Slovenský režisér a rebel, ktorý si nedáva servítku pred ústa. Je stálicou ochotníckeho divadla DISK a zakladateľom experimentálneho divadla Stoka, ktoré svojimi predstaveniami provokuje a otvára oči.



Blaho Uhlár nám v rozhovore prezradí, ako vyzerá jeho bežný život, prečo miluje prácu režiséra a nezavesil ju po rokoch na klinec. Kam smeruje slovenské ochotnícke divadlo? A čo bude so Stokou? Je kultúra na Slovensku nezávislá? Taktiež sa dozviete jeho pohľad na slovenskú kultúru či divadlo a čo preňho znamená sloboda a tvorivosť.

BLAHO UHLÁR (66) je slovenský režisér a dramatik, ktorý sa narodil v Prešove. Vyštudoval réžiu na VŠMU v Bratislave. Je spoluzakladateľom experimentálneho bratislavského divadla Stoka a režisérom ochotníckeho divadla Disk, ktoré sa venuje tvorbe autorského divadla bez scenára pomocou improvizácie. 

Ako by ste sa predstavili niekomu cudziemu?

Som 66-ročný dôchodca, ktorý celý život robil profesionálne divadlo. Pred 30 rokmi som začal robiť aj ochotnícke divadlo so súborom Disk. Radšej žijem bez väčších problémov, to by snáď stačilo, nie?

Aký je Blaho Uhlár ako režisér a aký v bežnom živote? Čo rád robíte, keď nepracujete?

Nemám vyslovene koníček, to si aj hovorím, či to nie je chyba, že tým koníčkom je divadelná robota. Globálne, čiže nielen režírovať, ale aj postaviť štúdio, kde by sa dalo robiť divadlo. Vybaviť tam elektriku, zapojiť, nakúpiť reflektory, postaviť scénu, nachystať osvetlenie, počas predstavenia robiť osvetľovača alebo aj zvukára. Koníčky, priznám sa, že nemám, iba ak sa toto dá považovať za koníček, ale to neviem, či sa dá.

Čo vás na práci režiséra najviac baví?

Sám si kladiem takéto otázky, lebo keď sa tvorí, tak je to veľmi namáhavé a ja som dosť lenivý, takže každá námaha ma namáha. Aj keď zapisujem výstupy, tak ma to namáha. Ale je pravda, že keď sa hrá predstavenie, ide to dobre, všetko šľape a ľudia sa bavia, tak to ma baví najviac – keď sa hrá dobré, vydarené predstavenie.

Čo vás priviedlo k tomu byť režisérom, snívali ste o tom odmalička?

Dá sa to tak povedať, lebo som odmala nejakým spôsobom inklinoval k divadlu. Ako decko som recitoval na súťažiach, potom som začal s kamarátmi robiť študentské divadlo, do ktorého nás nikto nenútil. Neorganizovali ho žiadni pedagógovia, ale robili sme si ho sami. Do určitého okamihu som si myslel, že budem herec, ale keď som dospieval, až vtedy som sa dozvedel, že existuje vôbec niečo ako režisér. Ten má tú výhodu, že sa nemusí naspamäť učiť text. Keďže aj v ochotníckom divadle, aj v študentskom som bol ten, ktorý to hlavne organizoval, tak nejako prirodzene som si v štrnástich povedal, že by som skúsil byť v živote režisérom, ak sa to podarí.

Ako vidíte slovenské divadlo?

Z principiálneho hľadiska môžem o tom hovoriť, ale konkrétne nie, lebo málo iných divadiel vidím. Je to hanba, ja sa zato aj trochu hanbím. Nerobím to cielene, že ich nechcem vidieť, ale sám neviem prečo. Mám jeden veľký problém, že keď vznikol komunizmus v 48., tak všetky profesionálne divadlá si režim poštátnil. Ešte dokonca aj za fašizmu boli divadlá na Slovensku a v Čechách organizačne nezávislé, vo väčšine prípadov formou družstva založené, čo si založili ľudia samy. No, ale keď prišiel leninizmus, ten musel ovládnuť všetko. Skrátka povedal, že žiadne nezávislé divadlá nebudú a budú len tie divadlá, ktoré my chceme, a na tie peniaze dáme.

