Nevidiaca študentka Miška: Už od detstva bolo mojím snom stať sa novinárkou

Prečo si sa rozhodla študovať na univerzite, presnejšie na Fakulte masmediálnej  komunikácie?

Už od detstva, odkedy si pamätám, bolo mojím snom stať sa novinárkou. Neviem ani prečo, ale vždy som to vedela. Roky predtým som sa na to pripravovala. Pred nástupom na vysokú školu – po ukončení základnej – som mala problém dostať sa na strednú školu. Riaditelia boli odmietaví, nevedeli si predstaviť, že by na ich škole študovala nevidiaca študentka. A vždy, keď som už myslela, že sa na strednú ani nedostanem, mala som pred sebou jasný cieľ – štúdium novinárstva. Dodávalo mi to potrebnú odvahu. Jediným problémom bolo nájsť takú vysokú školu, kde ma budú ochotní vziať medzi seba. Spomínam si, že keď som prvýkrát vstúpila na FMK, mala som v úmysle len preskúmať situáciu, presvedčiť sa o tom, akí by ku mne profesori a iní pracovníci školy boli. A hneď po tejto návšteve mi bolo jasné, že toto je to, čo som hľadala. Nepýtali sa ma, ako budem študovať, či to budem zvládať. Boli zvedaví len na môj priemer. Ten jediný bol rozhodujúci.

Zvažovala si aj nejaké iné možnosti?

Áno, zvažovala. Podala som si prihlášku aj na misijnú prácu do Banskej Bystrice. Vždy ma napĺňala práca s deťmi, hľadala som spôsob, ako byť užitočná. No uvedomila som si, že človek môže byť užitočný bez ohľadu na povolanie. Takže som sa rozhodla ísť tam, kde ma to roky ťahalo.

Ako dochádzaš do školy?

Do školy našťastie nemusím cestovať. Bývam priamo v Trnave, takže o to je to ľahšie. Na základnú školu som musela cestovať, keďže som navštevovala špeciálnu internátnu školu pre nevidiacich a slabozrakých v Bratislave. A na strednú som chodila na gymnázium do Vrbového, takže aj tam bolo potrebné denne cestovať. Tento spôsob dochádzania je pre mňa niečím novým. Pretože kým niektorí prvýkrát zažívajú internátny život a odlúčenie od domova, ja si užívam ten domáci život a pocit, že za školou nemusím nikam cestovať.

Pociťuješ nejaké výrazné obmedzenia v porovnaní s tvojimi spolužiakmi, teda čo sa týka študijných materiálov – filmy, fotky, obrázky a podobne?

Neviem, či by som to nazvala obmedzeniami. Obmedzenia si vytvára človek sám. Toto sú skôr veci, s ktorými sa musím vyrovnať. Musím vedieť, v čom sú moje limity. Napríklad, ak bežný študent vie, že mu nejde písanie, že ho to nebaví a len by sa tam trápil, nevyberie si predmet, o ktorom vie, že sa tam píše. Preto si ja nevyberám predmety, ktorých základom sú vizuálne prvky. To, že sa s takými vecami stretávam v každodennom živote, je prirodzená vec. Pri sledovaní filmu vnímam len zvukovú zložku, preto mi možno určité detaily unikajú. A nevadí mi to. Dotvorím si ich vďaka svojej fantázii, ktorá je dosť bohatá. Nedá sa existovať bez toho, aby som neprišla do kontaktu s čisto zrakom vnímateľnými predmetmi. V štúdiu si vyberám také predmety, v ktorých budem robiť to, v čom ak aj teraz nie som dobrá, raz budem. Lebo chcem.

Aká je tvoja vízia do budúcnosti, čo by si chcela robiť?

