé pre neskôr narodených alebo len nevšímavých. Zachytáva obdobie od roku 1993 do roku 1998. Medzi bývalým prezidentom Michalom Kováčom a vtedajším predsedom vlády Vladimírom Mečiarom začalo vznikať napätie ešte v čase Kováčovho pôsobenia v HZDS. Nesúhlasil s Mečiarovými spôsobmi, prekukol mocenské sklony a zo strany vystúpil. Konflikt pokračoval aj po zvolení Kováča za prvého prezidenta Slovenskej republiky. Viackrát Mečiara verejne kritizoval za jeho autoritárske praktiky, šírenie poloprávd a ovplyvňovanie poslancov. Zamietol jeho návrh na vymenovanie Ivana Lexu za ministra privatizácie a neskôr aj za šéfa tajnej služby. Mečiar mal skrátka Kováča v zuboch a bolo nad slnko jasné, že hľadal spôsob, ako ho zdiskreditovať. Akokoľvek.

Vo štvrtok 31. augusta 1995 bol prezidentov syn Michal Kováč ml. unesený, omámený, mučený a zavlečený do Hainburgu. V Rakúsku totiž, na rozdiel od Slovenska, platil medzinárodný zatykač vydaný Interpolom pre podozrenie z účasti Michala Kováča ml. na podvode v kauze Technopol. Korunný svedok akcie a bývalý príslušník SIS Oskar Fegyveres vo svojej výpovedi obvinil tajnú službu z priamej účasti na únose prezidentovho syna. Zo strachu o vlastný život odišiel do zahraničia a jedinou spojkou so Slovenskom sa mu stal jeho kamarát Róbert Remiáš. 29. apríla 1996 Remiáš zahynul pri explózii svojho auta v bratislavskej mestskej časti Karlova Ves.

Zdroj: TASR
Róbert Remiáš. Zdroj: TASR

Mečiar vtedy doslova odrátaval čas prezidentovho pôsobenia v úrade. Keďže sa parlamentu nepodarilo zvoliť novú hlavu štátu ani po skončení Kováčovho funkčného obdobia, kompetencie prezidenta prešli dočasne na predsedu vlády. Aby sa náhodou nezabudlo na prvý deň nástupu do funkcie, vyhlásil Mečiar 3. marca 1998 amnestie na prípad zavlečenia Michala K. ml. do cudziny a prípad zmareného referenda o vstupe Slovenska do NATO a priamej voľbe prezidenta.

Celkovo sa parlament pokúšal amnestie zrušiť sedemkrát. Až posledný pokus z minulého roka sa historicky dostal aspoň do druhého čítania. Niektorí politickí predstavitelia sa však oháňajú argumentmi, že amnestie sú nezrušiteľné, pretože ich zrušenie by odporovalo všeobecným princípom práva. Avšak to, že aj samotné amnestie nie sú tak celkom kóšer, už nikoho netrápi. Napríklad sú v rozpore s článkom 18 Deklarácie OSN, ktorý v skratke tvrdí, že amnestie sa neukladajú ,,osobám podozrivým zo spáchania trestných činov spočívajúcich v protiprávnom obmedzení osobnej slobody predstaviteľmi štátnej moci alebo osobami, ktoré konajú v mene alebo v súčinnosti s predstaviteľmi štátnej moci.“ Alebo, že zastupujúci prezident by sa mal riadiť zásadou zdržanlivosti, čo v praxi znamená,2 že ,,by mal vykonávať dočasne a mimoriadne zverené prezidentské právomoci len v rozsahu nevyhnutnom na zabezpečenie riadneho chodu ústavných orgánov alebo zaistenie bezpečnosti štátu a výkon tých ostatných prenechať na riadne zvoleného prezidenta s plnou demokratickou legitimitou.“ Udelenie amnestie osobám podozrivým z vážneho trestného činu mi teda veľmi zdržanlivé nepríde.

Ex iniuria ius non oritur. (Z bezprávia nemôže vzniknúť právo.)

NR SR je jediným orgánom, ktorý môže zmeniť ústavný zákon. Ak dokáže meniť ústavu, dokáže zrušiť aj amnestiu. Obzvlášť takú, ktorá bráni vyšetreniu závažných trestných činov. Tieto činy a ich následky totiž spustili reťazovú reakciu, ktorá stále prebieha a jej sprievodným faktorom je celoplošná frustrácia vo vzťahu k spravodlivosti. Ak teda politikom na občanoch naozaj záleží, je načase prestať sa skrývať za dôvody a začať pracovať s možnosťami. Rodičia by totiž nemali pochovávať svoje deti, ako povedala Anna Remiášová. A už vôbec nie bez náležitej satisfakcie.

Zaujímavé odkazy:

Matúš Burčík – Ani smrť nerozdelí (Príbeh Oskara Fegyveresa, korunného svedka únosu prezidentovho syna)

http://meciaroveamnestie.sk/

DenníkN

Sme.sk