Má za sebou pestrú kariéru v rôznych oblastiach. Rolu šéfredaktorky a redaktorky zvládala ľavou-zadnou. V žurnalistike bola ako „ryba vo vode“, no po rokoch sa jej život otočil o 180 stupňov. Snaží sa nájsť samu seba v reálnom svete, lebo doteraz žila v akejsi bubline.



Čo vás viedlo k štúdiu žurnalistiky? Pomohli vám pri výbere školy rodičia alebo ste sa rozhodli sama?

Vždy som sa vo všetkom rozhodovala sama a v otázke voľby povolania som mala jasno snáď už od narodenia (smiech). Rada som sa vŕtala v problémoch, poukazovala na ne a odhaľovala ich príčiny. Dnes sa tomu hovorí investigatívna žurnalistika, no mne šlo vtedy hlavne o naprávanie krívd a nespravodlivosti. Moji rodičia ma, paradoxne, od výberu tohto povolania odhovárali, pretože zažili aj drsné roky socializmu a tvrdili, že za svoje názory kruto zaplatím a nebudem mať ľahký život. Navyše, mama je maďarskej národnosti a slovo žurnalistika ani nevedela vysloviť. (smiech)

1387604
Zdroj: Mediaguru

Vedeli ste už počas štúdia na vysokej škole, ktorému médiu dáte prednosť (print, televízia, online žurnalistika)? Bol vám bulvár blízky už vtedy?

V čase, keď som študovala ja, zažívali printové médiá svoju zlatú éru. Bolo to v období po Nežnej revolúcii, keď zákonite s demokraciu prišiel ruka v ruke na Slovensko aj bulvár a dovolím si povedať, že uchvátil väčšinu Slovákov. Koniec-koncov to vidieť dodnes, veď najpredávanejším denníkom je stále Nový Čas. Takže ani ja som nebola výnimka a bulvár ma dostal svojou ľahkosťou písania (aj keď je to len naoko), sviežim štýlom, jasnosťou vyjadrovania, otvorenosťou a aj tvrdosťou. Navyše, ja som si na škole mohla vybrať iba z troch špecializácií – tlač, rozhlas, televízia, o online žurnalistike sme ani nechyrovali. V rámci špecializácie sme sa potom učili o spravodajských a publicistických žánroch. Ako študentka som začínala externe písať pre denník Smena pod skratkou rea. Spomínam si, že ma raz zástupkyňa šéfredaktora zastavila a s úsmevom mi rozpovedala zážitok, vraj jej ktosi volal z katedry žurnalistiky a chcel získať kontakt na novinára píšuceho pod skratkou rea, pretože by mali záujem, aby prednášal na fakulte. Keď volajúcemu oznámila, že je to ich študentka, zložil slúchadlo. Nedávno som sa pokúsila nadviazať kontakt so svojou niekdajšou alma mater, aby som ponúkla svoje skúsenosti a prednášala budúcim kolegom o bulváre, no povedali mi, že o takéto prednášky nemajú záujem. Škoda. Myslím si, že hovorili za seba a nie za študentov, ktorí sa učia mnoho zbytočnej teórie a chýba im spojenie s praxou.

Zdroj: Archív A.J.
Šéfredaktorka týždenníka Rytmus života. Zdroj: archív A.J.

Dnes patrí svet online žurnalistike. Aký k nej máte vzťah? Veď predsa aj denník Plus JEDEN DEŇ mal svoj portál, keď ste mu “velili”.

Vôbec ma online žurnalistika neoslovila. V čase jej boomu som pochopila, že to nie je nič pre mňa a že som na ňu už stará. A vôbec sa za to nehanbím. Je to svet mladých, ktorí nemajú čas čítať. Nejdú do hĺbky problému, kĺžu po povrchu, dôraz kladú na pár slov v titulku a “všetko” si chcú prečítať v piatich vetách. A to sa nedá. Som sklamaná z toho, kam žurnalistika speje a to bol aj dôvod, prečo som sa rozhodla opustiť svet médií. Skrátka, bolo načase (smiech).

