Virtuálna realita – budúcnosť spravodajstva?

V dnešnej dobe inteligentných prístrojov ako smartfóny, tablety či dokonca hodinky príchod úplne novej technológie už nijak zásadne neprekvapí. V priebehu posledných rokov sme sa v tejto súvislosti mohli stretnúť s novým pojmom takzvanej „virtuálnej reality” (skrátene VR), ktorá svojim používateľom nie len premietne určitý obraz, animáciu či hru, ale navyše ich pomocou špeciálnych okuliarov vtiahne priamo do deja.

Táto idea nemálo zaujala dlhoročnú reportérku a redaktorku Nonny de la Peña, ktorá sa pokúsila technológiu spojiť s klasickou žurnalistikou s tým rozdielom, že čitatelia, respektíve v tomto prípade už diváci, budú vtiahnutí priamo do deja. Výsledkom toho je sugestívny zážitok, ktorý podľa la Peña v blízkej budúcnosti pomôže ľuďom pochopiť správy úplne novým spôsobom. Svoju myšlienku prezentovala prostredníctvom prednášky na konferencii TED.

Veľkou výhodou nového projektu teda je, že recipient si o správe nie len prečíta, ale má priamo aj audio-vizuálnu ukážku, s ktorou navyše priamo kooperuje. Sám je teda uprostred diania danej udalosti v momente, kedy sa práve stala.

Celkovo prvú správu, ktorú si redaktorka vzala na mušku, bol kolaps muža na ulici. Starší pán trpel cukrovkou a pre nedostatok cukru odpadol, po čom sa začal zvíjať na zemi. Celá situácia bola vykreslená pomocou počítačovej animácie, do ktorej boli pridané ruchy ulice a nahrávky ľudí z miesta, ktorí napríklad volali záchranku a podobne. Premietnutú situáciu si pre lepšiu predstavu môžete pozrieť vo videu nižšie:

Ľudia po prvej skúsenosti plakali či chceli pomôcť

A reakcie ľudí? Napriek mnohým pochybám boli prejavené emócie a stavy naozaj šokujúce. Mnohí z oslovených ľudí začali po tejto skúsenosti plakať, iní sa zasa pokúšali postihnutému nejakým spôsobom pomôcť, aj keď sa v skutočnosti v danej miestnosti s nimi nenachádzal. „Chcela som, aby ľudia cítili niečo fyzické“, dodáva la Peña. Na základe prejavených emócií možno predpokladať, že sa jej to v konečnom dôsledku naozaj podarilo.

[alert type=“warning“ main_text=“Zaujímavosť“ second_text=“

V roku 2012 bol tento snímok premietaný na pravidelnom festivale nezávislého filmu v USA Sundance Film Festival a stal sa tak celkovo prvým VR filmom vôbec. Odvtedy bolo na festivale premietaných niekoľko ďalších počinov, ktoré už možno sledovať aj cez váš smartfón. Pre viac informácií prejdite na adresu:

→ sundance.org/newfrontier10“ show_close=“false“]

Udalosť sa teda akoby odohráva v reálnom čase čase, v podstate s reálnymi ľuďmi, ktorým sa pokúšate pomôcť prípadne chcete iným spôsobom zasiahnuť. To pri klasickej žurnalistike nemožno nájsť. Aj napriek pridávaniu autentických fotografií a videí z udalostí cez rôzne internetové periodiká, chýba stále spomínaný priamy kontakt s daným miestom.

„Chcela som, aby ľudia cítili niečo fyzické.“

Navyše pri takto vytvorených animáciách je možnosť pridať do nich skutočný materiál, či už zvukový, alebo obrazový, vďaka čomu sa opäť o niečo zvýši ich autenticita. Pre príklad prednášajúca uviedla nahratý telefonát na políciu, ktorý bol uskutočnený pár minút po istej udalosti. Ľudia môžu týmto spôsobom teda napríklad aj priamo zachytiť špecifické reakcie ľudí na udalosť, a viac sa tak do premietaného deja vcítiť. Postupom času nie je vylúčené, že by sa udalosti, dnes bežne zaznamenávané klasickou kamerou, nahrávali špeciálnymi kamerami na záznam VR, vďaka čomu by recipient namiesto animácie vnímal priamo dej. V súčasnosti už využitie tejto techniky možno vidieť na viacerých videách na YouTube či Facebook-u.

Druhý počin umiestený v múzeu

Po úspešnom zobrazení muža s cukrovkou sa redaktorka pokúsila posunúť latku opäť o niečo vyššie. Tentoraz sa zamerala na prebiehajúcu občiansku vojnu v Sýrii. Predmetom správy bolo spievajúce dievča, ktorej spev prerušil pád bomby neďaleko od nej. Opäť si môžete pozrieť ukážku:

Aby sa však toto dielo dostalo k širšej verejnosti, autorka začala rozmýšľať, akým spôsobom by to mohla uskutočniť. Po zvážení zvolila jedno z významných londýnskych múzeí „Victorian and Albert“, kde si návštevníci snímku mohli pozrieť. Výsledkom toho bolo 54 zapísaných strán v knihe návštev s odkazmi ako: „Je to tak skutočné“, „Absolútne uveriteľné“ a podobne. Nemožno teda pochybovať, že verejnosť tento projekt viac ako zaujal.

Autorka si síce uvedomuje, že ľudia stále vnímajú aj prostredie, v ktorom sa reálne nachádzajú, no pri skúsenosti s virtuálnou realitou hovorí o takzvanej „dualite prítomnosti“. Znamená to teda, že recipient dokáže vnímať v danom momente naraz dve miesta, na ktoré vie aj primerane reagovať. K tomu navyše zostávajú vo svojej podstate zachované všetky doterajšie praktiky „dnešnej“ žurnalistiky, ktoré sú ale obohatené o ďalší prvok – priamu účasť v deji.

Kompletnú, desaťminútovú prednášku z TED si môžete pozrieť v anglickom jazyku tu: