Na Slovensku vo všeobecnosti  panuje názor, že na súkromných vysokých školách si ľudia v podstate „kupujú“ titul. Na druhej strane však treba povedať, že súkromné školy poskytujú inovatívne študijné programy a tiež progresívne formy štúdia. Aj v tomto prípade teda platí, že pri rozhodovaní treba odhodiť predsudky a objektívne sa pozrieť na plusy i mínusy obidvoch typov škôl. Na názor sme sa opýtali troch študentiek, Janky, Silvie a Antónie, ktoré  majú s oboma druhmi škôl osobné skúsenosti.



Janka má ukončené bakalárske štúdium na Univerzite Komenského v Bratislave. Momentálne študuje na súkromnej škole Akadémii médií v Bratislave.

Silvia naopak prvé tri roky študovala na súkromnej Vysokej škole zdravotníctva a sociálnej práce sv. Alžbety. Momentálne sa rozhodla pre zmenu a je študentkou Univerzity sv. Cyrila a Metoda v Trnave.

Tretia študentka Antónia úspešne ukončila bakalárske štúdium na súkromnej Vysokej škole v Sládkovičove (dnes už Vysoká škola Danubius) a svoje vedomosti v odbore právo si ďalej prehĺbila na Trnavskej univerzite.

Antónia chcela prestúpiť zo súkromnej na verejnú univerzitu najmä kvôli sebe.
Antónia chcela prestúpiť zo súkromnej na verejnú univerzitu najmä kvôli sebe. Brala to ako výzvu.

Ako hlboko budeš musieť siahnuť do vrecka?

Rozhodujúcim faktorom pri výbere vysokej školy býva práve spôsob prijatia. Zatiaľ čo pri verejnej vysokej škole musia uchádzači prejsť prijímacím pohovorom, na súkromných vysokých školách stačí  väčšinou len ústny pohovor. Nemenej dôležité sú samozrejme financie. Na verejnej škole platíte len pri zápise väčšinou 20 eur, za štúdium na súkromnej škole už ale zacvakáte  viac a to v závislosti od  typu školy. Ceny sa pohybujú od 260 eur do 1200 eur za semester.

Titul za nič?

Janka sa podľa jej slov zapotila viac na verejnej vysokej škole. „Prednášky aj semináre boli povinné, mali sme len dve povolené absencie na každý predmet za semester. Na skúšky sme mali tri pokusy. Jeden riadny a dva opravné,“ hodnotí Janka, ktorej dali zabrať aj bakalárske štátnice  na štátnej škole.

Nebolo to také , že nám to jednoducho dali, pretože si školu platíme. Viac ľudí to na prvýkrát vôbec nespravilo.“

Naopak, Silvia obhájila bakalársky titul  na súkromnej škole a ako sama tvrdí obe školy mali predmety, ktorých vyučujúci si vyžadovali chodiť na prednášky, ale boli aj také, na ktoré chodiť nemuseli. Semináre však mali povinné vždy. Na skúšky si nesťažuje, prešla ich viac menej bezproblémovo. Na otázku štátnic zdôrazňuje  „Nebolo to také , že nám to jednoducho dali, pretože si školu platíme. Viac ľudí to na prvýkrát vôbec nespravilo.“  Silvia mala vraj šťastie na ľahké otázky a bakalárska práca bola pre ňu takisto jednoduchá záležitosť, pretože mala podľa vlastných slov super tému.

Podľa Antónie je náročnosť na súkromnej škole porovnateľná so školou verejnou. Jediný rozdiel vidí v absencii zápočtových testov počas semestra  na súkromnej škole, načo si následne na Trnavskej univerzite musela zvykať. Takéto písanie zápočtov môže byť však z hľadiska efektivity učenia veľmi prínosné. Ak si niekto myslí, že na súkromnej škole sa stačí ukázať pár krát za semester, mýli sa. „Prednášky boli nepovinné a semináre povinné s toleranciou dvoch absencií, to bolo rovnaké na súkromnej aj verejnej škole, tiež priebeh skúšok aj počet opravných termínov,“ vysvetľuje Antónia.

Pedagógovia

Nemalú úlohu pri mienke o vysokej škole zohrávajú vyučujúci. „Na súkromnej škole je prístup pedagógov benevolentnejší, či už sa to týka dochádzky alebo priebehu vyučovania.  Sú to väčšinou ľudia, ktorí popri vyučovaní na vysokej škole pracujú súbežne v tom danom odbore, ktorým sa zaoberajú,“ tvrdí Janka.

Podľa druhej študentky Silvie je princíp dochádzky na oboch typoch škôl podobný. „Niektorým to je jedno, či sme na prednáške, iní to zas preháňajú a musíme sa ísť napríklad podpísať až k stolu. Jediné čo mi vždy vadilo, bol každý profesor vyučujúci právo. Nakoľko nie sme študenti práva, zdalo sa mi , že každý vyžadoval od nás príliš veľa,“ sťažuje si Silvia, ktorá ale súhlasí s názorom, že profesori boli uznávaní odborníci s dlhoročnou praxou.

