Tom Nicholson: Vyčítali mi, že som blázon bojujúci proti systému

Je známe, že Slováci odchádzajú pracovať za veľkú mláku, no opačných príkladov veľa nenájdeme. Čo vás viedlo k rozhodnutiu opustiť Kanadu a pracovať na Slovensku?

To bola skôr náhoda. Osem rokov som strávil na vysokej škole a nakoniec som sa vzdal titulu PhD. V Kanade bola vtedy recesia, nemalo zmysel stráviť viac rokov v škole, keďže bolo jasné, že sa ako akademik neuplatním. Nejaký čas som si hľadal prácu, keď sa mi v roku 1992 ozvali s tým, či nechcem pracovať na Slovensku, a že o týždeň letí lietadlo. Mal som vtedy dvadsaťpäť rokov a život pred sebou, prikývol som.

Čomu sa ako investigatívny novinár (na voľnej nohe) momentálne venujete?

Keď Penta vstúpila do denníka SME, volal mi generálny riaditeľ Petit Press, Alexej Fulmek. Vraj z redakcie odchádza asi päťdesiat novinárov a denník potrebuje ľudí, ktorí doň vnesú dôveru, že Penta činnosť novinárov neovplyvní. Prvý rok bol skúšobný, nešlo o trvalý pracovný pomer. Chcel som okúsiť, či finančná skupina naozaj nebude ovplyvňovať moju robotu. No a od januára som už interný zamestnanec. Penta nemá na chod denníka SME naozaj žiadny vplyv.

Nebol potom odchod ľudí z redakcie prehnaný ťah?

Ja ich konaniu rozumiem. Nebolo to však rozhodnutie len na základe odkúpenia Pentou. Niektorí novinári sa chceli osamostatniť už dlhšie, príchod Penty preto prišiel vhod. Ovládnutie SME-čka finančnou skupinou bolo medializované a odchádzajúci novinári mali podporu spoločnosti, a to je kampaň sama o sebe. Vtedy nemusíš veľa míňať na reklamu a podporia ťa aj investori.

Bola to iba zámienka?

Zámienka je pritvrdé slovo. Povedzme, že to bolo dobre načasované a zafungovalo to.

Mal už vtedajší šéfredaktor Matúš Kostolný v hlave vlastný projekt?

Priamo som s ním o tom nikdy nehovoril, no myslím si to. Každý schopný novinár sníva o tom, že raz vybuduje vlastný projekt.

Haščák bol pri rozhovore v roku 2009 veľmi nervózny po tom, čo zistil, aké informácie mám v rukách.

Od úniku spisu Gorila ubehli vyše štyri roky. Prípad je však stále otvorený. Máte nejaké aktuálne informácie o priebehu vyšetrovania?

Spočiatku som mal tendenciu podrobne to sledovať a písať o tom, no dnes to už nerobím. Pochopil som, že akákoľvek moja snaha môže byť kontraproduktívna. Už od začiatku bolo jasné, že Gorila sa vyšetrovať nebude.

Takže ste sa zmierili s tým, že nikto nebude potrestaný…

O tom bola samotná Gorila. Oligarchovia majú v rukách nielen politikov, ale aj políciu, prokuratúru a sudcov. Nech sa tu deje čokoľvek, je takmer nemožné, aby sa niekto z „vysokých“ dostal za mreže.

Máte relevantné informácie, že vyšetrovanie blokujú aj ľudia z vládnych kruhov?

Pozrite, Kaliňák je šéf polície. Aj teraz už nebohý blízky spolupracovník Róberta Fica a člen SMER-u, František Határ, bol podľa mojich informácií napojený na SIS. Kým budete mať páky na políciu, nič sa nepohne. Slovensko je v takom marazme, že aj samotný policajt vie, čo sa tu deje, ale nebude konať. Bojí sa, nechce prísť o prácu a už vôbec nie vystaviť vlastnú rodinu nebezpečenstvu.

Ako po čase spomínate na toto náročné obdobie?

Doteraz mám v živej pamäti, ako vyšla Gorila na internete a prišli prvé reakcie. Vyčítali mi, že som blázon bojujúci proti systému. Krátko na to do toho vstúpila Penta, osočovali ma a označovali za človeka, ktorý jej chce iba uškodiť. Uvedomíš si, že môžu prísť žaloby a ty nemáš ani právnika. Aj samotný spis som odovzdával s tým, že to pomôže vyšetrovaniu. Pritom ho dotyční poslali do Nitry, kde sa to celé zakrylo. Skrátka som sa cítil zúfalo. Vedel som, že som pichol do osieho hniezda a budem niesť následky.