Pamätáte si ešte na svoj prvý článok? V ktorom periodiku ho publikovali a o čom vlastne bol?

Jasné, že si pamätám. Veď o pamätaní si vecí, udalostí, mien atď. je žurnalistická práca. Cítim sa ako stará korčuľa, vykopávka, ktorá sa nespolieha na internet, ale na vlastnú hlavu (smiech). Takže článok vyšiel v nedeľnej prílohe denníka Smena, ktorému vtedy šéfoval dnes už nebohý Karol Ježík. Keď sa článok objavil v novinách, chcel ma vyhodiť a urobil v redakcii poriadny cirkus. On totiž z celého srdca nenávidel bulvár. A môj článok bol, samozrejme, poriadne emotívny, drsný a sugestívny. Išlo o príbeh ženy, ktorá nechtiac otehotnela, tajne porodila a dieťa zavraždila. Potom jeho telíčko zabalila do novinového papiera a ukryla v akejsi skrini. Bol to skutočný príbeh, ku ktorému som získala originálne policajné správy s výpoveďami vrahyne aj svedkov. Pre mňa to bol prvý kontakt s násilím vôbec a bola som ohúrená. Svet násilia mi pripadal nebezpečný, no zároveň fascinujúci. Asi to znie čudne, ale keď som držala v rukách tie autentické policajné zápisnice, živo som si všetko predstavovala a pred očami sa mi odohrával nielen príbeh pred tragédiou, ale aj po nej. Potom som niekoľko rokov písala o kriminálnikoch, až kým som toho nemala plné zuby a náhoda ma priviedla k bulváru. Dnes by som povedala: Z blata do kaluže… (smiech).

Zdroj: vlastný archív
“Selfíčka” na facebooku nedokazujú, že máte v šoubiznise hviezdne známosti, ale že ste na toto povolanie ešte nedozreli. Zdroj: archív A.J.

Myslíte si, že aj písať bulvár treba vedieť? Platia pri jeho tvorbe pravidlá, ktoré treba dodržať?

Navonok sa naozaj môže zdať, že napísať bulvárny článok je brnkačka. Na jednej strane, ak ho odfláknete, tak áno. Ale ak chcete čitateľovi naozaj odovzdať nejakú informáciu, tak najskôr musíte tému pochopiť vy a až potom o nej písať. Pritom musíte voliť slová, ktorým väčšina čitateľov rozumie a pochopí obsah, no nesmiete písať hlúposti. Úderné krátke titulky sú typickým prvkom bulváru. My “starí” novinári z bulvárnych médií sme museli VŽDY osloviť všetky dotknuté strany, dnes sa to už nerobí. Paparazzovačky sme si poctivo odsedeli – ako sa hovorí – na konári aj niekoľko dní. Dnes sa “novinári” s celebritami zvyčajne dohodnú a obe strany sú spokojné. Novinár môže ísť na pivo a celebrita je spokojná, že na fotke dobre vyzerá. A to je práve to, čo mi dnes na novinárčine prekáža.

Tvrdíte, že ste robili bulvár inak ako sa robí dnes?