Tvorba by nemala byť takýmto spôsobom zoštátnená, lebo štát má iné úlohy, má zabezpečiť bezpečnosť, ochranu, pravdu a vymožiteľnosť práva. To základné, čo potrebuje spravodlivá spoločnosť. Divadlo by nemal robiť štát, pretože divadlo by mali robiť nezávislí ľudia, ktorí sa dajú dokopy združením alebo družstvom. Kultúra by mala byť oddelená od štátu, pretože štát nemá kultúru vyrábať, štát má len vytvárať podhubie a prostriedky, aby kultúra mohla sama nezávisle žiť. To znamená, že má v kultúrnej politike sledovať, ktoré divadelné hnutie stojí za to, aby dostalo podporu, a keď si to zaslúži, tak ju dostane. No, ale to sa nezmenilo, a tak ako urobil Gottwald divadlá štátnymi, tak tie mnohé z nich prežili až doteraz a po revolúcii ešte mnohé vznikli.

Síce nie všetky sú štátne, ale niektoré sú riadené krajom, mestom, ale to je jedno – je to založené zvrchu. Takže štát podľa mňa v tomto u nás zlyháva, ale to je trošku aj európsky problém. Nemá čo on vôbec robiť kultúru, má len vytvárať podmienky, vice versa (naopak, pozn. red.) ak existuje divadelné hnutie, ktoré nestojí za nič, tak by už podporu nemalo dostať. To by malo byť prirodzené. Dnes sú už také divadlá, ktoré som ja za komunizmu nezažil. Aby tam 28 rokov bol jeden riaditeľ, 28 rokov jedna koncepcia, v tých mnohých divadlách na základe toho vládne veľmi často aj fašistická atmosféra. Zamestnanci aj herci sa potom boja, že prídu o zamestnanie a v tomto podľa mňa štát zlyháva od roku 89.

„Kultúra by mala byť oddelená od štátu, pretože štát nemá kultúru vyrábať, štát má len vytvárať podhubie a prostriedky, aby kultúra mohla sama nezávisle žiť.“

Čo pre vás znamená sloboda a tvorivosť?

Sloboda asi všetko. O slobode sa hovorí, že Pán Boh dal ľudom slobodu aj vôľu. Sloboda je podľa mňa základ života, lebo každé zotročenie, každé násilie je síce typicky ľudské, ale je to vlastne neľudské a protiľudské. Mám to – neviem či – šťastie, že som zažil aj spoločenský systém, ktorý sa nedá nazvať slobodným, a potom aj ten slobodný. Ja jednoznačne na rozdiel aj od našich mnohých politikov dávam prednosť slobode pred plným bruchom. Politik, ktorý povie, že ľudí nezaujíma sloboda, ale to, či majú plné brucho, je de facto fašizujúci a popiera ľudskosť samotnú. Predsa ten človek nie je zver, ktorý jediné, čo chce dosiahnuť, je napchať si žalúdok.

Človek má aj nejaké duchovné rozmery, takže ja si myslím, že sloboda a pravda by mali byť špičkou, najvážnejšou vecou, pre človeka. Tvorivosť je to, čo odlišuje človeka od zvieratka, lebo máloktoré zvieratá – myslím si, že sú aj také, ale tie sú výnimočné – majú nejaký dar tvorivosti, že robia niečo z iných dôvodov, nielen aby prežili. Myslím si, že to, čo oddeľuje človeka od zvieraťa, je aj tvorivosť. Tak nejak za mlada som sa dal na to, že sa tvorivosťou budem živiť. To sú asi moje najdôležitejšie kategórie pre môj život – sloboda a tvorivosť.

Režírujete aj v bratislavskom experimentálnom divadle Stoka, kde všetky inscenácie vytvárate kolektívne s členmi súboru, využívate improvizáciu a v začiatkoch skúšania hry odmietate scenár. Myslíte si, že tento spôsob dáva hercom väčší priestor sebavyjadrenia? Aké sú výhody tvorby bez scenára?

Myslím, že dáva priestor hercom. Výhody sú v tom, že nie sme obmedzení určitými okolnosťami. Sú divadelné hry, v ktorých hrá 40 ľudí a súbor, ktorý má 10 ľudí. Hru síce môže hrať, ale už to musí modifikovať. Môžu hrať hru, kde sú niektorí mladučkí, iní sú starší, ale v tom súbore nemajú dosť mladých a potom 40-ročný hrá mladého. A to je trápne. Hra bez scenára teda dáva úplnú slobodu, vychádza sa naozaj len z toho, čo je k dispozícii, a nestavajú sa vzdušné zámky. Závisí to ale od tvorivosti. Kedysi dávno som povedal, že verím v tvorivosť ľudí.