Riadim sa v živote heslom nikdy nehovor nikdy. Neviem, kde bude moja najbližšia stanica, ale jedno viem určite. Chcem písať. Mojím najväčším snom je vydať knihu a stať sa spisovateľkou. Preto sa snažím neustále na sebe pracovať a keby sa mi to malo podariť až keď budem mať 90 rokov, tak sa mi to podarí. Lebo nie som typ, ktorý by sa len tak vzdal.

Ako prebieha tvoj obyčajný školský deň?

Myslím, že úplne rovnako ako u všetkých. Sedím na prednáškach, píšem si poznámky, ak je treba, pracujem na seminárnych prácach. Nevidím v tom žiadny rozdiel.

Využívaš nejaké špeciálne technologické pomôcky?

Využívam ich niekoľko. V prvom rade mám ozvučený počítač. Mám v ňom nainštalovaný hovoriaci program, ktorý mi všetko, čo ostatní vidia na obrazovke, prečíta. Vďaka nemu môžem využívať počítač rovnako, ako aj zdraví. Ozvučený mám aj mobilný telefón a tiež používam prístroj na čítanie. Volá sa „Braillovský riadok“ a pre jeho veľkosť ho využívam len doma. Pomocou usb si ho zapojím do počítača a text sa mi premietne v Braillovom písme. Bez neho by som nebola schopná sa učiť. Existujú nevidiaci ľudia, ktorí sa učia výhradne sluchom, teda im stačí to, čo im počítač prečíta. Ja žiaľ, (alebo našťastie?) k tejto skupine nepatrím. Musím mať text v braillovom písme a čítať ho rukami, aby som si učivo dokázala zapamätať. Nevýhodou týchto pomôcok je, že sú extrémne drahé. Napríklad tlačiareň, ktorá tlačí do Braillového písma, stojí až 6 000 eur. Preto je nemožné niektoré z nich získať. Ale naučila som si zorganizovať to, čo mám, aby som dokázala fungovať rovnocenne s mojimi spolužiakmi.

Aký je tvoj spôsob prípravy na skúšky?

Taký istý ako tvoj. Čítam si a učím sa.

Asi nie je bežné, že nevidiaci chodia na denné štúdium. Ako to vnímaš ty?

Práveže to bežné je. Veľa nevidiacich chodí na denné štúdium. Po nástupe na vysokú školu mi bol niekoľkokrát ponúkaný individuálny študijný plán. A vždy som ho odmietla. Zdá sa mi byť zbytočné využívať ho, nakoľko nohy a ruky mám v poriadku. Takže nie je dôvod, aby som sedela doma, kým ostatní sedia na prednáškach. Navyše, prednáškovanie, aj keď sa niekedy zdá zdĺhavé, patrí k študentskému životu. A ja oň nechcem prísť.

Prepisuješ si poznámky aj do Braillovho písma?

Nie, poznámky si neprepisujem. Robila som to v prvom ročníku, kým som nemala braillový riadok. A bolo to neskutočne namáhavé. Mám síce písací Braillov stroj, ale je už veľmi starý a prepisovanie mi trvalo veľmi dlho. Potom sa to často končilo tým, že som celé skúškové obdobie venovala čas len prepisovaniu a na učenie mi zostával minimálny čas.

Plánuješ pokračovať aj na magisterský stupeň?

Áno, plánujem. Verím, že mi táto fakulta ešte má čo ponúknuť a najmä čo sa týka tvorivých aktivít.

Cítiš od profesorov alebo spolužiakov iný prístup, zvýhodňovanie alebo naopak znevýhodňovanie?