My sme ukazovali odvrátenú tvár hviezd. Dovtedy o nich médiá písali ako o nedotknuteľných ikonách, ktoré nepodvádzajú, neklamú, netýrajú svojich blízkych… Skrátka boli v očiach Slovákov bezchybní nadľudia. Ale pravda bola veľakrát úplne iná. Hnevalo ma, keď sa celebrita obkolesená rodinou usmievala z titulnej stránky magazínu a pritom svoju manželku roky podvádzala a klamala. Hnevalo ma, keď známy a obľúbený človek tĺkol svoju ženu a ona potom tvrdila, že spadla zo schodov. Hnevalo ma, keď známy športovec rozhadzoval peniaze na hlúposti, ale neplatil alimenty na nemanželského syna a ani sa s ním nestýkal. Hnevalo ma, keď si celý šoubiznisový svet šepkal o tom, že známa herečka umiera na rakovinu, no keď to Nový Čas napísal, išli nás ukameňovať. O čo je horšie, keď sa o chorobe šíria klebety a keď sa to zverejní? Akurát v tom, že zrazu je to čierne na bielom a je to fakt. Nezvratný a hrozivý. V tom čase som to tak vnímala, dnes som na túto tému citlivejšia a som pri výbere slov obozretnejšia. Jedno je však isté, po zverejnení smrteľnej choroby známej slovenskej herečky sa zdvihla obrovská vlna nevôle a kritiky smerom k bulváru. Chápem. No prekvapilo ma, že mi zavolal lekár z onkologického ústavu a poďakoval sa, že po publikovaní článku sa niekoľkonásobne zvýšil počet pacientov, ktorí prišli na preventívne onkologické vyšetrenie. A nejeden v rozhodujúcom štádiu. To sú okamihy, pre ktoré sa oplatí pretrpieť aj to zlé…

Ľutujete niečo zo svojej bulvárnej minulosti?

Ak sa na to pozerám svojimi vtedajšími očami, tak nič. Z dnešného pohľadu všetko.

Ako to myslíte?

S odstupom času už vnímam veci inak, som staršia, skúsenejšia a opatrnejšia. S dnešnými vedomosťami a skúsenosťami by som už do médií nešla nikdy. To je výsledok 25 rokov v médiách. Nehovorím, že by som veci robila inak, ide o to, že by som ich nerobila vôbec. Aj keď ma bulvár mnohému naučil, dnes viem, že som vyčerpala všetko, čo mi mohol dať a je čas ísť ďalej a vyskúšať niečo úplne iné.

“Selfíčka” na facebooku nedokazujú, že máte v šoubiznise hviezdne známosti, ale že ste na toto povolanie ešte nedozreli.

Stalo sa vám pri výkone práce niečo, na čo nikdy nezabudnete?

Samozrejme. Komu nie? Boli sme paparazzovať v zámočku v maďarskom Dunakiliti oslavu narodenín synáčika bohatého politika. Bolo leto a okolo polnoci sme sa plazili po neďalekom poli smerom k zámočku, aby sme získali čo nejlepšie zábery z honosného žúru, kde šampanské doslova tieklo potokom, skrátka tam bola poriadna divočina. Po odbití polnoci nás zrazu ožiarilo silné svetlo a ohlušili výbuchy. Ocitli sme sa s fotografom a ďalšou redaktorkou uprostred ohňostroja, ktorý vybuchoval zo zeme všade vôkol nás. Bolo to naozaj nebezpečné. Nemali sme na výber, vzali sme nohy na plecia a utekali kade ľahšie. Vôbec nás netrápilo, či nás niekto uvidí, chceli sme vyviaznuť bez ujmy na zdraví. Ale skvelý článok a exkluzívne zábery boli dostatočnou náplasťou za dramatický zážitok. (smiech)

Zdroj: Archív A.J.
Zdroj: archív A.J.

Vystriedali ste takmer všetky vydavateľstvá. V ktorom sa vám pracovalo najlepšie? Kde ste mali dobrý kolektív a možno aj šéfa?

Vo Vydavateľstve Bauer Media, kde som bola šéfredaktorkou týždenníka Rytmus života. Mojím nadriadeným bol generálny riaditeľ Jozef Bajo a aj redakčný tím bol skvelý.

V jednej etape života ste boli hovorkyňou Detskej fakultnej nemocnice s poliklinikou v Bratislave. Napĺňala vás táto práca viac ako redaktorská či šéfredaktorská?

