Vernisáž sociálneho dokumentu „deti podolínca“, súčasti projektu Damnatio memoriae – stratenie pamiatky, predkladá živé fotografické eseje z prostredia kláštora v Podolínci. Fotografie, ktoré vznikli pod záštitou autorov Jozefa Sedláka, Petry Cepkovej, Ľubomíra Hajdúčika a študentov FMK UCM v Trnave, je možné vidieť od 12. októbra 2018 do konca kalendárneho roka v priestoroch Základnej školy internátnej sv. Klementa Hofbauera v Podolínci.



Jeden kláštor, jedna rodina, jeden domov

Mesto Podolínec a objekt Kláštora sú výnimočné nielen dobre viditeľnou panorámou veží, ale aj koncentráciou historických, religióznych a sociálnych odkazov ľudského spoločenstva. Kláštor a okolie je koncentrovaná Obec Božia, ktorá v jednom objekte – pod jednou strechou – skrýva sociálne aj religiózne vrstvy.

Zdroj: Jozef Sedlák

Múry Podolínskeho kláštora pamätajú toho veľa. V 50-tych rokoch slúžil kláštor ako väzenie pre rehoľníkov. Momentálne je historická budova kláštora priestorom pre duchovno-misijný život rehoľníkov – redemptoristov, súčasne slúži ako špeciálna základná škola a domov pre sociálne znevýhodnené deti. Kláštor je objektom, v ktorom sú učitelia a rehoľníci zároveň bratmi, sestrami, matkami, otcami a duchovnými otcami.

Damnatio memoriae – stratenie pamiatky

Kolektívna výstava autorov – pedagógov, kňaza a študentov Fakulty masmediálnej komunikácie UCM v Trnave, deti podolínca, obohacuje tento objekt o ďalší príbeh. Živý sociálny dokument je súčasť projektu Damnatio memoriae – stratenie pamiatky, ktorého autorom sú doc. Mgr. Art. Jozef Sedlák a dôstojný pán farár Mgr. Ľubomír Hajdučík.

Fotografický projekt prostredníctvom sociálnych obrazov zaznamenáva bežný život detí v domove, školské povinnosti, úlohy, upratovanie, varenie, tancovanie, oddych a snahu prežívať koncept rodiny (duchovnej aj reálnej), ako hlbšieho, trvalejšieho a perspektívnejšieho vzťahu.

Fotografia rozpráva, hodnotí, kladie otázky a dáva odpovede. Je to médium – výtvarný prejav, ktorý má aj funkciu archívu (optickej hygieny).

 „Smutné oči. Hravé, studené, ranené, rozrušené a predsa šťastné.“ Magdaléna Tomalová

Fotografický obraz je dôležitým svedectvom pri historických udalostiach, príbehoch, ktoré nie sú vždy krásne, naopak poburujú, provokujú a sú katalyzátorom prítomnosti – v prítomnom okamihu vznikajúcich kultúrnych vrstiev.

Vernisáž fotografií „deti podolínca“

Slávnostné otvorenie výstavy kurátorkou a autorkou Mgr. art. Petrou Cepkovou ArtD. bude v piatok, 12.10.2018 o 15.00 hodine v priestoroch Základnej školy internátnej sv. Klementa Hofbauera v Podolínci. Vernisáž potrvá do 31.12. 2018.

Zdroj: Jozef Sedlák

Tvorivé pobyty a fotografickú výstavu podporil z verejných zdrojov formou štipendia Fond na podporu umenia. Projekt vznikol vďaka participácii Špeciálnej základnej školy internátnej sv. Klementa Hofbauera, Detského domova sv. Klementa Hofbauera, Kongregácie Najsvätejšieho Vykupiteľa – Redemptoristov v Podolínci a Fakulty masmediálnej komunikácie UCM v Trnave.

rómovia
Zdroj: Jozef Sedlák

Vystavujúci autori: Petra Cepková, Jozef Sedlák (FMK UCM Trnava), Ľubomír Hajdučík (RKC NižnéRužbachy) Vystavujúci študenti: Ľubo Baran, Nikola Danišová, Nikola Hudáková, Eva Jonisová, Lukáš Kala, Jakub Kovalík, Peter Lančarič, Kristína Mayerová, Klaudia Šútorová, Magdaléna Tomalová, Mária Vencelová

Spracoval Jozef Sedlák

 

Osobné vyznania:

Mgr. Eva Jonisová, FMK UCM Trnava

„Čokoľvek ste urobili jednému z týchto mojich najmenších bratov, mne ste urobili.“ 

Striedame sa v službe; raz jeden pohladí po tvári, potom zas druhý potiahne za vlasy. Je medzi nami dôvera, nečakaná a nerozumná. Nepoznáme sa, ale spoznávame jeden druhého a druhý tretieho a na konci dňa sú z nás najlepší kamaráti. Ja potrebujem teba a ty mňa. Detské, živé múry striedajú mystické, sú naplnené tichom, ktoré kričí. Nevypovedanými, ale vypočutými modlitbami. Tichom, ktoré hovorí, keď sa na chvíľu rozhodneš počúvať. Pokora v tvárach a prívetivosť v duši, opäť vzájomná. Prijímame aj dávame a možno si to ani neuvedomujeme. Také múry nie sú len v Podolínci, ale aj v každom z nás.Máme medzi sebou Boha.

Mgr. Klaudia Šútorová, FMK UCM Trnava

Obyčajné dni. Obyčajné radosti, obyčajné túžby, ale niekedy aj obyčajné sklamania.
Neobyčajné tajomstvá. Smutné oči, ktoré nikdy neplačú, lebo sa oveľa radšej smejú. Ruky počmárané láskami. V tomto svete však neubližujú, len hladia. Keď sa ním necháte unášať, pochopíte, že svet má zmysel. Niekedy aj pre nezmysel, ale vždy ho má. Smútok sa tu vytancuje, vyspieva, vykričí… aj vystíska. Stratí sa. Zostane ho len trošičku, ako poletujúcej pavučiny v rohu izby zahádzanej plyšákmi.

Mgr. Magdaléna Tomalová, FMK UCM Trnava

Deti a ich oči. To bolo prvé, čo som si pri fotografovaní všimla. Smutné oči. Hravé, studené, ranené, rozrušené a predsa šťastné. Ich hĺbka mi rezonuje v hlave doteraz. V decembri, počas oných dní, sa situácie diali rýchlo. Trvalo mi vstrebať ich a uvedomiť si ich výnimočnosť. Uvedomiť si blízky kontakt s detskými dušami a ich neľahkým životom. Uvedomiť si ich osudy a občas aj trpkosť bytia. A napriek tomuto všetkému vedeli tancovať v telocvični, spievať, hrať ping-pong, vyrábať výrobky z dreva, otvárať sa nám a smiať sa na našich vtipoch. Blízko bolo v decembri v Podolínci, kde nám srdcia ovládli deti bez domova.