Ale stali ste sa výraznou osobnosťou v boji proti korupcii a stála za vami aj spoločnosť. Počas protestov to dávali najavo.

Áno, to mi pomohlo. Keď som bol na dne a mal pochybnosti, podpora verejnosti zohrávala dôležitú úlohu. Navyše, nikto nechcel byť ten, kto pošle novinára do väzenia.

Protesty však časom utíchli. Mohla verejnosť podľa vás zasiahnuť ešte viac?

Bol som v Československu už počas manifestácie proti Mečiarovi. Do ulíc v Bratislave vtedy vyšlo asi 20-tisíc ľudí, ktorí svoj postoj dali jasne najavo. Pomyslíte si, že to na Slovensku žije demokraciou a celá situácia sa berie vážne. Po roku 2012 už ťažko hovoriť o nejakom mladíckom optimizme. Je tu hnev a frustrácia.

V minulosti na Vás bolo podaných niekoľko trestných oznámení. V súvislosti s Gorilou napríklad od jej priamych aktérov – Jaroslava Haščáka, Zoltána Vargu či bývalého ministra hospodárstva Jirka Malchárka. Hrozí vám pod ťarchou týchto žalôb stále niekoľkoročné väzenie?

Jedna zo žalôb je ešte na Najvyššom súde, ostatné sme vyhrali alebo ich dotyční stiahli. Ale musím poklopať, reálne mi už žiadnych osem rokov nehrozí.

Oľutovali ste niekedy, že ste sa rozhodli spracovať túto kauzu do knižnej podoby?

Oľutoval som len spôsob, akým sme na tom pracovali. S Matúšom Kostolným sme sa neskôr zhodli, že bolo potrebné vytvoriť investigatívny tím, nie pracovať samostatne. Takto novinár rieši popri kauze aj veľa iných vecí. Kniha o Gorile je len skromný výsledok toho, čo som stihol popri svoje práci.

Stále otvorený je aj prípad vraždy Ernesta Valka. Tesne pred jeho smrťou ste s ním boli v kontakte, doučovali ste ho angličtinu. Aký bol váš vzťah?

Prvýkrát sme sa stretli v roku 1998. Bol som šéfredaktor The Slovak Spectator (pozn. red.: slovenský dvojtýždenník vydávaný v anglickom jazyku) a napísali sme článok o Babišovom tunelovaní, za ktorý sme si od neho vyslúžili výhražný list. Mal som informácie, že Ernest Valko je výborný právnik a pomáha aj novinárom, preto som ho kontaktoval.  Prečítal si list a v priebehu desiatich minút som mal na stole paragraf, vďaka ktorému sa stal tento prípad nenapadnuteľný. Ernest mi pomohol v mnohých veciach a čoraz viac som si uvedomoval, že som jeho dlžníkom. Pýtal som sa ho, ako sa mu môžem odvďačiť, až jedného dňa prišiel s tým, že by chcel zlepšiť angličtinu. Tri roky som ho teda doučoval v týždenných intervaloch.

Takže ste boli kamaráti.

Určite áno. Viete, Ernest sa poznal aj s Jurajom „Piťom“ Ondrejčákom z Lamaču, ktorý bol už v tom čase známy mafiánky boss. Pritom nemal o ňom žiadne ilúzie. Pamätám si, ako sa musel dostaviť v Čechách na súd a Piťo mu zabezpečoval ochranku, pretože sa necítil v bezpečí. Nechcem ho ospravedlňovať, ale nebolo to pre neho jednoduché.

Slovensko je v takom marazme, že aj samotný policajt vie, čo sa tu deje, ale nebude konať. 

Je nádej, že sa jeho smrť niekedy vyšetrí?

Nie. Hovoríme o smrti človeka, ktorý riešil viacero citlivých káuz. Je vidieť, že na oboch stranách barikády, Spišiakovej aj smeráckej polície, prevláda presvedčenie, že strkal nos tam, kam nemal.

Myslíte si, že sa po marcových parlamentných voľbách aspoň niektoré nevyriešené kauzy pohnú tým správnym smerom?

(smiech) Nie. Polícia bude mať aj naďalej dôvody tieto veci nevyšetriť. Zoberme si Kauzu DPH, v ktorej sa spomínali mená ako Kaliňák či Počiatek. Reakciou na ňu bola len nejaká policajná akcia na tridsať ľudí, aby sa verejnosti ukázalo, že sú aktívni. V tých vyšetrovaniach však ide o bezvýznamných ľudí. Je to len zásterka a hra pre verejnosť.