Hovorkyňou som bola pol roka a nebolo to ono. Chýbali mi médiá a ten rozruch naokolo. Ale aj tá práca ma niečo naučila. Že zamestnanci spomínanej nemocnice nechodia do práce kvôli peniazom, ale z lásky k malým pacientom a k svojej práci, pretože majú veľmi nízke príjmy. A tiež to, že deti sú najúprimnejší pacienti. Nevedia sa pretvarovať ako dospelí, nevedia sa sťažovať, nariekať a zhoršovať svoju situáciu. Keď sú chorí, zaľahnú a chcú sa čím skôr vyliečiť. Akonáhle je im trocha lepšie, klesne im teplota, už sa tešia zo života a chcú behať, skákať, žiť…

Jedno z prvých periodík kde pôsobila Andrea Jovanovič
Jedno z prvých periodík, kde pôsobila Andrea Jovanovič. Zdroj: Ringier

Posunuli ste novinárske remeslo niektorému zo svojich detí? Prípadne ste ich odhovorili od voľby tohto povolania?

Ani jedno nešlo v mojich šľapajách. Novinárkou je moja neter, ktorá pracuje v prílohe denníka SME, Sme ženy.

Magazín STAR bol na slovenskom trhu viac ako desať rokov, no v apríli tohto roku skončil. Prečo?

Mal zlú karmu (smiech). Nepomohol mu ani redizajn, zmena kvality papiera, zníženie ceny, pridanie TV programu, bohatší obsah… Skrátka, čitatelia mu už ďalšiu šancu nedali.

Nerozmýšľali ste niekedy nad vlastným periodikom?

S touto myšlienkou sa pohráva asi mnoho novinárov. Ale potrebujete kapitál a ten som nemala.

„Mnohé hviezdy by bez novinárov neboli tam, kde sú a naopak.“

Už dlhší čas o vás v mediálnom svete nepočuť. Kam ste sa stratili?

Začala som novú etapu svojho života. Urobila som otočku o 180 stupňov a snažím sa nájsť samu seba v reálnom svete, lebo doteraz som žila v akejsi bubline.

Mohli by ste budúcim novinárom dať pár dobrých rád „ako na to“? Možno nejaké tipy, čo robiť a čo nerobiť pri písaní článkov, ako sa vyvarovať chýb a problémov.

Hlavne nech nezabudnú rozmýšľať. Pozrieť sa na problém z viacerých strán, osloviť dotknuté strany. Je dôležité si vybudovať kontakty a mať sieť dôveryhodných informátorov. A zapamätajte si, ak robíte bulvár, s celebritami sa nekamaráťte! Medzi vami musí byť pracovný vzťah. “Selfíčka” na facebooku nedokazujú, že máte v šoubiznise hviezdne známosti, ale že ste na toto povolanie ešte nedozreli. Tak ako vy potrebujete celebrity pre svoju prácu, oni potrebujú vás. Je to spojená nádoba. Kto koho využíva, je na zváženie… Mnohé hviezdy by bez novinárov neboli tam, kde sú a naopak. Mnoho článkov by nebolo takých kupovaných/klikaných, keby neobsahovali informáciu práve o dotyčnej hviezde. Ak si ju príliš pustíte k telu, nebudete schopní napísať o nej aj negatívny článok. A dostaneme sa tam, kde som pred rokmi začínala ja. Všetky hviezdy boli dokonalé, bez chybičky… Naozaj.

ANDREA JOVANOVIČ má za sebou bohatú kariéru v oblasti printových médií. Prvýkrát zasadla do šéfredaktorského kresla v Gemerskom denníku, ktorý založila ako jeden z prvých regionálnych denníkov vydavateľstva Petit Press. Neskôr sa stala zástupkyňou šéfredaktora v denníku Nový Čas, v ktorom riadila oddelenie Prominentov. Na necelý rok si „odskočila“ do Detskej fakultnej nemocnice s poliklinikou v Bratislave, kde si vyskúšala prácu hovorkyne, no netrvalo dlho a opäť sa vrátila do médií, tentoraz do vydavateľstva Bauer Media, kde zakladala a viedla týždenník Rytmus života. Potom sa jej meno objavilo v tiráži denníka Plus JEDEN DEŇ v kolónke šéfredaktora a naposledy z rovnakej pozície riadila magazín STAR.