 „Na súkromnej nás je okolo 16, ale niektorých z nich som ešte nevidela.“

Antónia má na pedagógov na súkromnej škole samé pozitívne spomienky. Hodnotí ich ako skvelých odborníkov, ktorí vyučovali aj na iných, verejných  vysokých školách. I keď  išlo o tých istých pedagógov, ktorí učia aj na verejných školách, rozdiel predsa len videla. „ Ich prístup bol iný. Na súkromnej škole to bolo všetko komornejšie. Bolo nás menej, pedagógovia na nás mali viac času, či už počas seminárov alebo konzultačných hodín. Veľakrát sa aj prispôsobili alebo po tom, ako ste požiadali mailom o iný termín na skúšku, tak vám vyhoveli. Toto som na verejnej škole nezažila, ani som nepočula, že by mal niekto takú skúsenosť. Už len keď ste išli po chodbe, tak si vás pamätali, pristavili sa aby s vami prehodili pár slov,“ spomína Antónia.

uniba
„Na štátnej škole sme mali povinnú prax, vybavovať sme si ju museli však sami. Na súkromnej je to tak isto, “ hovorí študentka Janka. Zdroj:uniba.sk

Kolektív

Momentálne máme na Slovensku trend, kedy po sa po maturite rozhodne študovať drvivá väčšina mladých ľudí. Na vysoké školy sa tak každoročne zapisuje stále viac a viac prvákov. Ako reálne vyzerá situácia na školách?

V Silviinom ročníku ich bolo na Trnavskej univerzite približne 90. „Vždy je to  rozčlenené viac menej na nejaké skupinky. Ja sa kamarátim s tým, s kým mi to vyhovuje. Nie som vyslovene v žiadnej skupine. Momentálne sa od nás odčleňujú tí, ktorí študovali od 1. ročníka a s tými, ktorí sme prišli do 4. ročníka veľmi nekomunikujú, poznamenáva Silvia.

„Na štátnej nás v prvom ročníku začínalo okolo 50, potom nás postupne pár opustilo , ale stále to bolo okolo 40-45. Na súkromnej nás je okolo 16, ale niektorých z nich som ešte nevidela,“ smeje sa Janka z Akadémie médií v Bratislave.

Antónia má dobré spomienky nielen na profesorov, ale aj na spolužiakov, ktorí sú podľa nej všetko osobnosti a dobrí ľudia. „Po prestupe na Trnavskú univerzitu ma medzi seba prijali veľmi dobre. Zo začiatku samozrejme boli opatrní a skôr ma „pozorovali“, že kto som a čo viem, ale keď videli, že vedomostne som na ich úrovni a nemám v štúdiu problém, tak akékoľvek predsudky zahodili a už to bolo fajn,“ prezradila nám Antónia, s ktorou na  magisterskom štúdiu na Trnavskej univerzite  študovalo ďalších 15 ľudí.

Lepšie raz skúsiť, ako sto krát počuť

Každý vysokoškolák by si mal uvedomiť, že štúdium je jedná vec, no prax v danom odbore je nezameniteľná skúsenosť . Získate nielen pár dôležitých riadkov navyše v životopise, ale najmä väčšiu šancu  u  potenciálneho zamestnávateľa. Boli sme preto zvedaví, ako je to s praxou na vybraných vysokých školách. „Na štátnej škole sme mali povinnú prax, vybavovať sme si ju museli však sami. Na súkromnej je to tak isto, “ hovorí študentka  Janka.

„Na súkromnej málokedy zaznie slovo  „nedá sa“.

Silvia stážovala tak isto „Prvý a druhý rok sme mali zadaný okruh, kde musíme praxovať, ale zariadenia sme si mohli vybrať sami, tretí rok  nám už vybrali zariadenia, v ktorých sme mohli praxovať. Zážitok mám napríklad z utečeneckého tábora,“ chváli si Silvia. Na verejnej škole síce prax nemala povinnú, no rozhodla sa  nadobudnúť nové skúsenosti na obecnom úrade a získať tak pár kreditov navyše.

Ako sa teda rozhodnúť?

Na záver sme sa dievčat opýtali, čo bolo pre nich rozhodujúce pri zmene typu školy. Zaujímalo nás tiež, ako tento krok hodnotia z odstupom času.

 Janku neprijali na magisterský stupeň štúdia, a tak v tom mala  pomerne jasno. Prestúpila na súkromnú školu. Najväčší rozdiel vidí v prístupe, či už študijného oddelenia alebo pedagógov.  Na súkromnej málokedy zaznie slovo  „nedá sa“, všetko sa dá  po konzultácií vybaviť,“ vysvetľuje Janka.

Silvia si naopak nechcela za školu už viac platiť. Taktiež túžila po zmene. „Na verejnej škole UCM v Trnave, som platila iba 20 € čo sa nedá so súkromnou ani porovnať. Je to naozaj univerzita, na ktorej sa stále niečo deje, sú tam pre študentov neustále rôzne akcie a človek má naozaj pocit, že je študentom,“  hovorí Silvia.

U Antónie pri prestupe úradovala najmä zvedavosť. Zmenu školy brala ako výzvu. „ Ak by to aj bolo náročnejšie, chcela som to skúsiť kvôli sebe. Na začiatku som mala obavy, hlavne z nového systému a kolektívu, ale ako som už spomínala celkom rýchlo som si zvykla,“  Antónia neľutuje. Ako sama poznamenala, spoznala množstvo skvelých ľudí a  rozšírila si obzory.