Pravicových extrémistov volilo na Slovensku 200-tisíc ľudí. Kde nastala chyba?

Chyba je v tých ľuďoch. Nie som zástanca názoru, že ich voliči sú chudáci, ktorí nemali iné východisko. Korupcia v štáte nie je dôvod na to, aby ste dali takýmto ľuďom šancu v politike. Im to bolo jednoducho jedno, a to je neospravedlniteľné. Vždy sú tu aj iné možnosti. Ak niekto do parlamentu volí fašistov, zaslúži si poza uši. Slovensko pred  70 rokmi poslalo do plynu skoro 80-tisíc ľudí, a ešte za to zaplatilo, pričom dnes do parlamentu zvolí rovnakých hajzlov. Pre mňa je to absolútne nepochopiteľné.

Extrémisti v nemeckých krajských voľbách porazili politiku Angely Merkelovej, vo Francúzsku sa stáva čoraz populárnejšou nacionalistická strana Marine Le Penovej, pričom takýchto príkladov je čoraz viac. Môžeme skonštatovať, že ide o celoeurópsky problém?

Nástup populizmu a zníženú dôveru voči politickým stranám vidíme všade a dobrým príkladom sú Spojené štáty. Kapitalizmus pomaly stráca svoju schopnosť nadchnúť a motivovať ľudí. Začína sa prejavovať ako systém, v ktorom sa má určitá skupina ľudí lepšie na úkor tej druhej. Kedysi tu bola studená vojna a kapitalizmus pre svet znamenal stabilitu. Po roku 1989 bol zase nádejou pre bývalé krajiny východného bloku. Bolo tu jednoducho dlhé obdobie, kedy mal pre spoločnosť zmysel. Ďalšou vecou je, že ak sa populácia ocitne pod tlakom, primárnou reakciou bude vždy len strach a hnev.

Sú podľa vás utečenci hlavným dôvodom nárastu pravicového extrémizmu v Európe?

Nemôžeme poprieť, že sa medzi nimi nachádzajú ľudia, ktorí prichádzajú s cieľom zosnovania teroristických útokov. To sa po Paríži a Bruseli nedá poprieť. Zároveň časť tých, ktorí sem prichádzajú normálne pracovať a žiť, nedáva dosť zreteľne najavo,  že európsku kultúru rešpektuje a snaží sa jej prispôsobiť. Prináša si svoju vlastnú a očakáva, že v nej bez zásadných zmien bude môcť pokračovať. Funguje to v Kanade, pretože tá nie je typickým národom. Je to mix prisťahovalcov z rôznych kútov sveta, kde od začiatku  dominuje princíp, v ktorom si každý človek môže nechať svoj jazyk a tradície. Ale Európa nie je Kanada.

Sú medzi nimi aj tzv. ekonomickí migranti?

Sám som niekoľkokrát viezol migrantov do Rakúska ešte v období, keď hranice s Maďarskom neboli úplne uzavreté.  Bola to pre mňa dobrá skúsenosť, vďaka ktorej som mohol vidieť veci na vlastné oči a nevytvárať si názor len na základe informácií prerozprávaných v médiách. Chalani z Afganistanu, ktorých sme zviezli,  museli údajne rok pracovať v Turecku, aby si zaplatili cestu sem. Určite nie sú všetci špekulanti, ale vo všeobecnosti sa dá povedať, že sem prichádzajú tí, ktorí si to môžu dovoliť a tá najchudobnejšia vrstva zostáva v  utečeneckých táboroch na hraniciach EU. Preto  som rozumel nervozite Európanov, ktorí im nosili jedlo a oblečenie. Niektorí sa sami seba pýtali, prečo im vôbec pomáhajú, keď sú niektorí celkom pekne oblečení a množstvo z nich má aj mobilný telefón.

Dáva vám práca investigatívneho novinára na Slovensku po všetkých tých negatívnych skúsenostiach ešte stále zmysel?

Áno, stále. Mal som šťastie, že som našiel prácu, za ktorú som platený a zároveň je presne tým, čo ma v živote napĺňa. Nepočítam, koľko prípadov prinesie výsledok. S tým som ako slovenský novinár už dávno zmierený. Často je totiž článok jediná možnosť, ako verejnosť informovať o tom, čo sa tu deje. V štátnej sfére nebude nikto trestne stíhaný. Kaliňák s Počiatkom sú bohatí, zomrú bohatí a nikdy v base sedieť nebudú. Preto je dôležité aspoň to, aby ľudia vedeli, v čom boli zapletení a aké hry hrali v našej malej krajine. Niektorým sa to môže zdať zbytočné. Je to však jediná spravodlivosť, ktorú v takýchto prípadoch môžeme očakávať a je mi cťou, že som toho súčasťou.

