Prísť na vysokú školu a zlenivieť je veľmi jednoduché. Prísť na vysokú školu a prekonávať vlastné hranice je produktívne.



Byť študentom je často povolanie na plný úväzok. Veľa kníh a málo času, poznáme to. Sú medzi nami však takí, ktorým toľko stresu nestačí. Veronika má 20 rokov a veľa povinností. Študuje, pracuje a tancuje v súbore Lúčnica. Mladá sympatická baba z Michaloviec funguje už tretí rok v bláznivom režime. Študovať začala na Prírodovedeckej fakulte UK v Bratislave. V tom čase tiež začala pracovať ako asistentka vo farmaceutickej spoločnosti a zúčastnila sa konkurzu do Lúčnice, kam ju prijali. Latku si na začiatok nastavila dosť vysoko. Priznáva, že mala obavy, ale nakoniec sa naučila ako zvládať povinnosti.

Učiť sa, učiť sa, učiť sa…

Veronika vstáva skoro ráno a beží do práce. Potom hneď na angličtinu, ktorá trvá hodinku. Nasleduje tréning, ktorý končí okolo desiatej, a potom domov učiť sa. Na univerzite študovala výskumnú biológiu. Bez problémov zvládala skúšky a ostatné povinnosti spojené so školou.

foto
Veronika (vľavo dole) so spolužiačkami. Zdroj: Veronika Vargová

Problémy sa začali keď musela jeden deň v týždni vynechať školu kvôli vystúpeniam. Učenie síce pribúdalo, ale nebolo to nič, čo by sa nedalo zvládnuť počas víkendov a dlhých nocí. Po roku a pol si Veronika uvedomila, že odboru, ktorý študuje nechce venovať celý život. Rozhodnutie skončiť so školou viselo vo vzduchu už dlhšiu dobu. Nedostatočná motivácia a najmä nejasná predstava budúcnosti a pracovných príležitostí. To všetko rozhodlo. „Nič z toho neľutujem a určite som neskončila so školou navždy. Hneď potom, ako som odišla, začala som sa pripravovať na prijímačky na medicínu,“ hovorí Veronika s entuziazmom.

Práca, prečo nie?

Pracovať začala ako asistentka vo farmaceutickej spoločnosti. Najprv musela absolvovať školenia na Slovensku a v Česku. Zvykala si na pocit zodpovednosti, keďže to bola jej prvá záväzná pracovná pozícia v živote. Prvé týždne neboli jednoduché, všetko bolo neznáme, ako v novej práci. Veja bola najmladšia v kolektíve a snažila sa zapadnúť. Prešiel rok a pol a dostala možnosť povýšenia. Práve v čase, kedy sa rozhodla odísť zo školy, ktorá ju nebavila. To znamenalo viac voľného času (vo Veronikinom prípade aspoň nejaký voľný čas) a mohla si dovoliť prijať povýšenie.

foto
Veronika vďaka Lúčnici aj veľa cestuje. Zdroj: Veronika Vargová

Vzhľadom na to, že sa začala pripravovať na prijímačky na štúdium medicíny, čoho sa nechce vzdať, ponuku neprijala. „Veľa som premýšľala a nakoniec som to odmietla. Vidím to tak, že  povýšenia a podobné príležitosti ešte v živote prídu. Teraz by som nezvládla prácu na plný úväzok, tanec a učenie,“ konštatovala Veronika dobrým pocitom, že všetko zvláda najlepšie ako vie.

Voľný čas? Tanec!

Tanec Veroniku sprevádzal už od detstva, ale až v dospelosti sa jej splnil sen nejedného dievčaťa na Slovensku. Tancuje v Lúčnici. Znie to noblesne, no ako mi Veja prezradila, skrýva sa za tým veľa driny. Tréningy sú trikrát do týždňa a trvajú tri hodiny. Keď pripočítam vystúpenia, cestovanie po Slovensku, Česku a iných krajinách, týždenne to zaberie veľa času. „Stojí to za to. Určite. Neviem si predstaviť, že by som netancovala,“ priznáva tanečníčka.11083875_962654647087518_4092489886311859276_n

Zdravie netreba podceňovať

„Keď som chodila do školy, na internát som prišla keď všetci spali. Ja som sa vtedy začínala učiť. Mala som málo spánku a veľa kávy. Ako všetci študenti, šetrila som kde sa dalo a nemala som dostatočne výdatnú stravu. Neskôr som zistila, že sa neoplatí šetriť na všetkom. Určite nie na jedle. Našla som rovnováhu v tom,koľko energie spotrebujem a koľko musím prijať.“ Prísť na vysokú školu a zlenivieť je veľmi jednoduché. Prísť na vysokú školu a prekonávať vlastné hranice je produktívne. Všetko čím si Veronika prešla, ju posilnilo. Najmä neúspechy. Vraví, že dnes je oveľa sebaistejšia a prestala stresovať. Naučila sa užívať si život medzi povinnosťami. Dá sa to. Veja je živým dôkazom. Keď som hromadila informácie na tento článok, všimla som si jednu vec. Najdôležitejšie je mať rád a chcieť. Chce študovať, študuje. Chce pracovať, pracuje. Napokon tancuje, aj keď nemusí. Lebo práve tanec má najradšej zo všetkého a cíti sa pri ňom najlepšie.

IMG_7143
Zdroj: Veronika Vargová

Čo radí odborník na time managementVladimír Trnka?

„Zvládať stres je ťažké v každom veku, nielen v študentskom. Stres je stav, ktorý prichádza keď máme príliš veľa priorít v živote.  Nedokážeme uprednostniť dôležité pred naliehavým, pretože nedokážeme plánovať v dostatočnom časovom predstihu. Ideálne je smerovať svoje aktivity k cieľom,“ začína odborník a speaker Vladimír Trnka a radí:

  • Ak pociťujeme stres, je veľmi dôležité zastaviť sa a odpovedať si na otázky: Čo od života chcem? Kým sa chcem stať? Čo chcem dokázať? Čo chcem mať? Čo chcem znamenať?
  • Keď vieme odpovedať na tieto otázky, je potrebné ďalej sa pýtať : Čo by sa stalo, keby som to nedosiahol? Ako by som sa cítil?
  • Podľa toho ako sa cítime po zodpovedaní všetkých otázok, vieme, čo chceme. Čo je dôležité pre naplnenie cieľov.

Trnka zdôrazňuje, že ideálne je robiť v živote iba veci, ktoré sú dôležité. K tomu sa chceme dopracovať. „My, ľudia, neplánujeme zlyhanie, iba zlyhávame pri plánovaní, ktoré musí vychádzať z našich túžob a snov. Všetci máme činnosti, ktoré robíme radi, ale nie sú dôležité pre naše ciele. Sú to „žrúty“nášho času,“ vysvetľuje s tým, že keď tieto žrúty uprednostníme pred dôležitými činnosťami, nestíhame. A potom príde stres. Všetko je o prioritách a následnej sebadisciplíne.