Tá skutočne existuje, lebo akonáhle človek dostane za úlohu to a toto, tak on sa to môže aj snažiť urobiť a môže to aj dobre dopadnúť, ja to nepopieram, ale už neobjaví v sebe niečo, čo inak mohol. Respektíve ťažšie v sebe objaví niečo, čo ani nepozná. V tomto prípade je najzaujímavejšie to, že v ľuďoch sa objavujú veci, o ktorých sami nevedeli. Tie vznikajú tak, ako rastie tráva – nikto nevie, ako tá tráva vyrastie, no a buď ju budeme ťahať zo zeme, aby rýchlo vyrástla, alebo ju budeme polievať a okopávať. Presne tak isto ako ten štát by mal urobiť nejaké podhubie a pomáhať tomu, vtedy to je podľa mňa lepšie. Nechcem tvrdiť, že inak sa divadlo nedá robiť, určite sa dá, ale ja to robím takto a tak mi to vyhovuje 30 rokov.

divadlo stoka

V inscenácii divadla Stoka Wellness poukazujete na národné stereotypy a neduhy slovenskej identity, aké sú ďalšie témy, ktorým sa rád venujete vo vašej tvorbe?

Teraz aj táto téma, tú som ja neurčil, ale prišla od hercov ako všetky témy, ktoré prichádzajú. Táto téma je pre mňa určite zaujímavá. Od počiatku ma zaujímala téma vládca a tvorca. Teda ten, ktorý vládne, a ten, ktorý tvorí, tvorivá sloboda. Teraz ma zaujíma všetko, čo sa zjaví. Nechcem to nikdy určiť dopredu, pretože ja sa chcem tešiť na to, že príde nejaká úplne nová téma, o ktorej som ani nevedel a sám ju nemusím poznať, pomenovať ju.

Najnovšou hrou divadla Stoka je Re re re… mohli by ste nám priblížiť, čím sa zaoberá?

To ja ešte stále analyzujem, keď hráme reprízy. Zjavil sa tam plot, ktorý priniesla výtvarníčka, ten oddeľuje jedných ľudí od druhých a ja som si uvedomil, že asi to je to, čo nás zaujíma. Zase prišla doba, kedy sa stavajú ploty, ale čo to znamená, či je to zlé alebo dobré, to neviem. Keď ma má niekto zabiť, tak, samozrejme, ten plot si rád postavím, aby ma nezabil.

Zas keď ho postavím preto, aby som niekomu ublížil, to je problém, a ten problém je aj v Európe. Hlavne, že či tí ľudia, ktorí sem prídu, nám ublížia, alebo či im chceme ublížiť my. Aj tomuto sa venuje tá inscenácia, ale nedáva žiadne odpovede ani nič netvrdí, len to naznačuje, provokuje, hľadá, čo to vlastne znamená. To si myslím, že je tam také najsilnejšie. Ale zase ten, čo to vidí z inej strany, by tam možno našiel niečo iné.

Je teraz nejaká konkrétna téma, ktorej by ste sa chceli venovať?

Je, len sa priznám, že nechcem tú tému priniesť. Veľmi ma zaujíma jedna téma, no nechcem ju určiť, lebo keď ja určím tému hercom, tak ich už oberiem o ich tvorivosť. Oni sa budú snažiť mne vyhovieť, odpovedať mi. Aj to môže byť metóda, ale ja sa vyslovene bojím, že keď im už niečo vymedzím, tak ich de facto obmedzím. Samozrejme, tá téma, ktorá tu je, to, ako my sme schopní voliť ľudí, ktorí očividne klamú, je tu dlho, ale teraz sa to ako keby kulminovalo. Najdôležitejšia vec pre nás by mala byť pravda, ale vidíme, že mnohokrát už nie je podstatná.

divadlo

Ochotnícky divadelný súbor Disk na Kopánke v Trnave vznikol v roku 1955 a odvtedy pracuje nepretržite. Po vašom príchode do Divadla Disk nastala zásadná premena, Disk začal realizovať autorské divadlo a stal sa jedným z priekopníkov nového smeru v divadle. V tomto období bol súbor mimoriadne úspešný a získal mnohé ocenenia. Máte pocit, že Disk vám pomohol aj pri formovaní vás samotného ako režiséra, za čo mu vďačíte?