Keď je nevidiaci človek  v kolektíve vidiacich, sprievodným znakom je to, že ho okolie vníma ako niekoho, koho treba poľutovať. A ak sa nevidiacemu človeku darí, niektorí majú tendenciu zvaľovať jeho úspech na to, že ho ostatní ľutujú a len ho zvýhodňujú. Často som premýšľala nad tým, čím to je. Pred istým časom sa vysielal Hlas Česko-Slovenska, kde boli medzi súťažiacimi aj dvaja nevidiaci speváci. Napriek tomu, že spievali nádherne, prebiehala diskusia, či nepostupujú len preto, že ich porota ľutuje. Bolo to smiešne, pretože ich talent bol do očí bijúci, ale aj tak o tom boli niektorí presvedčení. A tak je to aj čo sa týka otázky zvýhodňovania. Neviem, či je vôbec možné, aby niekto z nás bol zvýhodňovaný. Pre mňa osobne by bola urážka, ak by som prišla na skúšku a bez toho, aby som niečo povedala, dostala by som A. Nepopieram, nájdu sa profesori, ktorí nevedia, akým spôsobom ma majú skúšať. A z tohto dôvodu niekedy vznikajú zmätočné situácie. Ale nikdy by som neprišla na skúšku nepripravená. Naopak, vždy som mala pocit, že musím fungovať na dvesto percent, aby som ostatným dokázala, že som si známky zaslúžila. A tým sa riadim doteraz. Idem na maximum. Ale už nie kvôli ostatným, len pre seba. Tí, ktorí to budú chcieť myslieť, vo svojom presvedčení zotrvajú. A koniec-koncov, už mi na názoroch ostatných nezáleží.

„V štúdiu si vyberám také predmety, v ktorých budem robiť to, v čom ak aj teraz nie som dobrá, raz budem. Lebo chcem.“

V tvojom ročníku je okolo 150 ľudí a niekoľko desiatok profesorov. Nemáš problém rozlíšiť, kto rozpráva?

Dokážem ich rozoznať sluchom. Čím jeden zmysel zaostáva, ostatnými si vynahrádzam. Tak, ako si ty zapamätáš tvár človeka, ja si pamätám  jeho hlas. Môže sa to zdať zložité, no opak je pravdou. Ak zatvoríš oči a prestaneš vnímať tie veci, ktoré vidíš, začneš si naplno všímať všetko, čo ti pohľadom uniká. Sústredíš sa na všetky zvuky, vďaka čomu ti takmer nič neunikne. Ako má každý človek svoju typickú tvár a telesnú stavbu, má aj charakteristický hlas. V prípade, že sa s niekým stretávam pravidelne, dokážem ho rozoznať aj na základe zvukov jeho topánok alebo spôsobu jeho chôdze. Niekedy sa mi dokonca stalo, že som náhodne natrafila na nejakú sestru či brata svojich známych a podľa hlasu som okamžite vedela, že je príbuzný niekoho, koho poznám. Pri stretnutiach, keď si môj spoločník všíma okoloidúcich, počúvam, ako sa niekoho tvár podobá na jeho kamaráta, alebo ako mu je známa, ale nevie ju nikam zaradiť. Presne také pocity máme my pri vnímaní sluchom.

 Sú ti nové zvuky, ktoré nevieš identifikovať, nepríjemné? Prípadne, bojíš sa niektorých zvukov?

Stáva sa to často,  najmä v lete. Keď sedím v izbe a začujem bzukot, premýšľam nad tým, čo to je. Vtedy sa cítim dosť nepríjemne. A celkovo sa bojím zvierat, aj keď to v konečnom dôsledku asi nesúvisí so zvukmi. Mám panický strach zo psov už od detstva. Myslím, že to súvisí s tým, že ľudské zvuky viem dokonale identifikovať, keďže som aj ja človek. Sú mi známe a nepremýšľam nad tým, čo sa za zvukom skrýva. U zvierat je to iné. Moja predstavivosť nevie spracovať, keď ich počujem nablízku. To ale neznamená, že nevidiaci sa všetci boja zvierat. Naopak, mnohí z nich využívajú pomoc vodiacich psov. Ja patrím do tej skupiny, ktorej naháňajú strach. Snažím sa to odnaučiť a začať ich vnímať také, aké sú. No zrejme to bude ešte dlhší boj.