Retro Vianoce: Ako sme slávili najkrajšie sviatky ako deti?

Aneta, redaktorka: „S mojimi staršími bratmi sme ako každý Štedrý deň sedeli v kuchyni a čakali na slávnostnú večeru. Ešte predtým, ako sme jedli, sa vždy mamina vyhovorila, že „sa ide prezliecť“. Ja som jej to verila a netušila som, že za tých 10 minút prenáša darčeky pod stromček. Vždy sme nechávali pre Ježiška otvorenú vetračku na okne, na tom, kde sme mali ešte aj sieťku (smiech). Po jedle sme sa vybrali k stromčeku. Čosi som odrecitovala a už mi žiarili oči nad toľkými darčekmi. Na druhý deň sme sa stretávali s celou rodinou a boli všetci spolu.“

Dominika, redaktorka: „Moja najmilšia spomienka je z obdobia, keď som ešte s našimi bývala v Bratislave. Mamina už chystala na stôl večeru a tatino púšťal vianočné pesničky. Dodnes nezabudnem na to, ako som mamine „pílila“ uši s tým, že chcem čivavu a že sa budem vedieť o ňu postarať . Inak pre mňa Vianoce znamenajú sviatky pokoja, lásky a pohody, kedy sa rodina stretne pri jednom stole.“

Kristína, redaktorka: „Keď som bola malá a neposlúchala som, ako inak, tak mi tatko vravieval, že Ježiško mi žiadne darčeky neprinesie, lebo ho zastrelil.“ ?

Lenka, redaktorka: „Moja najkrajšia spomienka na Vianoce je na tejto fotografii . Dostala som od tety štrikovaný farebný sveter, ktorý som si tak zamilovala, že som si ho nechcela dať zo seba dole. Nevadilo mi, že bol pichľavý a veľký, ten sveter mi tak prirástol k srdcu, že si aj dnes presne pamätám, ako hrdo som ho nosila.Bol to jediný originál a bol môj. Každé Vianoce sme mali krásne a výnimočné a dnes sa už namiesto darčekov teším na to, že budem s mojou rodinou.Práve si pozeráme vianočné fotky a veru je na čo spomínať .“

Mirko, šéf sociálnych sietí: „Spolu s mojím starším bratom sme vždy chceli vystalkovať Ježiška. Vždy sme si rozdelili ,,stráž“ po hodinke, pripravili sme si k posteli pohár vody (aby sme sa mohli trošku osviežiť, aby sme nezaspali). A potom sme zaspali . Nikdy sa nám to nepodarilo potiahnuť dlhšie ako dve hodiny .“

Michal, redaktor: „Kým som ešte veril, že darčeky nosí Ježiško, každé Vianoce sa otec zaňho prezliekal. Nosil blikajúcu mikulášsku čapicu, slnečné okuliare a umelú bradu aby som ho nespoznal a gumené čižmy. Vyzeral dosť komicky  . Chodil vždy po večeri a z veľkého vreca vyťahoval darčeky  „

Evka, editorka: „Keď sme boli malí, na Štedrý deň sme s ocinom a súrodencami chodili do dediny a počítali v oknách svietiace stromčeky. Akurát v tom čase k nám vždy chodil Ježiško .“

Magda, šéfredaktorka: „Na Vianoce u nás chodil Ježiško takým štýlom, že oco vždy počas večere asi trikrát odskočil skontrolovať, či prišiel Ježiško a vtedy nám pod stromček nosil darčeky. Raz som dostala obrovský asi meter a pol vysoký domček pre bárbiny, ktorý sám vyrobil. Tak som sa rozplakala, lebo som si myslela, že je to búda pre psa.“

Miňo, redaktor: „Formulu na fotke som dostal na Vianoce od babky a hral som sa s ňou, že vraj tak dlho, že som zaspal s ňou rovno pod stromčekom. Škoda, že som nič vtipnejšie cez Vianoce nerobil, bol som nudné dieťa, nezhadzoval som stromčeky ani nič podobné, iba som spal – vždy a všade .“

Barbara, redaktorka: „Bola som neskutočne živé dieťa, ktoré malo brata vždy za zadkom. Kam som šla ja, šiel aj on ako každý veľký brat, teda nemám fotku, na ktorej by nebol aj on . No ale, keďže som najmladšia, tak som vždy bola a aj som tá, čo rozdáva darčeky spod stromčeka. Toto si úprimne nepamätám, ale rodičia sa vždy smejú, že keď som v ten večer našla pod stromčekom túto moju ,bugi‘ o nič iné som sa nestarala ( na druhej fotke si chudák brat musel brať darčeky sám )  Naši boli najprv šťastní, lebo veď ,Ježišo priniesol skvelý darček‘ .. lenže tá moja bugi mala umelohmotné kolieska, ktoré vydávali neskutočne uši trhajúci zvuk. A ja som s ňou behala nonstop každý deň  Vraj som si ju brávala všade, a keď mi ju nedovolili vziať do postele, tak som odmietala ísť spať.. najlepší darček vraj .“

Michal, webmaster, redaktor: „Ja som do svojich troch rokov vyrastal u maminých rodičov v Bratislave, keďže otec musel na vojnu do Čiech. Veľa si toho nepamätám, ale viem, že som v jednom kuse poľoval na sladkosti zo stromčeka, ktorý bol na mňa vtedy privysoko. U nás to bol dedko, kto piekol a chuť jeho medvedích labiek, ktoré robil si pamätám dodnes.
Spomínam si tiež na rôzne povery a zvyky, ktoré sme dodržiavali napriek tomu, že sme bývali na siídlisku v paneláku. Viazali sa však skôr na Nový rok než Vianoce, vtedy sme dávali šupiny z kapra do peňaženky, platničku zo šporáka pod koberec a pozerali sme silvestrovské Repete v telke.“