Ja som metódu autorskej tvorby bez scenára, že ten scenár vznikne až počas skúšok, nosil v sebe. V roku 1986 sme žili dobu, kde to bolo takmer nemysliteľné, aby sa mohol realizovať text, ktorý neexistuje. Každý text musel niekto schváliť, nejaký funkcionár, no a to by sa pravdepodobne nepodarilo v profesionálnom divadle, presnejšie – to sa nepodarilo v profesionálnom divadle. Tam som si to možno ani netrúfal navrhnúť a to mi umožnil len tento súbor, takže tento súbor je spoluautorom tejto metodológie.

Vtedy sme urobili prvú inscenáciu v tomto duchu, ktorá sa volala Ochotníci, v podtitule Jedna sezóna ochotníckeho divadla. Vďaka tomu to potom uznali aj divadelníci, že je to možné, potom aj v profesionálnom divadle boli ochotní pripustiť, že takáto tvorba je možná. Bolo to v roku 87, 88, v Rusku už bol Gorbačov, tvrdá komunistická moc sa trošku rozsýpala, ale nebyť Disku, tak neviem, ako by to bolo. Určite mi Disk veľmi pomohol.

Zo všetkých hier, ktoré ste doposiaľ režírovali, je nejaká, ktorá vám najviac prirástla k srdcu, na ktorú najradšej spomínate?

To už budú len také senilné spomienky, v Disku budem najviac spomínať na prvú hru Ochotníci, s ktorou sme sa aj uviedli na celoslovenskom fóre a tam sme zvíťazili. Ďalej hra A čo?, kde sme takmer nepoužívali slová, to sme hrali dokonca na Československej úrovni. Ja som tu 14 rokov nebol, od roku 1992 až do roku 2006. Potom sme urobili inscenáciu Výhľad, ako taký môj comeback, s ktorou sme tiež získali najvyššie ochotnícke ocenenie, potom sem prišiel nový súbor, urobili sme inscenáciu Nádych – tiež bola úspešná.

Aj poslednú dobu robíme dobré inscenácie, tiež sme pred 3 rokmi získali najvyššiu cenu. Teraz musíme spomínať na to, čo robíme, len ako hovorím – nevieme, čo robíme, tak bohvieako sa to vydarí. Jedna z posledných inscenácií je CONTINUO Hommage à Milan Brežák. Náš súbor postihla obrovská strata, keď ho navždy opustil Milan Brežák, ostatní herci ma presvedčili, že by mal v tej inscenácii hrať. Tak sa to podarilo, že zhodou náhod sme mali aj jeho videozáznam zo skúšky aj zvukové záznamy, takže nakoniec on v tej inscenácii hrá, aj keď posmrtne.

„Ochotnícke divadlo je najslobodnejšie divadlo, takže tu bude stále, pokiaľ ho niekto nezakáže.“

Nedávno sa konal festival ochotníckych divadiel v Bratislave, kde ste sa zúčastnili spolu so súborom Divadla Disk. Aký je váš pohľad na súčasné ochotnícke divadlo, máte pocit, že sa viac ľudí zaujíma o alternatívne formy divadla?

Toto zase nemôžem celkom zodpovedne povedať, lebo nemám prehľad o amatérskom divadle, nevidím veľa inscenácií. Zaskočilo ma ale, že vznikol taký tlak toho roku, niektorí ľudia sa pokúšajú reformovať ochotnícke divadlo a mne je to podozrivé. Zdá sa mi, že ľudia, ktorí nedostávajú ceny, presadzujú techniku, aby festivaly ochotníckeho divadla neboli oceňované prvým, druhým, tretím miestom, niečo proti tomu majú. V ochotníckom divadle je postupový systém vyše sto rokov prepracovaný a teraz sa obávam týchto tlakov.

Súbory, ktoré nie sú ocenené, majú teóriu, že ani iných netreba oceňovať a sme aj ako súbor nervózni z toho, ako sa to pretláča do štruktúr. Globálne o ochotníckom divadle nemôžem hovoriť, ale myslím, že ochotnícke divadlo bolo a vždy aj bude slobodné, aj za toho komunizmu. Veď my sme tu na ochotníckej pôde mohli hrať také veci, čo nemohli hrať ani v profesionálnych divadlách. Ochotnícke divadlo je slobodné, lebo tí ľudia nie sú od toho závislí a nemajú sa prečo báť režiséra a odísť. Ochotnícke divadlo je najslobodnejšie divadlo, takže tu bude stále, pokiaľ ho niekto nezakáže.

Aké najnovšie predstavenia by ste odporučili divákom či už Divadla Disk, alebo Divadla Stoka?

V Disku sme mali premiéru inscenácie Chodník a v divadle Stoka inscenáciu Post faktótum. Obe odporúčam.