Mládež by si mala vziať ponaučenie z toho, čo bolo a naučiť sa, komu veriť, hovorí 98-ročný účastník SNP

Aj napriek zložitosti témy rozhovoru bol vojnový veterán Ondrej Martiško ochotný porozprávať nielen o jeho pohľade a vnímaní 2. svetovej vojny, ale aj o súčasnej situácii, kedy sa opäť dostávajú do popredia názory spojené s extrémizmom. Ako povedal sám pán Martiško: ,,Mne sa o tom ťažko hovorí, keď to chcem povedať, tak si to musím predstaviť, a to je veľmi ťažké.“

Pán Martiško, v súčasnosti ste považovaný za vojnového veterána, patríte medzi posledných pamätníkov 2. svetovej vojny. Mohli by ste na úvod porozprávať niečo o sebe a o svojom detstve?

Narodil som sa v prírode, doslova. V obci Vydrná, 17. augusta 1920. Pochádzam z ôsmich detí. Keď som mal šestnásť rokov, pracoval som v Dubnici na stavbe železnice. Plat som mal 2 koruny a 40 halierov. Po nejakom čase ma chceli prepustiť, pretože vedúci chcel zamestnať syna. Nakoniec si ma nechali. Musel som však robiť 16 hodín s tým, že som mal povolené 8 hodín povinne odrobiť, zvyšné som sa mohol ,,flákať“ tak, aby si to nikto nevšimol. Nakoniec ma predsa len prepustili a išiel som pomáhať stavať Zbrojovku. Odtiaľ som šiel na vojnu.

Mali ste 19 rokov, keď vypukla 2. svetová vojna. Ako ste vnímali toto obdobie? Kedy ste museli narukovať?

Narukoval som v roku 1941 ako člen slovenskej armády. Na vojne som bol 4 roky a 6 mesiacov. V začiatkoch som bol v Mikuláši, potom som sa dostal do Bratislavy k majorovi Mládkovi, vedúcemu pluku. Tam som pôsobil ako sluha na Bratislavskom hrade. Odtiaľ som sa dostal na Kaukaz.

Ako si spomínate na toto obdobie? Ako dlho ste boli na Kaukaze?

Na Kaukaz som sa dostal prakticky za trest, išli sme bojovať proti Rusom. Majora Mládka, u ktorého som slúžil, tam prevelili. On nevedel po nemecky, ja áno, tak som išiel. Musel som vycestovať aj napriek tomu, že na ministerstve obrany bol papier, ktorý mi to zakazoval. Strávil som tam 9 mesiacov.

Ako vyzeral váš vojenský režim na Kaukaze?

Spomínam si, ako niektorí vojaci chodili do kina, na flám, za dievčatami. Nikdy sa s nimi však nevrátili. Raz sme sa rozhodli ísť pozrieť, kam tí naši ,,somári“ s dievčatami chodia, keď sa nikdy nevrátia s nimi. Prišli sme na to, že dievčatá hneď po tom, ako boli s našimi, išli za nemeckými vojakmi. Boli to nepriateľské špiónky.

Vo vojne sme nemali čas na chyby, no ak ten náš čas prišiel, museli sme byť zohratí. Musel som – aj keď to nebolo mojou úlohou – učiť jedného mladého vojaka nabíjať guľomet. Veľmi to chcel robiť, aj keď v tom nebol dobrý. Tak som ho učil. Naše prvé Vianoce na vojne sme tak strávili v guľometnom hniezde.

Bojovali ste aj v Taliansku. Ako ste sa tam dostali?

Po mojom návrate som mal dostať 8 dní dovolenky. Dokonca som ju už mal schválenú. Žiaľ, vojna-nevojna, prišiel za mnou veliteľ: ,,Priprav sa, si čítaný v rozkaze, ideš do Talianska.“ Nakoniec som dostal 2 dni, o ďalšie 2 dni som si ju predĺžil. Keď som sa vrátil, musel som ísť kvôli tým dvom dňom do väzenia za porušenie predpisu. Vo väzení bolo so mnou kvôli takémuto porušeniu ďalších 30 vojakov. V Taliansku som mal hodnosť slobodníka. Prišli sme tam v čase, keď sa formovala armáda a všetko podliehalo Nemcom. Chýbali dôstojníci aj velitelia. Stretol som sa s mojím učiteľom. Ten aj napriek môjmu nesúhlasu a nižšej hodnosti ovplyvnil to, že som musel ísť robiť veliteľa.

