Vraví sa, že každá noc má svoju moc. Niečo na tom bude. V noci plynú minúty akosi pomalšie. Obklopuje nás ticho a tma. Nemusíme sa skrývať pred svetom, aj najzarytejší optimista si poplače práve v noci, keď ho nikto nevidí…



Dnes, v predvečer Vianoc, prechádzam dedinou a zamýšľam sa nad celým svetom. Keď sme boli deti, prebárali sme sa snehom, stavali sme snehuliakov, korčuľovali sa na zamrznutých rybníkoch a sánkovali sa, prípadne nám postačilo aj igelitové vrece naplnené slamou.

Rozmýšľam, či budem o pár rokov so svojimi deťmi cestovať do rakúskych Álp a ukazovať im sneh ako takú raritu. Je mi z toho smutno, zem ma sklamala. Paradoxom však je, že to ja, ako prívrženec ľudu, som sklamala ju. A tak teraz, potme, keď má svet akúsi zvláštnu iskru, priam až mystickú, dovolím si tvrdiť, že verím.

Verím v sneh. Verím v dobrotu ľudí. Kiežby sme žili v rozprávke… To by znamenalo, že dobro zvíťazí nad zlom. Keby som si mohla želať len jednu vec, jedinú zo všetkých, nebolo by to zdravie, ani láska, ani peniaze. Bol by to pokoj. Pokoj v sebe, v druhých, vo svete. To nám všetkým prajem, a nielen dnes. Rok nám ponúka ďalších 364 dní, tak majme Vianoce každý deň.