Nebol by odchod z krajiny jedným z riešení, ako zo seba zhodiť všetky tie bremená?

Bolo obdobie, keď som sa sám seba pýtal, čo vlastne na Slovensku robím. V tom čase mi v Trende už druhýkrát odmietli vydať článok o Gorile. Po vydaní knihy nasledovali súdne spory, rozviedol som sa. Človek o tom premýšľa. Nikdy by som však nedokázal odísť od svojich detí. Keby som opustil Slovensko, prišiel by som o ne. Isteže, strávil by som s nimi Vianoce, možno letné dovolenky. Nič také však nenahradí striedavú starostlivosť, kedy každý týždeň vidím svoje deti minimálne na dva alebo tri dni.

Deti sú teda tým hlavným dôvodom, ktorý vás tu stále drží?

Niekedy aj jediným. Potom však prídu chvíle, kedy si uvedomím, koľko je tu pekných vecí a že tu žijem už 25 rokov, teda dlhšie ako v Kanade. Ak som teda niekým, tak Slovákom.

Snažil sa vám už niekto ovplyvniť článok, prípadne vám hrozil, aby ste ho nepublikovali?

SME aj Trend mi odmietli vydať články o Gorile. Dokonca som mal zákaz slovo Gorila čo i len spomenúť. Haščák bol pri rozhovore v roku 2009 veľmi nervózny po tom, čo zistil, aké informácie mám v rukách. Dovolili mi s ním urobiť rozhovor, ale nesmela v ňom byť o Gorile ani zmienka. Samozrejme na to mali svoje dôvody. Ak pracuješ v novinách, musíš počítať s možnosťou, že niečo nemôžeš dať von. Tých momentov však bolo veľmi málo.

Piano bol úspešný projekt, ktorý presvedčil ľudí, že noviny so serióznym obsahom prežijú len vtedy, ak ich podporia.

Boli to teda len slovné vyhrážky, prípadne e-maily, alebo vám niekedy išlo aj o život?

Raz ma jeden z hlavných aktérov Gorily pozval na stretnutie, kde mi dal vulgárnym spôsobom najavo, že ak Gorilu zverejním, oľutujem to.

Bol to pán Varga?

Nemám to nahraté, takže to nemôžem potvrdiť. Slovensko na tom ale nie je až tak zle. V Rusku by som neprežil. Ľudia tam dokonca berú vraždu alebo únos novinára za normálnu vec.

Nielen vaše články, ale aj iných autorov, ktoré môžu byť pre spoločnosť prínosné, sú spoplatnené. Nie je to kontraproduktívne? Spoplatnený obsah môže byť dôležitým faktorom pri rozhodovaní, po akom médiu siahnuť.

Ak si ľudia chcú dnes niečo prečítať, musia za to zaplatiť. Noviny ako SME sú v dnešnej dobe stratové, čo sa týka printu. Internet je preto kľúčový zdroj peňazí už teraz. Žurnalistika je poddimenzovaná, kedysi boli vyplácané trináste, štrnáste platy, to všetko u nás skončilo v roku 2007. Dnes si novinár musí uvedomiť, že popri stresujúcej robote si v niektorých prípadoch možno ani nezarobí na živobytie. Piano bol úspešný projekt, ktorý presvedčil ľudí, že noviny so serióznym obsahom prežijú len vtedy, ak ich podporia.

Ľudia však čoraz častejšie siahajú po anonymných pofidérnych weboch. Nemôže byť platený obsah „mienkotvorných médií“ predsa len jeden z dôvodov?

Všetci sme zodpovední za to, čo konzumujeme. Sú aj takí, čo si myslia, že prečítaním Nového Času nadobudnú objektívny pohľad na dianie v spoločnosti. Takíto ľudia sú všade, aj v USA. Neveril som, že je možné, aby typ človeka, akým je Donald Trump, ktorý nemá ani poriadny program, oslovil také množstvo ľudí. Zaujíma ich len to, aký je drzý a že nie je politik. Pritom hovoríme o jednej z najstarších demokracií na svete.

Ďakujeme za rozhovor.

Autor: Pavel Bielik, Branislav Oprala

Foto: Pavel Bielik