Ako ste vnímali vašu prácu v Taliansku?

Podľa mňa sme tam spravili kus dobrej roboty. Spomínam si na jedno mladé dievča, asi 20-ročné. Táto žena psychicky nezvládalo vojnu. Bála sa nielen bômb, ale aj výstrelov a vždy dostala ohromný strach. Raz prišiel za nami jej otec s tým, či jej nevieme pomôcť. Išli sme za ňou, akurát nad nami prelietalo lietadlo a ona dostala panický strach. Rýchlo ku mne priskočila a držala sa ma okolo pása.

Rozhodol som teda, že ju k nám jej otec môže priniesť. Mal som vtedy na starosti 30 vojakov. Povedal som im, že nie je na zábavu, ale že ju, naopak, musíme chrániť tak, aby sa u nás cítila bezpečne. Raz bolo naozaj silné bombardovanie a bála sa vyjsť von, no musela. Takto sme fungovali nejaký čas. Po čase zrazu dievča ostalo normálne. Získala istotu, že sa jej nič nestane. Všetci ostali prekvapení.

Ostali ste s ňou v kontakte, keď ste odišli z Talianska?

Žiaľ, Taliansko sme museli opustiť veľmi rýchlo, ani dovidenia som jej nestihol povedať. Od jedného môjho vojaka som sa však dozvedel, že mi chcela poďakovať. Povedal mi to po 7 rokoch.

Po vypuknutí Slovenského národného povstania ste sa pridali k partizánom. Prečo ste sa tak rozhodli?

Po potlačení povstania, 29. augusta 1944, nám povedali, aby sme sa stiahli do hôr. Ja osobne som nemal žiadne peniaze, doklady, nič. Takto som sa dostal do Železného k partizánom. Počas jedného nášho pochodu sme prechádzali okolo otvoreného domu. Vošli sme dnu a tam bola postrieľaná celá rodina: otec, matka a dcéra.

Vedľa nich ležal odkaz a na ňom bolo napísané: ,,Každý, kto sa rozhodne pomáhať partizánom, takto dopadne.“ Vzali sme ten papier a odovzdali veliteľovi, bol to Rus. Povedali sme mu, čo sme videli, a on si ten papier odložil. Za nejaký čas sa k nám pridal jeden vojak. Veľmi sa zaujímal o našu skupinu, chcel byť za každú cenu s nami. Od začiatku mi niečo na ňom nesedelo. Nášmu veliteľovi som poradil, aby mu skúsil dať niečo napísať, nech si vymyslí hocičo. Písmo sa zhodovalo.

Myslíte si, že práve z takýchto situácií mohlo vzniknúť to, že nie vždy boli partizáni dobrí vojaci, ktorí nie zakaždým konali správne?

Viete, sme všelijakí ľudia. V povstaní sme tiež nemohli veriť jeden druhému. Môj sused napríklad veľmi rád rozprával príbeh o vypálení osady Mladoňov. Často to bola jeho obľúbená téma. A čo je na tom najzaujímavejšie? On tam nikdy nebol.

Ako vnímate súčasnú situáciu, kedy sa do popredia opäť dostáva extrémizmus a názory s ním spojené?

V dnešnej dobe chce každý pre seba len to dobré. Nikto vám nikdy nepovie veci na rovinu, ale len to, čo komu vyhovuje.

A na záver, pán Martiško, čo by ste ako vojnový veterán odkázali dnešným mladým ľuďom?

Táto mládež? Tá by si mala vziať ponaučenie z toho, čo bolo a naučiť sa, komu veriť.

Za rozhovor a čas veľmi pekne ďakujem pánovi Ondrejovi Martiškovi. Ak by ste chceli, tu si môžete prečítať ďalšie príbehy s tematikou života počas 2. svetovej vojny.